KONCEPCIA SUVERÉNNEJ ZAHRANIČNEJ POLITIKY JE SPRÁVNA VEC, ALE VYŽADUJE SI OVEĽA VIAC Predseda vlády SR Robert Fico pri kontrolnom dni na ministerstve zahraničných vecí požiadal šéfa slovenskej diplomacie Juraja Blanára, „aby vždy zdôrazňoval, že ľudia, ktorí nás majú reprezentovať v zahraničí, musia rešpektovať koncept ...slovenskej suverénnej zahraničnej politiky. To je oficiálny koncept vlády Slovenskej republiky a s týmto konceptom nielen prežijeme, ale myslím si, že tento koncept malej krajine akou je Slovensko mimoriadne svedčí“. Ukazuje sa, že práve v tejto veci nás tlačí päta v topánke. Nedostatok lojálnych kádrov sa podpisuje pod to, že rezort diplomacie je stále prešpikovaný všelijakými korčokovcami a káčerovcami, ktorí sabotujú úsilie novej vládnej koalície podobným spôsobom ako Donald Trump zápasil s tzv. deep state. Potiaľto limity vedenia ministerstva zahraničných vecí chápem. Napriek tomu musím konštatovať, že koncepcia „slovenskej suverénnej zahraničnej politiky“ má stále obrovské rezervy. Najvypuklejšie sa to prejavuje v oblasti politiky voči Blízkemu východu, kde sme sa stále nevymanili z jednostrannej pozície, do ktorej nás vmanévroval ešte Ivan Korčok a nevrátili sme sa k svojej tradičnej a komparatívne výhodnej úlohe vyvažovania a dobrých vzťahov s oboma stranami konfliktu. S údivom som si prečítal, že na včerajšej Rade EÚ pre zahraničné veci minister Blanár „ocenil jednotu pri deklarovaní solidarity s Izraelom a odsúdení bezprecedentného priameho útoku zo strany Iránu, ktorý predstavuje nielen porušenie územnej celistvosti Izraela, ale aj nebezpečnú regionálnu eskaláciu“. Táto pozícia Slovenskej republiky je prekvapujúco nevyvážená, lebo neberie do úvahy nespochybniteľný fakt, že vojenská akcia Iránu bola len odvetou za skutočne bezprecedentný útok, ktorého sa dopustil Izrael úmyselným zbombardovaním iránskeho konzulátu v Sýrii, pri ktorom zahynulo 16 ľudí (v porovnaní s tým bol iránsky nálet vopred konzultovaný s USA iba nákladným ohňostrojom bez obetí). Aj to bolo totiž porušenie územnej celistvosti Iránu, bol to útok na jeho nedotknuteľné suverénne územie, ktoré je chránené Viedenským dohovorom o konzulárnych stykoch, bolo to brutálne porušenie medzinárodného práva. Môžeme hovoriť o neprimeranej reakcii Iránu, ale nemôžeme bez ignorovania skutočného stavu veci tvrdiť, že zdrojom eskalácie napätia na Blízkom východe je Irán, ktorý nikdy nijakú krajinu nenapadol ako prvý, a nie (aká hanba) náš spojenec Saudská Arábia, ktorá už rozdúchala niekoľko vojenských konfliktov, o Izraeli ani nehovoriac. Som v šoku, že Európska únia to neodsúdila ani slovom a som sklamaný, že slovenská diplomacia nenavrhla doplnenie tohto vyhlásenia v tomto smere. Práve to je totiž prejavom suverénnej slovenskej zahraničnej politiky: nebáť sa navrhovať vlastné riešenia a vnášať do európskej diskusie vlastné pohľady aj za cenu, že budeme prehlasovaní. My sme sa však neozvali ani vtedy, keď Izrael aj podľa mienky Medzinárodného súdneho dvora v Haagu páchal genocídu na palestínskom obyvateľstve. Premiér Fico dal na vlastnej tlačovej konferencii najavo, že sa mu to nepáči, ale na oficiálnej úrovni sme mlčali. Pritom naša zahraničná politika až do nástupu vlády Igora Matoviča a ministra Ivana Korčoka dlhodobo stála na tom, že sme mali vyvážené dobré vzťahy aj s Izraelom, aj s Palestínou. Z tejto pozície však už niekoľko rokov ustupujeme. Musíme si dať veľký pozor, aby sa koncepcia suverénnej slovenskej zahraničnej politiky nestala iba zaklínadlom, ktoré dráždi Brusel a balamutí Slovensko. Ak v oboch prípadoch hovoríme a konáme rozdielne, v konečnom dôsledku to môže dopadnúť tak, že na európskej úrovni budeme považovaní za „troublemakera“ (štát, ktorý robí problémy) a na domácej pôde nám občania prestanú veriť, že to myslíme vážne. Nie je dobre, keď sa koncepcia suverénnej slovenskej zahraničnej politiky obmedzuje len na Ukrajinu, ale tu si zatiaľ počíname najkonzistentnejšie. Už som spomínal, že obviňovať Slovensko z toho, že nepomáha Ukrajine, je nehorázna lož. Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné vzťahy a bezpečnostnú politiku Josep Borrell na včerajšom zasadnutí Rady EÚ pre zahraničné veci uviedol, že na Ukrajine bolo zničených 70 % výrobných kapacít elektrickej energie. O to viac vyniká jeden zo záverov rokovania slovenskej a ukrajinskej vlády v Michalovciach, kde sa dohodlo posilnenie interkonektora medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou v elektrických sieťach. To je obrovská pomoc, ktorá svojím významom ďaleko presahuje dodanie niekoľkých stoviek delostreleckých granátov. Ale stále očakávam aktívnejší prístup k diplomatickému riešeniu konfliktu, ktoré oficiálne podporujeme. Slovenské občianske združenie Zjednotení za mier v spolupráci s českým občianskym združením Mír a spravedlnost vypracovalo mierový návrh, ktorý sme ponúkli predsedovi vlády Slovenskej republiky Robertovi Ficovi a novozvolenému prezidentovi Slovenskej republiky Petrovi Pellegrinimu ako východisko na presadzovanie nášho oficiálneho stanoviska na medzinárodnej scéne. Tento návrh predloží český exminister zahraničných vecí Jan Kavan na zasadnutí Rady bývalých predsedov Valného zhromaždenia OSN (UNCPGA) v hlavnom meste Kataru Doha na budúci týždeň 2. mája. Reakcia členov UNCPGA bude zakomponovaná do záverečnej deklarácie, ktorá bude obratom odovzdaná generálnemu tajomníkovi OSN Antóniovi Guterresovi. Bolo by vhodné, aby tieto aktivity neprebiehali len na mimovládnej úrovni, ale aby sa stali oficiálnou súčasťou imidžu a symbolom aktivity slovenskej diplomacie. Niet s čím otáľať. Nesmieme sa báť vstupovať aj do zdanlivo vopred prehratých zápasov, lebo história ocení len tých, ktorí zaujali k riešeniu problému vlastný postoj. (Edit: V čase, keď píšem tieto riadky, mi bola doručená reakcia premiéra Fica, ktorá bude tlmočená na zasadnutí UNCPGA: „Mierový návrh iniciatív Zjednotení za mier a Mír a spravedlnost má moju podporu a dôveru.“) Historickou úlohou Slovenska by malo byť vrátiť Európskej únii atraktívnosť mierového projektu. Keby žil Karel Čapek, ktorý písal v Trenčianskych Tepliciach slávnu drámu R.U.R., všetkým by sa im vysmial. Keď hovoria, že dosiahli jednomyseľnosť, Čapek by doplnil: „Slovami diktátora - všetci musia poslúchať“. Keď moralizujú o ľudských právach, Čapek by sarkasticky poznamenal: „Hnedý mravec kričí – Slobodu mravcom! Celý svet mravcom! Avšak, nesmú to byť mravce čierne.“ Keď sa chystajú na „mierovú konferenciu“ bez Ruska, Čapek by to okomentoval: „My zajace sme uzavreli dohodu s kurencami, že sa nebudeme navzájom požierať. Uvidíme, čo na to povie jastrab.“ Keď odsudzujú porušovanie medzinárodného práva zo strany Iránu, Čapek by povedal: „Medzinárodné právo? To je vždy to, čo porušujú tí druhí.“ Keď hovoria, že mier treba vybojovať, Čapek by mal k tomu túto poznámku: „Tak, na týchto troskách sme obnovili mier. No nech sú to trosky, hlavne, že sú naše. A teraz už môžeme ďalej pokojne zbrojiť.“ Keď hovoria, že Ukrajinci bojujú za nás, Čapkova odpoveď by bola nasledovná: „Za cudzie peniaze a s cudzími vojakmi sme zachránili našu národnú česť.“ A o neustálom hľadaní výhovoriek, prečo nevyvíjame diplomatické úsilie, by smutne konštatoval: „Odsudzujeme násilie, ale sme ochotní dodávať vám zbrane.“ Ako povedal premiér Fico, Slovensku mimoriadne svedčí koncepcia suverénnej slovenskej zahraničnej politiky. Dodávam k tomu: Slovensku by mimoriadne svedčalo, keby sa dlhodobo sústreďovalo na budovanie Slovenskej republiky ako mierového štátu. Na to potrebujeme ľudí, koncepcie, ale aj zmenu priorít a filozofie riadenia vo všetkých rezortochČítaj viac
Časopis Foreign Affairs priniesol minulý týždeň bez akéhokoľvek záujmu slovenských médií nové zásadné poznatky o príčinách neúspechu mierových rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou pred dvoma rokmi v Istanbule. Prinášam vám ich analýzu.
NAJLEPŠÍM A NAJÚPRIMNEJŠÍM PRÍSPEVKOM KU DŇU ZEME JE UKONČENIE VOJEN A ZNÍŽENIE VOJENSKÝCH VÝDAVKOV Dnešný deň je tak veľmi smutný a bohatý na úmrtia (spevák Dušan Grúň, herečka Hana Brejchová, architekt Ján Bahna, spoluzakladateľ denníka Sme Jozef Weiss, mediálny mág Fedor Flašík...), že pokojne môžeme povedať,... že zubatá mala žatvu. No popri tom nesmieme zabudnúť na jedno významné výročie: presne pred 300 rokmi, 22. apríla 1724, sa narodil jeden z najväčších mysliteľov všetkých čias, nemecký filozof Immanuel Kant. Jeho život nie je bohatý na udalosti. Celý život neopustil rodný Königsberg, dnešný Kaliningrad, a vyznačoval sa železnou sebadisciplínou. Jeho rozvrh dňa bol taký presný, že ľudia si mohli podľa neho naprávať hodinky. Vstával ráno o piatej a ihneď začínal pracovať. Od siedmej do deviatej prednášal na univerzite. Následne sa venoval písaniu vedeckých prác. O jednej obedoval, no ani pri jedle nestrácal čas a prijímal návštevy. O pol štvrtej vyrážal so svojím sluhom na prechádzku k lipovej aleji (dnes nazývanej Filozofická cesta), ktorú absolvoval za každého počasia. Po návrate domov sa opäť zahĺbil do štúdia a o desiatej večer si líhal spať. Paradoxné je, že popri metafyzike, logike, morálnej filozofii a antropológii prednášal aj zemepis, hoci nikdy nikde nebol. O svete rozprával tak nadšene, pútavo a vtipne, akoby to všetko prežil. Vďaka tomu bol jedným z najvyhľadávanejších rečníkov. Na tomto mieste sa však nebudeme sústreďovať na jeho život, ani na jeho prelomové diela z oblasti poznávania či kozmológie. Pripomenieme si jeho úsilie o „večný mier“, sen mnohých idealistov od Danteho cez Komenského až po Saint-Simona. Je potrebné vedieť, že tento pojem vznikol pôvodne ako pejoratívny. Je odvodený od satirického nápisu nad cintorínom, ktorý sa objavil na vývesnom štíte jedného holandského hostinca a z ktorého si robil posmešky okrem iných aj G. W. Leibniz. Kant si však tento pojem osvojil a používal ho v pozitívnom zmysle slova. Učil, že „najväčšie zlo, ktoré dolieha na civilizované národy, pochádza z vojny, a to nielen od tej, ktorá prebieha, ale aj zo stále trvajúcej a neprestajne sa znásobujúcej prípravy na budúcu“. Na zabezpečenie trvalého mieru navrhoval založenie federácie slobodných štátov založenej na svetoobčianskom práve. Túto ideu si mnohí mýlia s vytvorením svetového štátu. Nič nebolo Kantovmu uvažovaniu vzdialenejšie. Svetový štát považoval za hrozbu tyranie. Usiloval sa však zviazať nezávislé štáty spoločnými rovnocennými pravidlami, ktoré by zamedzili vojne. Okrem iného sformuloval aj zásadu nezasahovania do vnútorných záležitostí iného štátu, svetový obchod podmienil zákazom zadlžovania sa a navrhoval rozpustenie stálych armád. V dnešný deň treba o to viac pripomínať, že mier môže garantovať len medzinárodná bezpečnostná architektúra založená na rovnoprávnosti a spravodlivosti. Starý systém je rozbitý a nový sa rodí opäť v krvi. Je však nehorázne, ak sa priority ľudí postavia na hlavu, ak mimovládky vyberú od občanov na zbrane niekoľkokrát viac ako povedzme na Ligu proti rakovine. Dnes si zároveň pripomíname Deň Zeme, ktorý v našich končinách oslavujeme naozaj infantilne: sadením stromčekov. Je zvrátené, ak takýmto „ochrancom“ životného prostredia prekážajú autá, ale neprekážajú im vojny, ak im vadia jadrové elektrárne, ale nevadia im jadrové zbrane. Takto schizofrenicky sa dnes napríklad prezentovala poslankyňa za SaS Vladimíra Marcinková (ktorej premena na jednu z najmilitantnejších slovenských političiek ma úprimne desí), ktorá sa vytešuje zo sadenia stromčekov a na druhej strane demagogicky až fanaticky víta snahu Poľska o rozmiestnenie jadrových zbraní v strednej Európe. Práve dnes zverejnil prestížny Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru (SIPRI) výročnú správu o stave globálneho zbrojenia. Vyplýva z nej, že vojenské výdavky dosiahli rekordnú úroveň a presiahli 2,44 bilióna dolárov, čo je nárast o takmer 7 percent oproti predchádzajúcemu roku. Ďalší údaj by mali pozorne počúvať všetci progresívci a extrémni centristi, ktorí sa stavajú do pózy environmentálne zodpovedných ľudí, a pritom podporujú všetky imperiálne vojny súčasnosti. K najväčším spotrebiteľom palív na svete patria armády, ktoré vyprodukujú 5,5 % svetových emisií, pričom používanie chemických látok v okolí vojenských základní znečisťuje pôdu na celé generácie. Inými slovami, Zem ohrozujú najmä náklady na vojny a vojenské výdavky. Ako zdôrazňuje organizácia Zjednotení za mier, „zníženie vojenských výdavkov je nevyhnutným prvým krokom a najlepšou príležitosťou na budovanie mieru a vytvorenie udržateľného sveta s dôstojným životom pre všetkých“. Odkaz Immanuela Kanta nás k tomu všetkých zaväzuje. V Kaliningrade sa dodnes zachovala pekná tradícia. Do Kantovho mauzólea a k jeho hrobke dnes mnohí novomanželia prinášajú kvety. Snáď ako prosbu o večný mier k svojmu patrónovi. Kant nás vyzýval, aby sme spory riešili mierovou cestou. Niektoré z jeho myšlienok sme boli schopní aspoň čiastočne naplniť, k iným sa ešte len približujeme. Dúfajme, že je to spôsobené našou nedostatočnou vyspelosťou a snáď i veľmi chabou uvedomelosťou. Konštatujem, že sme stále nedosiahli tú budúcnosť, do ktorej Immanuel Kant mienil zasadiť svoj projektČítaj viac
BRATISLAVA AKO CENTRUM MIEROVÝCH ROKOVANÍ? Hoci možnosti mierového riešenia ukrajinského konfliktu vyzerajú za súčasnej situácie na prvý pohľad beznádejne, iniciatívy smerujúce k diplomatickým rokovaniam stále neutíchajú. Začiatkom tohto týždňa významná ruská politologička arménskeho pôvodu Karine Gevorgjan označila z...a najlepšie miesto pre mierové rokovania Bratislavu. V rozhovore vyratúvala dôvody, prečo je Slovensko vhodnejšie na sprostredkovanie diplomatického stretnutia ako Turecko. Vyzdvihla, že na jednej strane je členom NATO, no na druhej strane nemá na svojom území zahraničné vojenské základne (na zázname od 27:25 https://www.youtube.com/watch?v=FF6BxhuRGW4). To už v dôsledku aktivít bývalých ministrov Jaroslava Naďa a Ivana Korčoka nie je tak celkom pravda, ale stále platí, že Slovensku Rusi dôverujú viac ako Švajčiarsku, ktoré už pre nich nie je neutrálnou pôdou. Aj preto Karine Gevorgjan vyzdvihla voľbu Petra Pellegriniho za prezidenta SR a upozornila, že postoj Slovenska k vojne na Ukrajine je iný ako postoj väčšiny členov EÚ a NATO. Gevorgjan, ktorá sa pred mesiacom zúčastnila na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v našom hlavnom meste a ktorá Bratislavu spomína pomerne často, podporila len to, o čo sa usiluje občianske združenie Zjednotení za mier v spolupráci s partnerskou českou organizáciou Mír a spravedlnost už dlhší čas. Snažíme sa presvedčiť politické špičky, že ten najvýznamnejší príspevok k medzinárodnému mieru a bezpečnosti, aký môže Slovenská republika priniesť, nie je švejkovsky napodobňovať veľké štáty v zbrojení a militantnej politike, ale vytvoriť podmienky pre kľúčové diplomatické rokovania, ktoré povedú k zastaveniu krviprelievania a ukončeniu vojny. Inými slovami (prepáčte, zasa budem citovať pápeža Františka, ktorý pri svojej návšteve Bratislavy veľmi jasne povedal, ako vidí Slovensko), stať sa poslom mieru v srdci Európy. Súčasná slovenská vláda sa na rozdiel od tej minulej usiluje robiť realistickú zahraničnú politiku, ale stále to ešte nie je mierová politika. Na to by musela byť naša diplomacia aktívnejšia. Slovensko dnes pôsobí na medzinárodnej scéne tak, že si veľmi pozorne stráži vlastné záujmy, ale vo veciach globálnej politiky, ktoré sa ho bezprostredne netýkajú (viď konflikt na Blízkom východe) sa nestavia proti často až škandalózne zmilitarizovanej mienke veľmocí. Čiastočne tomuto postoju rozumiem, lebo nová garnitúra nemá dostatok ľudí a slovenská diplomacia je prešpikovaná všelijakými káčerovcami a korčokovcami – je to podobne zložitá situácia ako bol boj Donalda Trumpa so štruktúrami deep state. No ak to myslíme s podporou mierového riešenia ukrajinského konfliktu vážne, nesmieme sa báť zohrávať aktívnejšiu úlohu a nezväzovať sa strachom z vopred prehranej bitky. Práve takéto ťažké rozhodnutia totiž robia z politikov štátnikov. Na slovenskej politickej scéne sa dlhodobo bľaboce o potrebe akejsi „vízie“ bez toho, že by mal niekto čo i len hmlistú predstavu o tom, čo by ňou malo byť. Mojou dlhodobou víziou je budovať Slovenskú republiku ako mierový štát, ktorý by mohol byť zárukou stability v tejto časti sveta. To si vyžaduje nielen podporovať mier slovne, ale prispôsobiť tomuto cieľu všetky formy politík vrátane finančných priorít. Musíme si ujasniť, či chceme vynikať v navrhovaní, podpore a hostení mierových aktivít alebo chceme byť len bezvýznamným príveskom vojenskej mašinérie. Vytvárať podmienky pre mier je pre Slovensko rozhodne prirodzenejšie a zmysluplnejšie ako zbierať peniaze na nákup munície pre Ukrajinu. Organizátori zbierky sa vytešujú, že Slováci naprávajú reputáciu svojej vlády a pomáhajú Ukrajincom víťaziť. Po prvé, to necelé jedno percento darcov nepredstavuje ani len reprezentatívnu vzorku Slovákov. Po druhé, pomoc slovenskej vlády Ukrajine sa ráta na stovky miliónov eur. Je to rozhodne najvýraznejšia pomoc nášmu susedovi a jedna z najvýznamnejších aj v pomere k HDP. Zbierka občanov tvorí len promile tejto pomoci. Prestaňte zavádzať, že Slovensko nepomáha. Túto lož (konkrétne, že „Slováci sa snažia pomáhať Ukrajine po tom, ako ich premiér túto pomoc zastavil“) rozširovala cez víkend aj britská BBC prostredníctvom svojho slovenského dopisovateľa. Je to nehanebné ohováranie. Pocity tých, ktorí posielajú peniaze na muníciu a majú pocit, že spasia Ukrajinu, sú viac ako trápne. Pomôžme si matematikou. Cena jedného delostreleckého granátu na trhu sa pohybuje okolo 8 000 eur. Ukrajinci denne vypália 2 000 rán (kým mali dosť munície, bolo to až 10 000 rán). Slováci im pri súčasnom stave zbierky dokážu zabezpečiť teoreticky niekoľko stoviek delostreleckých granátov. A teraz otázka: aký dlhý čas vydrží munícia zakúpená za peniaze vyzbierané slovenskými mimovládkami? Správna odpoveď: stihnú to vystrieľať za jedno dopoludnie. Aj tieto údaje sú však len teoretické. Môžete vyzbierať peňazí, koľko chcete, no ak tá munícia nie je dostupná na trhu, nekúpite za ne nič. Práve tak sa treba pozerať aj na schválenie 60 miliardového balíka „pomoci pre Ukrajinu“ v Snemovni reprezentantov Kongresu USA. Treba si uvedomiť, že z týchto peňazí dostane samotná Ukrajina len zlomok. 48 miliárd zo 60 poputuje k zbrojárskym kontraktorom v 40 (slovom štyridsiatich) krajinách. Z tých peňazí sa budú platiť nielen zbrane pre Ukrajinu, ale aj doplnenie zásob pre Pentagon, vyzbrojovanie amerických vojsk vo východnej Európe, nevojenské výdavky kyjevskej administratívy atď. Navyše, federálna vláda síce môže vytlačiť ďalšie peniaze, ale nedokáže vytlačiť ďalšie delostrelecké granáty a rakety protivzdušnej obrany. Podčiarknuté sčítané, tieto peniaze sú výhrou len pre vojensko-priemyselný komplex, pred ktorého nekontrolovanou mocou varoval už pri svojom odchode z funkcie americký prezident Dwight Eisenhower. Všetky tie oslavné scény budú vyzerať obzvlášť hlúpo, keď sa Ukrajina zrúti. Pretože ani s týmito peniazmi nedokáže Rusko poraziť, dokáže sa len nejaký čas udržať na nohách. V tom je zmysel a podstata tzv. opotrebovávacej vojny. Nič na tom nemení ani fakt, že slovenskí militaristi zneužili bývalého partizána, 100-ročného Otta Šimka, ktorý im na podporu zbierky nahovoril krátke video, že tak ako nemalo zmysel rokovať s Hitlerom, nemá zmysel rokovať ani s Putinom a treba ho poraziť. Pán Šimko je bezpochyby statočný človek, ale ani jeho zásluhy v boji z neho nerobia zahraničnopolitického alebo bezpečnostného experta. Uniká mu totiž kontext celého konfliktu, pri ktorom porovnáva neporovnateľné. Proti fašizmu sa sformovala celá antihitlerovská koalícia. Desiatky štátov bojovali na všetkých frontoch, na troch kontinentoch, aby porazili nacistické Nemecko a dobyli Berlín. Pýtam sa týchto vojnových propagandistov, či chcú dobyť Moskvu, či si naozaj myslia, že môžu poraziť jadrovú veľmoc. A aby som bol presný: nie oni, ale samotní Ukrajinci, ktorým síce pomáhame, ale bojovať ich nechávame samých. Táto v porovnaní s Ruskom málopočetná armáda nemôže v takejto vojne zvíťaziť, nemá na to ľudské kapacity, nemá ani dosť ľudí, ktorí by obsluhovali všetku tú dodanú vojenskú techniku. Preto to nie je žiadne klišé: to, čo robíme, je naozaj iba predlžovanie vojny. Predsa ak nie ste analfabet, musíte pochopiť, že túto vojnu nedokáže vyhrať ani Ukrajina, ani Rusko, dokážu sa len navzájom vyčerpať, oslabiť a vzájomne vykrvácať – čo je v skutočnosti hlavný cieľ Bieleho domu, Pentagonu a CIA. Len hlupák nevidí, že tento typ sa nedá porovnávať s druhou svetovou vojnou, ale skôr s konfliktmi typu Irán – Irak, ktoré nie je možné ukončiť inak ako diplomaticky. Svetová vojna z toho môže len vzniknúť, ak budeme naďalej pomáhať upadajúcej svetovej veľmoci rozdúchavať konflikty, ktoré destabilizujú svet a môžu sa zvrhnúť na globálnu katastrofu kdekoľvek: na Ukrajine, na Blízkom východe či v Juhočínskom mori. Len indoktrinovaní hlupáci sa môžu z toho radovať. Pri schvaľovaní balíka vojenskej pomoci nielen Ukrajine, ale aj Izraelu zaznievali až šialené veci. Predseda Snemovne reprezentantov Mike Johnson zdôvodnil svoj návrh zákona o financovaní vojny fanatickými biblickými „argumentmi“ – že kto je veriaci, musí stáť na strane Izraela. Republikánsky kongresman Gerry Connolly zasa vyhlásil: „Ukrajinsko-ruská hranica je naša hranica!“ Navyše tento šašo označil Putina za „marxisticko-socialistického diktátora“. Republikánska kongresmanka Katherine Clark zasa nazvala všetkých, ktorí tomuto zákonu odporujú, „nepriateľmi slobody“. Nuž iste, Spojené štáty sú takou „slobodnou“ krajinou, že americký Senát schválil pred pár dňami návrh zákona, ktorý umožní americkým spravodajským službám uskutočňovať elektronické sledovanie bez súdneho príkazu. Neviem, prečo by sme sa o slobode mali nechať poučovať od takéhoto sfanatizovaného zmilitarizovaného štátu. Perly však zaznievajú aj na našej politickej scéne. Poradca prezidentky Ivan Mikloš dnes v relácii TV Markíza Na telo zahlásil, že prečo by nám mali Spojené štáty prísť na pomoc, keď nechceme pomáhať Ukrajine (sic!!!). Prečo??? Nuž žeby preto, že ich k tomu viaže Severoatlantická zmluva, kým v prípade Ukrajiny, ktorá nie je členom NATO, žiadnu takúto povinnosť nemáme? Takéto triviálne veci treba vysvetľovať bývalému vrcholovému politikovi? Rovnako sa nedajte oklamať ničím nepodloženým strašením (alebo módnym slovom hoaxom), že ak Ukrajinci Putina nezastavia, že zaútočí na nás, že na Ukrajine sa bojuje za Slovensko. Cieľom Ruska je maximálne dobyť zvyšky štyroch provincií po Dneper, ale všetci stratégovia vedia, že západnú Ukrajinu by neudržali, že by ich tam čakalo nepriateľské prostredie a vyčerpávajúca partizánska vojna. Útok na štáty NATO nemá nijakú logiku. Všetko nasvedčuje tomu, že niektorým ľuďom z tej vojny poriadne prepína. Český týždenník Respekt napríklad v najnovšom vydaní zverejnil na svojej titulnej strane kresbu generála Petra Pavla s holubicami mieru, ktoré nesú v zobáčikoch náboje. https://www.facebook.com/photo/?fbid=814962037336084&set=a.476468154518809 Ja neviem, či to mala byť nejaká forma "kapitalistického realizmu", ale im už proste šibe. A každú šialenú dobu treba prečkať a nezúfať. Nebojte sa. Nemýlite sa. Zdravé je pracovať pre mier. Všetci psychopati sa raz pominú a budú sa za to, čo dnes stvárali, neskutočne hanbiť. Potrebujeme kultúru mieru, nie kultúru vojny. Snažme sa, aby Slovensko bolo uprostred tohto vojnového besnenia ostrovčekom pozitívnej deviácie. Späť k Bratislave: v tomto meste sa v priebehu dejín podpísali tri veľké mierové zmluvy. Jej dnešný názov Bratislava vymysleli štúrovci a predstavuje spojenie dvoch slov vyšitých aj na historickej slovenskej zástave štúrovských dobrovoľníkov: bratstvo a sláva. Jej strategická poloha, historický význam a tradične dobré vzťahy s oboma stranami konfliktov ju predurčujú na sústreďovanie prostriedkov, ktoré vedú k podpore mieru a bratstva národov, nie k podpore krviprelievania a predlžovania vojnovej agónie. V tom je predsa podstata našej identity, vďaka ktorej sme prežili všetky búrky dejín. Držme sa tohoČítaj viac
ODIŠIEL NAJVÝZNAMNEJŠÍ FILOZOF ATEIZMU Vo veku 82 rokov zomrel včera jeden z najvplyvnejších mysliteľov súčasnosti a najvýznamnejší filozof ateizmu profesor Daniel Dennett. Spolu s Richardom Dawkinsom, Christopherom Hitchensom a Samom Harrisom tvoril „sekulárnu štvoricu“ (analogicky k svätej trojici) predstaviteľov nového ate...izmu. Dennett sa však od nich predsa len v niečom líšil. Ako jediný z nich mal filozofické vzdelanie (študoval na Harvarde a doktorát mal z Oxfordu) a na rozdiel od Dawkinsa nepopieral význam náboženstva a nebol taký radikálny v jeho odmietaní. Na rozdiel od Harrisa zasa nepopieral slobodnú vôľu a tvrdil, že je možné zastávať determinizmus i slobodnú vôľu zároveň a neupadnúť pritom do rozporu. Ako kognitívny vedec zastával názor, že vedomie a celá mentálna aktivita sa realizuje len v mozgu. Pôvod morálky videl podobne ako Matt Ridley v evolúcii, ale odmietal, že morálka je človeku prirodzene daná. V tomto by určite súhlasil s americkým filozofom poľského pôvodu Alfredom Korzybbskim: „Boh vám vaše hriechy možno odpustí, ale váš nervový systém nie.“ Hlavnú hrozbu náboženstva videl Dennett v tom, že privileguje a rešpektuje iracionalitu. Oceňoval však hodnoty dobra, lásky, súcitu, spravodlivosti a solidarity, ktoré náboženstvo pre mnohých ľudí prináša. Uvedomoval si, že pre väčšinu z nich je viera jadrom zmyslu života, je tým kompasom, ktorý riadi ich reakcie na problémy sveta. To všetko im nechcel brať, ale odmietal pritom oslavovať iracionalitu. Pod tou myslel najmä vieru v zázraky a vieru, že niektoré veci sú absolútne dané a nemôžu sa zmeniť. Poukazoval na obrovské zmeny, ktorými prešla morálka za uplynulé tisícročia a podotýkal pritom, že si nemyslí, že by ktokoľvek v západnom svete chcel žiť so starozákonnou morálkou. Zároveň zdôrazňoval, že zásluhu na týchto zmenách nemôžeme pripisovať cirkvám, ale politickým a sekulárnym hnutiam. Náboženstvá k týmto zmenám môžu prispieť jedine tým, že opustia staré neudržateľné dogmy. Tak ako to vyjadril tibetský duchovný vodca Dalajláma XIV., keď v Českej televízii povedal, že ak veda dokázala nesprávnosť niektorých názorov, nemôžeme sa ich držať, aj keď ich povedal samotný Buddha. Daniel Dennett na rozdiel od Richarda Dawkinsa nebol antiteista, teda nemal potrebu proti náboženstvám vystupovať militantne. Kriticky zmýšľajúcich ateistov a sekulárnych humanistov zvlášť upozorňoval, že by ich nemalo prekvapiť, ak zistia, že významné náboženské texty obsahujú verzie tých najlepších etických systémov, ktoré kedy vymyslela ľudská civilizácia. No podobne ako v prípade ľudovej medicíny by sme ich všetky mali obozretne testovať a neprijímať slepo akúkoľvek vieru. Ak však budeme tvrdiť, že život je zložitejší, musíme byť obozretní, aby sme to nezmenili na obštrukciu skúmania, ale na žiadosť o dôkladnejšie skúmanie. Inak sa dôkladne zacyklíme v starých problémoch. Profesor Daniel Dennett je slovenskému a českému čitateľovi známy z prekladov svojich kníh skôr ako filozof mysle a kognitívny vedec. Je najvyšší čas, aby sme preložili aj tie jeho diela, ktoré skúmajú pôvod morálky a sekulárnu etiku. Česť jeho pamiatke. (Na snímke „štyria jazdci ateistickej apokalypsy“, zľava Christopher Hitchens, Daniel Dennett, Richard Dawkins a Sam Harris. Dvaja z nich sú už v „agnostickom očistci“.Čítaj viac
HERCI, KTORÍ SI MYSLIA, ŽE ĽUDÍ ZAUJÍMAJÚ ICH POLITICKÉ NÁZORY, SA HLBOKO MÝLIA Včera som obedoval s filmovou producentkou a vdovou po našom najslávnejšom režisérovi Deanou Horváthovou-Jakubiskovou. Pristavila sa pri nás známa herečka maďarského pôvodu (jej meno neuvediem, aby som jej neuškodil) a porozprávala nám, ako má... strach povedať svoj názor pred svojimi aktivistickými kolegami. Pred pár dňami mi volala iná známa pani, ikona slovenského herectva, rozhorčená z toho, že v Činohre SND premiérujú novú hru, v ktorej citujú Fedora Gála, Ivetu Radičovú atď., že v tom odmietla účinkovať a že to musím vidieť, lebo taký úzkoprsý politický agitprop od päťdesiatych rokov na našej najvýznamnejšej divadelnej scéne ešte neuvádzali. Mnohí ľudia už prestali chodiť do divadla, lebo nemôžu uveriť tým progresivistickým tribúnom ich postavy. Čo sa to deje s našimi hercami? Známe tváre našich hereckých osobností využili v roku 1989 a vytiahli ich na revolučné tribúny, aby presvedčili masy, že komunistický režim musí padnúť. Odvtedy si niektorí herci myslia, že ľudí zaujíma ich politický názor, že ho musia prejaviť všade: na odovzdávaní filmových cien, na tanečnej show alebo v rozhovore, ktorý sa mal pôvodne týkať ich tvorby. Svoje rečnícke kreácie na tribúnach demonštrácií jedného politického zafarbenia berú ako svoju životnú úlohu, podľahli falošnému pocitu, že hovoria za národ, hoci iba zneužívajú svoj herecký talent a techniku hlasu na manipuláciu davom. A čo je horšie, povyšujú sa nad iných, cítia sa byť elitou a urážajú jednoduchých ľudí (ako Magda Vášáryová alebo Eva Pavlíková), že sú nevzdelaní, a teda nemajú právo vyjadrovať sa k veciam verejným... Moje zlaté, keby o práve prejaviť svoj názor v demokratickom štáte malo rozhodovať vzdelanie a múdrosť, museli by ste vy dve mlčať ako hrob. Do toho všetkého som si prečítal názor ďalšieho herca Mateja Landla na dnešných mladých ľudí. Nechtiac sa mu podarilo vytvoriť až metafyzický oxymoron. Dnešní mladí ľudia si vraj vôbec nevážia slobodu... Tak asi preto volia Progresívne Slovensko, za ktoré agitoval Matej Landl. Dokonale absurdné. Ak stav spoločnosti a jej slobodu meriame podľa toho, či môžeme ísť na kávu do Hainburgu alebo na lyžovačku do Álp (ktorú si väčšina ľudí nemôže dovoliť), potom sme z odkazu 20. storočia nepochopili vôbec nič. Čo tak mladým ľuďom vysvetliť, že v roku 1989 sme neštrngali kľúčmi preto, aby sme diktatúru strany nahradili diktatúrou kapitálu, že sme nestrihali ostnaté drôty na Devíne preto, aby sme ich presunuli na našu východnú hranicu, že sme nehľadali nových nepriateľov na Východe, ale snívali o svete bez hraníc, že sme nezrušili cenzúru preto, aby sme ju nahradili "moderovaním sociálnych sietí", "reguláciou webov" a "opatreniami na ochranu demokracie", ako znejú novotvary propagandistického newspeaku. Herci sa dnes správajú ako zaslúžilí partizáni, ktorí pri vatre rozprávajú príbehy a napomínajú mládež, aby si vážila, čo pre ňu vybojovali, no pritom umŕtvujú nespokojnosť so súčasným stavom. Dnešný verejný diskurz trpí tým, že filozofov, sociológov, psychológov, vedcov, ktorí majú k stavu našej spoločnosti čo povedať, sme nahradili hercami, ktorí odvádzajú našu pozornosť povrchnými propagandistickými floskulami. Oni nepredstavujú fundované a relevantné názory, oni nám tú kompetentnosť a mravnosť iba hrajú a predstierajú, že sú v politickom ringu dôležití. Nie sú. Sú len karikatúrou "aktorokracie" - vlády hercov. Herectvo je poctivé remeslo, ale len na javisku. Kým to títo tribúni nepochopia, nebude ich spoločnosť považovať za umelcov, ale za komediantovČítaj viac
BEZ DIPLOMACIE BY NEVZNIKLA ANI REPUBLIKA, ANI BY SA NESKONČILA PRVÁ SVETOVÁ VOJNA Je naozaj trápne, že naši "vlastenci" na čele s Ivanom Korčokom sa pri organizovaní zbierky na delostreleckú muníciu pre Ukrajinu oháňajú výrokom Milana Rastislava Štefánika, že "Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný...". Bolo by snáď vhodnejšie, keby sa oháňali autentickým výrokom, lebo v skutočnosti to bol Ján Kollár, ktorý povedal "Kto sám je slobody hoden, aj slobodu iných si váži", ale to teraz nie je podstatné. Podstatné je, že oni sami robia to, za čo ich Štefánik karhá: huckajú Ukrajincov do boja, aby za nich vybojovali slobodu a sami majú plné gate, lebo front si predstavujú tak, že v zákopoch je wifina a podávajú tam lattečko. Štefánikov život je sám dôkazom, ako veľmi sa mýlia. Štefánik veril hodnotám mieru. 20. januára 1907 navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého, ovplyvnený jeho pacifistickými myšlienkami, a veľký ruský spisovateľ ním bol nadšený, vyjadroval sa o ňom v superlatívoch. "Strašne dobromyseľný, roztomilý človek," poznamenal Tolstoj po partii šachu s mladým slovenským astronómom, s ktorým prebral aj príbuznosť koreňov slovanských slov. Na porovnanie: o Masarykovi nemal takú vysokú mienku, prekážalo mu jeho "plytké politikárčenie". Štefánik neskôr povedal osobnému lekárovi geniálneho spisovateľa Dušanovi Makovickému, že rozhovory s Tolstým v ňom prebudili nielen lásku k jeho filozofii, ale aj hlboké sympatie k Rusku. Štefánik bol predovšetkým diplomatom. Povedzme si to otvorene - všetci seriózni historici vedia, že generálsku hodnosť získal nie za vojenské úspechy, ale z politických dôvodov, doslova s argumentom " s generálom sa rokuje lepšie ako s plukovníkom". Republiku založil intenzívnym politickým presviedčaním a diplomatickým rokovaním na najvyššej úrovni s francúzskym, talianskym i britským premiérom, s ministrom zahraničných vecí USA, s ruským cárom i japonským cisárom. Bez diplomatických rokovaní by nielenže nevznikla republika, ale by sa neskončila ani prvá svetová vojna, lebo málo ľudí si uvedomuje, že 11. novembra 1918 bolo podpísané iba prímerie, ktoré však potom trvalo ďalších dvadsať rokov... Je preto tragikomické, že význam diplomacie treba pripomínať práve diplomatovi Korčokovi, ktorý je inak precitlivenučký na označenie "kandidát vojny". Problém našej vojnychtivej opozície nie je v tom, že pomáhajú Ukrajine brániť sa, ale v tom, že odmietajú alebo popierajú význam diplomatických rokovaní. Korčokova propagandistická mantra, že stačí, aby Rusi odišli z Ukrajiny a bude po vojne, je lož. Jednak Rusi to už boli ochotní urobiť na základe výsledkov istanbulských mierových rokovaní pred dvoma rokmi, ktoré torpédoval a odmietol Západ, lebo si myslel, že Rusko vojensky porazí. No čo je ešte dôležitejšie: po odhalení, že Spojené štáty postavili po Euromajdane na ukrajinsko-ruských hraniciach obrovské vojenské a spravodajské základne, už nie je možné len tak sa spakovať a odísť. Tieto otázky spolu so širšími otázkami európskej bezpečnostnej architektúry treba jednoducho vyriešiť za diplomatickým stolom. No Západ to odmieta a vnucuje svetu Zelenského ultimátum pod falošným názvom "mierový plán" a ešte pri tom klame, že Rusko nechce rokovať, hoci to navrhovalo minimálne šesťkrát. Takže, milí herci, herečky, výtvarníci, spisovatelia, novinári, aktivisti a iní kaviarenskí povaľači (bez urážky, tiež medzi vás v istom zmysle slova patrím). Robte to, čo je poslaním umenia od veky vekov: spájajte. Umenie nikdy nehuckalo do vojny, ale zobrazovalo jej hrôzy. Nikdy nevyzývalo k účasti na zabíjaní, to robila propaganda. Ak máte plné ústa vašich ukrajinských priateľov, tak ich najprv presvedčte, aby sa vrátili domov bojovať za svoju vlasť. A ak to robiť nechcete, tak neštvite do vojny iných. Je zvrátené, že namiesto toho, aby ste prispievali k mieru svojím umením, aby ste svoj hlas využili na podporu diplomatických rokovaní, zasa a znova kráčate so silami útlaku a sledujúc záujmy militantných kruhov skladáte sa na tank, na delostreleckú muníciu, na všetko možné, len nie na to, k čomu nás vyzýval pri svojej návšteve Bratislavy pápež František: aby sme sa stali poslom mieru v srdci Európy. Ak týmto posolstvom nechcete byť, aspoň sa zbabelo neschovávajte za odkaz Milana Rastislava Štefánika. Nemáte ani jeho charakter, ani vôľu, ani presvedčenieČítaj viac
Pred desiatimi rokmi, 15. apríla 2014, zomrel najvýznamnejší slovenský spisovateľ 20. storočia, môj vzácny priateľ a v istom zmysle veľký učiteľ Ladislav Ballek. Učil ma spoznávať silu slova. Otcovsky ma napomínal: "Eduard, váž slová. Vo všetkom, čo robíš a čo kážeš, žijú ďalej." Naučil ma, že k pravde sa približu...jeme cez skúmanie a poznávanie, nie cez polemiku a konfrontáciu. A zo všetkého najviac sa usiloval presvedčiť širokú verejnosť, že každá trvalá zmena sa musí začať kultúrou, že kultúra nie je žiadna spoločenská nadstavba, ale základ nášho bytia. Dnešnej polarizovanej spoločnosti by som naordinoval liečbu Ballekom. Viac vo videuČítaj viac
Nezabudnite, už dnes.
POZVÁNKA NA DISKUSIU (NIELEN) O PREZIDENTSKÝCH VOĽBÁCH Srdečne vás pozývam na diskusné podujatie "Voľby prezidenta Slovenskej republiky - a čo ďalej?", ktoré sa uskutoční už zajtra, 15. apríla 2024 (pondelok), o 17.00 hod. v Inštitúte ASA na Gunduličovej ulici č. 12 v Bratislave. Diskutovať a odpovedať na vaše otázky budem ...s filozofom Martinom Muránskym. Diskusiu bude moderovať publicistka, spisovateľka a bývalá poslankyňa NR SR Gabriela Rothmayerová. Teším sa na stretnutie s vamiČítaj viac
NAJDÔLEŽITEJŠOU ÚLOHOU ZÁPADU JE V TEJTO CHVÍLI UDRŽAŤ IZRAEL NA UZDE Otázky vojny a mieru som vždy posudzoval, posudzujem a budem posudzovať z všeľudského, humanistického hľadiska. Pri bombardovaní, invázii, zabíjaní neexistujú žiadne transatlantické záujmy, žiadne európske hodnoty, existujú len zmarené a ohrozené ľu...dské životy, zničená príroda a trpiaca planéta. Preto sú mi najbližšie slová, ktoré na adresu Blízkeho východu, ktorý je opäť v ohni, povedal včera pápež František pri príležitosti ukončenia ramadánu: „Boh je pokoj a chce mier. Kto v neho verí, nemôže neodmietnuť vojnu, ktorá nerieši, ale zväčšuje konflikt. Vojna, nikdy sa neunavím opakovať, je vždy a len porážkou: je to bezcieľna cesta; neotvára žiadne perspektívy, ale hasí nádej… Preto sa obraciam k tým, ktorí majú vážnu zodpovednosť za riadenie národov: dosť, prestaňte! Prosím, zastavte hluk zbraní a myslite na deti, na všetky deti, ako na svoje vlastné deti. Pozrime sa všetci na budúcnosť očami detí. Ony sa nepýtajú, kto je nepriateľ, ktorého treba zničiť, ale kto sú kamaráti, s ktorými sa môžu hrať; potrebujú domy, parky a školy, nie hroby a jamy!“ Naopak, z duše sa mi protivia pokrytecké reakcie západných politikov, ktorí „rázne“ odsúdili vôbec prvý priamy útok Iránu na Izrael, no zámerne vynechali kontext celého sporu. Pred dvoma týždňami zbombardoval Izrael iránsky konzulát v sýrskom Damasku. Pri tomto ohavnom zločine zahynulo 16 ľudí (nie trinásť, ako uvádzajú západné zdroje). https://www.syriahr.com/en/330101/ Zdôrazňujem, že konzulárne objekty sú podľa medzinárodného práva absolútne nedotknuteľné. Útok na akúkoľvek diplomatickú budovu priamo zakazuje Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch. Ochrana veľvyslanectiev a konzulátov je taká zásadná, že do nich nesmie vstúpiť ani polícia hostiteľského štátu, a to dokonca ani v prípade podozrenia zo závažného zločinu. Voči tomu, čo sa stalo 1. apríla tohto roku v Damasku, existuje jediný precedens. 7. mája 1999, počas bombardovania Juhoslávie leteckými silami NATO, vypálili americké stíhačky tri rakety na budovu čínskeho veľvyslanectva v Belehrade a celú ju zničili. Výsledkom boli 3 mŕtvi a 20 zranených. Spojené štáty sa za tento útok ospravedlnili a tvrdili, že k nemu došlo „omylom“. Túto výhovorku vyvrátil britský denník The Observer, ktorý dokázal, že bombardovanie bolo zámerné a podľa máp, ktoré mal k dispozícii, bol objekt vybraný za vhodný útok už v marci 1999. Spojené štáty sa napokon rozhodli vyplatiť Číne odškodné vo výške 4,5 milióna dolárov. V prípade zbombardovania iránskeho konzulátu k ničomu podobnému nedošlo. Izrael sa ani neospravedlnil, ani nepoprel zodpovednosť za útok. Hoci pri ňom zahynulo šestnásť ľudí, žiadna západná krajina ho neodsúdila. Zato všetci sa dnes zadúšajú podporou Izraela a predháňajú sa, kto drsnejšie odsúdi iránsky útok, ktorý bol skôr symbolický a nevyžiadal si žiadne životy. Irán v oficiálnej reakcii uviedol, že rakety a drony, ktoré v noci vyslal na Izrael, sú „jednorazovou, limitovanou odpoveďou v rámci, ktorý stanovuje Charta OSN“. Pripomeňme, že ani relevantné západné mocnosti, ani medzinárodné organizácie, ani Bezpečnostná rada OSN neodsúdili izraelskú agresiu proti konzulárnej sekcii iránskeho veľvyslanectva v Sýrii. Irán preto svoju vojenskú odpoveď koncipoval ako obrannú akciu podľa čl. 51 Charty OSN, lebo bolo napadnuté jeho suverénne územie. Takže si to zhrňme. Hoci odmietam akékoľvek použitie násilia v medzinárodných vzťahoch, Irán bol v tomto prípade v práve a reagoval na izraelskú agresiu. Ak by neodpovedal na vskutku neprijateľné správanie Izraela aspoň symbolicky, jeho prestíž regionálnej veľmoci by mohla značne utrpieť. Celkový rozsah škôd nepoznáme, lebo izraelská propaganda ich v súlade so svojou dlhodobou taktikou odmieta priznať a tvrdí, že absolútnu väčšinu vypálených rakiet a dronov zničila. Už teraz však vieme, že niekoľko iránskych rakiet zasiahlo izraelskú leteckú základňu Nevatim, na ktorej sú umiestnené jej najmodernejšie stíhačky F-35. Najdôležitejšou úlohou Západu v tejto chvíli nie je moralizovať nad iránskym útokom, ale udržať Izrael na uzde. Až jeho reakcia môže zapáliť nekontrolovateľný konflikt. Obávam sa, že Izrael zneužije iránsku odpoveď na ďalšie masakrovanie civilistov v Gaze. Ak k tomu pridá už teraz uskutočňované sporadické útoky na Libanon a Sýriu, celé sa to môže vymknúť spod kontroly. To je skutočné nebezpečenstvo, nie obmedzený symbolický útok Iránu, pri ktorom nikto nezomrel. Obe strany si musia uvedomiť, že stačilo a neprehlbovať už aj tak dosť tragický konflikt na Blízkom východeČítaj viac
JE AŽ NEUVERITEĽNÉ, KOĽKO LŽÍ A MÝTOV KOLUJE V ZAHRANIČÍ O SLOVENSKU Ešte pred polrokom by som si ani nepomyslel, že jednou z mojich hlavných úloh bude vyvracať klamstvá, ktoré sa o Slovensku šíria v zahraničí. Nikto nevyvráti, že leví podiel na tejto antipropagande má súčasná deštruktívna opozícia, ktorá sa riadi he...slom „čím horšie, tým lepšie“. Je až trápne, ako exhibicionisticky špinia Slovensko pred zrakmi celej Európy. Takéto hanebné správanie nevidíte v žiadnej inej krajine. Všade totiž platí politická kultúra, že špinavá bielizeň sa perie doma. Oni však Slovensko nielenže ohovárajú, ale pritom bezškrupulózne klamú, len sa tak práši. Darmo líder progresívcov do eurovolieb Lajos Ódor ironizuje, že Európska komisia nepotrebuje udavačov, že získava informácie o Slovensku cez internet. V každom jednom liste Európskej komisie, v každom jednom uznesení Európskeho parlamentu spoznáte rukopis našej opozície. Zbytočne budú jej predstavitelia mávať slovenskými zástavami a tváriť sa, že sú vlastenci, ak sú schopní svoju vlasť takto hanebne poškodzovať. Títo novodobí modrí boľševici nie sú mentálne nastavení na dialóg a spoluprácu, ale na udávanie a konfrontáciu. Veď si pozrite volebný banner expremiéra Ódora do eurovolieb: takáto štylizácia so zrakom upretým do svetlej budúcnosti bola charakteristická pre gottwaldovskú propagandu: https://www.facebook.com/photo/?fbid=958528255644648&set=gm.278264738664704 Je to práve opozícia, ktorá svojimi klamstvami pomáha vytvárať atmosféru, aby v Bruseli začali vôbec uvažovať o tom, že Slovensku odoberú európske peniaze. Moja odpoveď na tieto bludy je veľmi jednoduchá: to naozaj budete veriť radšej Veronike Remišovej, ktorá pokazila všetko, čo mohla, ako fundovanému vicepremiérovi Petrovi Kmecovi? Darmo bude opozícia zúriť, kvíliť a hysterčiť nad výsledkami volieb: kým budú mať ľudia väčší strach z jej nezodpovednosti, deštruktívnosti a zapredanosti ako z chýb súčasnej vlády, nedostanú sa k moci demokratickou cestou. To bol však len úvod do toho, o čom som dnes chcel hovoriť. Český plátok Forum 24 zvyčajne nesledujem. Stačí si preletieť ich hlúpe titulky („Slovensko padá do vlivu Moskvy“ alebo „Na Slovensku vyhrály strach a lži“), aby ste pochopili, že s takýmito nezmyslami nemá význam strácať čas. Dnes však urobím výnimku, lebo viacerí českí priatelia ma upozornili na rozhovor s aj u nás známym autorom historickej literatúry Pavlom Kosatíkom, ktorý neuveriteľným spôsobom pookydával Slovensko. https://www.forum24.cz/pavel-kosatik-na-slovensku-se-chopili-moci-nevzdelanci-bez-skrupuli-jako-v-letech-1939-a-1969 Tak v prvom rade: Pavel Kosatík nie je žiadny historik. Je to hochštapler, ktorý skresľuje dejiny ešte viac ako u nás populárna youtuberka Sandra Sviteková (autorka kanálu Dejepis inak), voči ktorej neodborným metódam dokonca písomne protestovali historici zo Slovenskej akadémie vied. Jej prístup je navyše ťažko demagogický a ideologizujúci, takže sa vôbec nečudujem, že sa stala súčasťou kampane Ivana Korčoka. Napriek tomu som vlastne Pavlovi Kosatíkovi vďačný. Práve jeho seriál České století brutálne skresľujúci slovenský podiel na týchto dejinách (Štefánik z kapitoly o založení republiky úplne zmizol, akoby neexistoval, SNP prešiel ako bezvýznamnú epizódku a Dubčeka vykreslil ako slabocha) ma prinútil k tomu, aby som si uvedomil, že toto za nás nikto neurobí – preto som začal knihu o ceste k zavŕšeniu našej národnej identity a k budovaniu našej štátnosti písať sám. Ale napriek tomu a práve preto nemôžem obísť tú znôšku nezmyslov a lží, ktoré narozprával tento samozvaný „expert na Slovensko“, ktorý o ňom zjavne nevie vôbec nič. Kosatík v rozhovore tvrdí, že „na Slovensku sa chopili moci nevzdelanci podobne ako v rokoch 1939 a 1969“. Viete, už len toto prezrádza o jeho mentálnom nastavení všetko. O fašistoch a komunistoch si môžete myslieť čokoľvek, no tvrdiť o univerzitnom profesorovi Tukovi, univerzitnom profesorovi Ďurčanskom, ale aj o Alexandrovi Machovi či Jozefovi Sivákovi, že to boli nevzdelanci, môže len klinický idiot. Podobne to platí o generácii elitných právnikov doktorovi Gustávovi Husákovi, profesorovi Petrovi Colotkovi, profesorovi Milanovi Čičovi, ale aj o Bohušovi Chňoupkovi, Miroslavovi Válkovi či predsedoch Matice slovenskej Lacovi Novomeskom a Vladimírovi Mináčovi. Alebo to poviem inak: slovenská ľudácka a komunistická garnitúra bola neporovnateľne vzdelanejšia ako česká protektorátna a normalizačná. Ale nemôžem ostať len pri tomto a obísť najväčšiu nehoráznosť, ktorej sa v tejto súvislosti Kosatík dopustil: porovnávať Tisov totalitný režim, ktorý bol vazalom Veľkonemeckej ríše, nechal zavraždiť desaťtisíce svojich spoluobčanov a vyznamenával nacistických vrahov s dnešnou parlamentnou demokraciou na Slovensku je chrapúnstvo non plus ultra. Viem, že súčasná „zmatovičelá“ opozícia, pre ktorú je charakteristické bezbrehé preháňanie, sa usiluje vytvoriť o dnešnej legitímnej vláde takýto obraz, ale ak ho použije „historik“, navždy sa tým diskvalifikuje zo serióznych kruhov. Ono je typické, že malomeštiacky povýšeneckú frázu o nevzdelancoch používa práve niekto ako Magda Vášáryová, ktorá celý svoj neslávny politický život pohŕdavo uráža Slovákov, pričom ani netuší, že skutočne vzdelaní ľudia ju majú za hlupaňu. Ale napokon, čo povedať o ľuďoch, ktorí akosi prespali dobu, keď tu vládli plagiátori, ktorí si nedokázali napísať sami ani diplomovku, keď bol premiérom daňový podvodník Matovič, eurofondy riadila bábkoherečka Remišová, školstvo mal na starosti kaderník Gröhling, zdravotníctvo nábožensky fanatik Krajčí, kultúru neviditeľná Milanová, financie díler s vodkou Heger... a oni majú tú drzosť povedať o súčasnej vláde, že sú to nevzdelanci? Poďme však k ďalším Kosatíkovým bludom. Vyvracať jeho hlúpe tvrdenie, že „Slováci historicky k Západu nepatrili“ by zabralo niekoľkohodinovú prednášku, a tým tu nebudeme strácať čas. Všetko podstatné, ako Západ ovplyvňoval Slovensko a ako Slovensko ovplyvnilo Západ nájdete v mojej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín. Ďalej: tvrdiť, že Slovensko nemalo vlastnú aristokraciu, je až nudná lož. Argumenty proti nej nájdete taktiež v mojej spomínanej knihe, ale tu si vám dovolím odporučiť najmä výskum profesora Branislava Varsika, ktorý v priekopníckej práci Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva (1988) dokázal, že takmer celá dedičná uhorská šľachta vytvorená Belom IV. mala slovenský pôvod. Z mladšej generácie by mal každý, kto sa zaujíma o túto problematiku, poznať prácu maďarského historika Józsefa Demmela Panslávi v kaštieli (2016). Je naozaj trápne, ak nejaký autor tvrdí, že pred rokom 1918 sme nemali ponúknuť svetu nič iné ako Jánošíka a že demokracii nás naučili až Česi. Tento spupný, povýšenecký a nevzdelaný pohľad na Slovensko by mal hádam stačiť, aby sme prestali tohto človeka považovať za odborníka na čokoľvek. Je pod moju úroveň, aby som mu vyratúval celú plejádu osobností (ak už arogantne vynechal štúrovcov) od poľného maršala Andreja Hadíka cez Mateja Bela až po majstra Pavla z Levoče – v tomto dokáže Pavla Kosatíka poučiť každé dieťa. Za jednu z najtrápnejších Kosatíkových hlášok považujem tvrdenie, že Slováci sa museli učiť demokracii od Čechov. Po prvé, parlamentnej demokracii sa museli po roku 1918 učiť všetci spoločne a o tom, že to Čechom príliš nešlo, svedčí aj fakt, ako tvrdo bránili Slovákom, ale aj národnostným menšinám, v emancipácii, až ten český nacionalizmus republiku zadusil (viď knihu Mary Heimannovej Československo – štát, ktorý zlyhal). Mýtus, že my sme Čechov „zradili“, je dnes už historikmi tiež dávno vyvrátený, okrem iného aj tým, že autoritatívny režim si zaviedli sami bezprostredne po Mníchove – ale v českej verejnosti táto legenda stále rezonuje. No čo sa týka demokratických tradícií, tie sme mali v určitých obdobiach bohatšie ako Česi, počnúc slovanskými občinami, cez hnutie uhorských jakobínov až po štúrovské národné rady a celonárodné zhromaždenia. Takže poprosím bez toho mentorovania a vyvyšovania. Napokon, svoju radu, že Slováci by zo svojich dejín mali nadviazať na fanatického čechoslovakistu Dérera, na 17. november a prezidentku Čaputovú, si môže láskavo strčiť za klobúk. On naozaj nie je ten – ani vzdelanostne, ani nijako inak – ktorý by mohol poučovať Slovákov o vlastných dejinách. Žiaľ, Kosatík nemá pravdu ani v tom, keď tvrdí, že Česi a Slováci si boli vždy najbližšie národy. Téza o našich nadštandardných vzťahoch je kultúrny mýtus, ktorý platí len posledných dvadsať rokov. Až do 18. storočia nám boli rozhodne bližší Maďari, ktorí nás podporovali v jazykových zápasoch miest proti nemeckému patriciátu a s ktorými sme spoločne vykrvácali na uhorsko-osmanskej hranici pri obrane Európy. V roku 1848 nám počas revolúcie a následného povstania najviac pomohli Srbi a Chorváti. Česi urazení za naše jazykové osamostatnenie sa nám obrátili chrbtom a podobne dopadol ešte v sedemdesiatych rokoch 19. storočia štúrovský kapitán Samuel Štefanovič, keď bol počas ťažkej maďarizácie žiadať o podporu u bohatých podnikateľov v Prahe a František Rieger (zať Františka Palackého) s ním vyrazil dvere na hulváta – vraj, nemali sme sa trhať. Až koncom 19. storočia sa mladá liberálna generácia dištancovala od Vajanského a očarená profesorom Masarykom začala vzývať ideológiu čechoslovakizmu. Až do roku 1993 však boli vzťahy Čechov a Slovákov konfliktné. To, čo Kosatík a časť českej verejnosti stále nechápe, je fakt, že pre nich bol 28. október 1918 zavŕšením ich národnoštátnej emancipácie, kým pre nás to bol iba míľnik – síce dôležitý míľnik – ale stále iba míľnik na ceste k vlastnej emancipácii. Takže moje záverečné odporúčanie znie: ak chcete porozumieť slovenským dejinám, rozhodne nečítajte Pavla Kosatíka, ani iného podobného autora s mentorskými sklonmi. Je smutné, že v dnešných internetových diskusiách zaznieva viac urážok smerom k Slovákom od Čechov ako od Maďarov. Ak si chceme porozumieť, musíme sa viac počúvať. Bude to dlhá cesta, ale iba pravda nás oslobodíČítaj viac
HROZÍ ĎALŠIA VOJNA? NA BLÍZKOM VÝCHODE SA ZAČALO ODPOČÍTAVANIE... Za posledných 24 hodín vyzvali Spojené štáty, Veľká Británia, Francúzsko, ale aj Rusko svojich občanov, aby sa urýchlene stiahli z oblasti Blízkeho východu. Všetko nasvedčuje tomu, že svetu hrozí nový vojenský konflikt. Irán sa pravdepodobne chystá na od...vetu voči Izraelu za zbombardovanú ambasádu v Sýrii. Reakcia Izraela je ako vždy nepredvídateľná. O tom, že situácia je vážna, svedčí aj to, že šéf americkej diplomacie Blinken sa na poslednú chvíľu pokúša presvedčiť Čínu a Turecko, aby sa angažovali v riešení situácie, že eskalácia konfliktu nie je v záujme nikoho. Škoda, že takto Spojené štáty neuvažovali, keď nechali Izrael svojvoľne vyvádzať nielen v Gaze, ale aj Libanone a Sýrii. Teraz sa už môžeme spoliehať len na to, že Irán nikdy vo svojich moderných dejinách nerozpútal žiadnu vojnu, že nebude konať unáhlene a že sa jeho odveta vyhne rozsiahlej eskaláciiČítaj viac
PÁR SLOV O TOM, KOHO POVAŽUJE RTVS ZA RELEVANTNÉHO A bodka na záver dnešného dňa. Pred budovou v Michalovciach, v ktorej sa konalo zasadnutie slovenskej a ukrajinskej vlády, postávala hŕstka hlučných ľudí, ktorá mávala ukrajinskými, európskymi a americkými vlajkami a vítala Denysa Šmyhala pokrikom "Sláva Ukrajine!" Keď vyst...pil premiér Fico, začali pišťať "fuuuj" a pokrikovali na neho, že je hrobárom právneho štátu. Tak neviem, chuligáni. Chcete tu mať taký právny štát, aký vládne v tej krajine, ktorej ste volali na slávu? Viete vôbec, že dlhodobo je vo všetkých ukazovateľoch najskorumpovanejším štátom v Európe? Viete, že Index of democracy ju dlhodobo zaraďuje medzi hybridné režimy, nie medzi demokratické, kam patrí Slovensko? Viete, že opozičné médiá sú tam zakázané a opoziční lídri sú buď vo väzení alebo utiekli do emigrácie? A viete vôbec, kde je vaša vlasť a aká je vaša vlajka? Nuž a ešte jednu poznámku. Generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj vo včerajšej diskusii, ktorá nebola odborná, ale propagandistická (a je mi ľúto, že sa na túto nadprácu nechali zneužiť moderátori, ktorých som si doteraz vážil), zneužil televíznu obrazovku a priestor, ktorý platíme všetci z našich daní, na obhajobu svojich nedemokratických postupov. Tvrdil, že do relácií pozývajú hostí podľa "relevantnosti" a podľa toho koncipujú aj spravodajstvo. Dnes poskytol v Správach RTVS pomerne veľký priestor hŕstke nepodstatných a dezorientovaných krikľúňov (napočítal som ich 13 - slovom trinásť) iba preto, že vrieskali nezmysly na členov slovenskej vlády. Ale keď niekoľko stoviek ľudí v centre Bratislavy požadovalo zastavenie paľby a mierové rokovania na Ukrajine, pričom na tomto zhromaždení vystúpila dnes už zosnulá legendárna hrdinka SNP Anička Bergerová, ukrajinská liberálna (!) disidentka žijúca v emigrácii Nina Potarská, bývalý predseda Valného zhromaždenia OSN Jan Kavan či bývalý predseda NR SR Jozef Migaš, nepriniesli z tohto masového podujatia ani len krátky šot. Toľko k predstavám o "relevantnosti" súčasného manažmentu RTVSČítaj viac
FICOV TRIUMF Z MICHALOVIEC JE HODENOU RUKAVICOU BRUSELU Premiérovi Ficovi sa dnes podaril vskutku husársky kúsok. Napriek všetkým kuvičím hlasom dokázal posadiť za jeden stôl predstaviteľov slovenskej a ukrajinskej vlády, čo je formát, ktorý nemá Ukrajina so žiadnym iným štátom na svete. Teraz sa už môžem priznať, že ešte... pred pár dňami som tŕpol, či sa toto historické stretnutie uskutoční. Ukrajinská strana totiž predložila nečakane požiadavku, aby súčasťou záverečného dokumentu bolo vyhlásenie, že Slovensko podporuje „výlučne“ mierový plán prezidenta Zelenského. Premiér Fico už viackrát zdôraznil, že podporuje akýkoľvek mierový plán, vrátane ukrajinského, ale slovo „výlučne“ bolo pre našu stranu neprijateľné a v konečnom dôsledku by zväzovalo ruky aj samotnému Kyjevu. Situácia na fronte sa totiž rýchlo vyvíja a o pár mesiacov (nehovoriac o vysokej pravdepodobnosti zvolenia Donalda Trumpa za prezidenta USA) môže byť z takéhoto návrhu iba zdrap papiera. My by sme boli radi, keby sa zastavilo krviprelievanie akýmkoľvek spôsobom, ale ruku na srdce: pravdepodobnosť, že sa tak udeje podľa desaťbodového scenára Volodymyra Zelenského, je takmer nulová. Požadovať ako podmienku mierových rokovaní zriadenie trestného tribunálu, vydanie vojnových zločincov a úplné stiahnutie ruských vojsk z územia Ukrajiny, je absolútne nereálne. To nie je mierový plán, to je ultimátum. Navyše je tragikomické, ak vyzývate Rusko fakticky na kapituláciu v čase, keď víťazí takmer na všetkých úsekoch frontu. Tomu nemôže veriť ani samotný Kyjev. Preto považujem tzv. mierový summit zvolaný na 15. júna do Švajčiarska bez účasti Ruska za kamufláž, ktorá za takýchto okolností nemôže byť úspešná. Priznám sa, že v istom momente mi prebleslo hlavou, či požiadavka Kyjeva na „výlučnú“ podporu Zelenského plánu nie je zámienkou na zrušenie schôdzky podobne ako pred dvoma rokmi na zásah britskej a americkej strany zmarili mierové rokovania v Istanbule. Našťastie ukrajinská strana napokon pragmaticky prijala formuláciu, ktorú sme jej ponúkli a rokovania na tomto bode neuviazli. Naopak, podarilo sa uzavrieť celý rad vzájomne prospešných zmlúv od spolupráce v oblasti energetiky cez spoluprácu v oblasti železničnej dopravy až po pomoc pri odmíňovaní rozsiahlych území Ukrajiny. Ukrajinský premiér Denys Šmyhal prejavil hlbokú vďačnosť za túto širokú spoluprácu a poďakoval sa za pomoc, ktorú Slováci poskytli ukrajinským utečencom. Bol to jednoznačný úspech a nemohlo sa to skončiť lepšie. Výsledok rokovaní v Michalovciach je hodenou rukavicou Bruselu a jeho ideologickým mindrákom. Samozrejme, opozícia a červené denníčky sa usilujú tento triumf všemožne bagatelizovať alebo dokonca očierňovať. Nikto nečakal, že Denník N bude chváliť Ficovu vládu, ale blúzniť, že v pomoci zaostávame... to muselo dať veľa práce vymyslieť taký blud. A teraz si predstavte tú hanbu českej vlády, ktorá zrušila spoločné zasadnutie vlád SR a ČR pod zámienkou, že „nechceme pomáhať Ukrajine“, ako sa pred týždňom vyjadril minister pre európske záležitosti Martin Dvořák v relácii Českej televízie Máte slovo s M. Jílkovou. Vtedy som mu tieto hlúposti nielenže vyvrátil, ale navyše som mu pripomenul, že práve dnes v Michalovciach rokujú spolu slovenská a ukrajinská vláda o vzájomnej pomoci a či sa necíti trápne, že Praha sa pohádala s Bratislavou kvôli niečomu, čo Ukrajina vôbec nerieši. Tým skôr, že český prezident Petr Pavel práve v týchto dňoch „utužuje priateľstvo a posilňuje vzťahy“ s jedným z najhorších režimov v Afrike, s autoritárskou Rwandou. Pri stretnutí s tamojším vládcom Paulom Kagameom, ktorý zastrašuje, unáša a likviduje svojich oponentov, Petr Pavel nešetril komplimentmi na adresu svojho hostiteľa a zdôrazňoval, že Česko chce byť priateľom Rwandy a že Rwanda je pre Českú republiku dôležitý partner. Rozumiem tomu správne, že dnešné Česko radšej prehlbuje vzťahy s africkým diktátorom ako s demokratickým Slovenskom? Podobným fiaskom sa skončila aj včerajšia hádka o Slovensku v Európskom parlamente. Vo svetle toho, čo sa dnes odohralo v Michalovciach, ale aj skutočného stavu vecí, je démonizácia Ficovej vlády až patologická. „Sme znepokojení tým, čo sa deje na Slovensku, robíte proruskú politiku, odmietate podporu Ukrajiny, to je neprijateľné!“ vrešťal poľský socialistický poslanec Lukasz Kohút. Ako prosím? Takto vyzerá „proruská politika“? My odmietame Ukrajine pomoc? Videli ste ten súbor dohôd o pomoci, ktorý sa dnes podpísal v Michalovciach? Buď prestaňte klamať alebo – ak veríte svojim bludom – navštívte psychiatra. Horšie však je, že našu vlasť ohovárala v Bruseli slovenská opozícia, ktorá lživo tvrdila, že Fico „ženie Slovensko do náruče Ruska“. Na čele týchto klamárov a zradcov nemohol stáť nikto iný ako Vladimír Bilčík, ktorý pred dvoma rokmi hlasoval aj za výzvu, aby Slovensko uznalo Kosovo a ktorý dnes spolu s Jozefom Mihálom za Demokratov hlasoval za migračný pakt. Teraz Ficovu vládu ohovára, že „berie občanom Slovenska prístup k slobodným médiám“ a vyhráža sa, že za to ponesie dôsledky. Kto im čo berie?? Tento lotor veľmi dobre vie, že všetky médiá hlavného prúdu vrátane tých verejnoprávnych sú v rukách opozície, že sú to prívrženci koalície, ktoré k nim nemajú prístup, preto to z jeho strany nie je omyl, ale vedomá lož a špinavé ohováranie Slovenska v zahraničí. Pridal sa k nemu aj ďalší bezcharakterný progresívec Martin Hojsík, ktorý v Bruseli strašil, že právny štát je vraj na Slovensku v troskách. Takto vzniká to bezbrehé očierňovanie našej vlasti, a potom sa netreba čudovať, že v zahraničí si o nás myslia, že tu snáď vládnu ľudožrúti. Práve preto sú júnové voľby do Európskeho parlamentu dôležité, netreba ich podceniť, lebo podľa toho, koho do Bruselu svojimi hlasmi vyšlete, bude vyzerať obraz Slovenska v zahraničí. A na záver už len jedna poznámka. Je vskutku nenormálne, šialené a patologické, ak sa progresívci ani po týždni nevedia vyrovnať s výsledkami volieb a podporujú nekontrolovateľné kvílenie. Možno by Ivan Korčok potreboval namiesto dnešného moderátora Rádia Expres Braňa Závodského niekoho ako Vilo Rozboril, ktorý by ho poľutoval a opýtal sa ho: „Povedz, ako veľmi si plakal?“ Dzurindova rada „Modrá je dobrá“ nevyšla, ale na Rozborilovo „Modré z neba“ by to mohlo byť. Ale vskutku nerozumiem, kde červené denníčky berú všetkých tých insitných psychológov. Dnešný Denník N ponúkol nejakú Miroslavu Šudilu Žilinskú, ktorá tvrdí, že hromadné smútenie je potrebné, lebo zhasla nádej. Milí voliči opozície, najmä tí, ktorí ste ešte schopní triezvo vnímať okolitý svet, ja vám nechcem škodiť, preto vám dám jednu nevyžiadanú radu: naozaj si myslíte, že je zdravé upínať sa k jednému človeku a vkladať do neho všetko, na čom závisí vaše psychické zdravie? Nepreceňujte vplyv politiky na vaše životy, nestojí vám to za to, radšej objímte tú ženu, psíka (v tomto poradí) a choďte do voňavej prírody, uvidíte, že vám bude lepšie. (Foto: Ľuboš Pilc, PravdaČítaj viac
NESMIEME BYŤ AKO ONI Kým na niektorých miestach západnej pologule bolo možné vidieť zatmenie Slnka, na niektorých miestach východnej pologule pozorujeme v týchto dňoch zatmenie myslí. To, čo v uplynulých hodinách zažili Dominika Cibulková, Attila Végh, Rytmus, Erik Kaliňák, ale aj mnoho anonymných ľudí len preto, lebo volili... Petra Pellegriniho (slovným útokom na ulici som čelil aj ja, ale ja na takéto primitívne prejavy nereagujem, nenakrúcam si ich a nezverejňujem ich), sú patologické spôsoby správania, ktoré nemajú nič spoločné s demokraciou. Žasnem, že podpredsedníčka KDH Martina Holečková je schopná napísať v reakcii na verbálny atak agresívneho muža, že „Kaliňák žne, čo zasial“. To znie rovnako hlúpo a nehorázne ako povedať, že obeť znásilnenia si za to môže sama. Keď už aj politickí lídri strácajú mieru pre slušnosť (resp. práve sa odkopali, že „slušné Slovensko“ pre nich nebolo ničím iným ako účelovou taktikou, ako sa dostať k moci), musíme sa pýtať, kto má byť tou morálnou inštanciou, ktorá povie: už stačilo. Rád by som v tejto situácii poznal názor nejakého renomovaného psychológa, čo sa to so slovenskou spoločnosťou deje. Len prosím, nie takého, ako uplakaný Matúš Bakyta, ktorý si urobil zo sebaľútosti v Denníku N živnosť a ľuďom sklamaným z volieb radí, aby si dali lieky na upokojenie. A už vôbec nie nejakého hochštaplera, ktorý tvrdí, že medzi mladými ľuďmi populárny „ghosting“ (náhle ukončenie dlhoročného priateľstva a komunikácie bez akéhokoľvek vysvetlenia) je prejavom normálneho správania. Bakyta dokonca ako dôvod svojej úzkosti uvádza, že ako majú byť jeho klienti v pohode, keď s menom Roberta Fica sa vraj spájajú kauzy ako Gorila a jeho "podržtaška" sa stal prezidentom po "veľmi neférovej kampani"... Pochybuje ešte niekto o tom, že tento slaboch nie je seriózny psychológ, ale zákerný progresivistický aktivista, ktorý udržiava svojich nešťastných klientov v klamstve? Každý predsa vie, že kauza Gorila je kauzou Mikuláša Dzurindu a že o neférovosti kampane by nemali hovoriť tí, ktorí zneužívali médiá, satirické stránky, urážali Pellegriniho (tak ako to predviedol aj Bakyta) a rozširovali o ňom klamlivé informácie, že chce zo Slovenska urobiť ruskú guberniu. Škoda reči, kto nechce, nepochopí. A Zuzana Čaputová, ktorá inak „citlivo vníma“ banálne spomenutie mena jej podporovateľky Zuzany Fialovej, ale otvorený hulvátsky útok na našu najlepšiu tenistku Dominiku Cibulkovú iba preto, že volila Pellegriniho, ani len nezaznamenala, sa odrazu tvári, že nič sa nedeje. Preto som naozaj rád, že sme si zvolili za prezidenta Slovenskej republiky Petra Pellegriniho, ktorý dnes zverejnil prepotrebný štátnický prejav, v ktorom už fakticky suploval neexistujúcu hlavu štátu. Upozornil v ňom, že skúška z demokracie nespočíva len v tom, či sme schopní zorganizovať demokratické voľby, ale aj v tom, či sme schopní prijať rozhodnutie väčšiny, zmieriť sa s ním a rešpektovať ho z úcty k princípom demokracie. Povedal, že mu je veľmi ľúto prejavov nenávisti voči ľuďom, ktorí dali dôveru víťazovi volieb. Je mu ľúto, že sú vystavovaní čoraz ostrejším osobným, politickým i mediálnym útokom. A veľmi ich prosí, aby túto politiku nenávisti neopätovali, pretože to je oheň, ktorý veľmi ľahko vzplanie, ale uhasiť ho je takmer nemožné. Frustráciu tých, ktorí prehrali, považuje za pochopiteľnú, ale nevie si predstaviť, že by vo vyspelých krajinách médiá písali o tom, že voliči víťazného kandidáta stratili rozum. Pellegrini povedal, že stále verí, že hodnoty zmierenia sú hodnotami, ktoré oslovujú ľudí naprieč celým politickým spektrom. Na jeho sľube, že bude za tieto hodnoty bojovať, sa nikdy nič nezmení. Ale poprosil každého z nás, aby svojím správaním k naplneniu týchto hodnôt aj osobne prispel... Na Pellegriniho prejave je najdôležitejšia veta, ktorá, obávam sa, zapadne v prívale ďalších slov. Bol to práve moment, keď poprosil svojich prívržencov, aby prejavy nenávisti voči tým druhým neopätovali. Chcel by som sa pri tejto myšlienke pristaviť. Jednou z najčastejších ilúzií o demokratickej diskusii je, že svojimi argumentmi dokážeme niekoho presvedčiť o opaku toho, čo si myslí. Polemika je hlboko zakorenená v západnom myslení. Vychádza z tradície gréckych sofistov, ktorí vyučovali argumentáciu a nechávali si za to platiť. Pod argumentáciou však nemali na mysli to, že sa chcú pomocou nej dopátrať k pravde, ale že chcú oponenta poraziť. Sú teda skôr predchodcami politických marketérov ako filozofov. Náš spôsob diskusie však určilo niečo, k čomu sa dnes už nikto nehlási – inkvizičné procesy. Inkvizítor by napriek svojej povesti považoval za nečestné, keby bol kacír odsúdený bez toho, aby mal možnosť jeho žalobu napadnúť. Preto určil špeciálnu, obyčajne vysoko učenú osobu, ktorá zohrávala úlohu tzv. advocatus diaboli (diablov advokát). Ale pozor. Jeho úlohou nebolo brániť kacíra, ale pomôcť inkvizícii lepšie argumentovať. A práve z tejto tradície vychádza polemika v západnej kultúre dodnes. Hodnota argumentácie nespočíva v tom, aby sme sa v dialógu spoločne priblížili k pravde, ale aby sme zničili protivníka. Pravda si vyžaduje skúmanie, tu však dominantnú úlohu zohráva nepriateľský postoj a boj za každú cenu, aj keď viete, že pravdu nemáte. Trochu sa to ponáša na súdne konanie. Skúmanie pravdy v ňom nahrádza polarizácia a cieľom je výhra, nie lepšie pochopenie reality. Možno už tušíte, kam tým smerujem. Človeka, ktorý sa pozerá na svet cez čierne alebo ružové okuliare, nedokážete presvedčiť, že svet je taký, ako ho vidíte vy. Toto dokážu pochopiť len ľudia, ktorí sa pozerajú na svet bez okuliarov. Ešte nikto nikdy nepresvedčil prívržencov opačného tábora v politickej diskusii. To je základný omyl. Vy môžete osloviť svojou argumentáciou nanajvýš tých, ktorí váhajú, sú zmätení alebo nerozhodnutí, ale najčastejšie iba upevňujete presvedčenie vlastného tábora a pomáhate mu lepšie argumentovať. Mnohí z vás, vrátane koaličných politikov, mi ďakovali po parlamentných i prezidentských voľbách, že je to aj moja zásluha, ako to dopadlo. Možno som k tomu prispel nejakým skromným dielom, ale uvedomte si, že presvedčeného prívrženca Progresívneho Slovenska, Sasky alebo Ivana Korčoka by som nikdy nepresvedčil nie preto, že by mali lepšie argumenty, ale preto, lebo ich postoj je založený na viere. Keď som v uplynulých dňoch videl ziapať prívržencov opozície na nekonfliktného a ústretového Petra Pellegriniho, že šíri nenávisť, tak som pochopil, že pre väčšinu ľudí sú pocity dôležitejšie ako fakty (pre progresívcov celkom určite). Je to neuveriteľné, ale v týchto dňoch to vyzerá, akoby sme žili nie v odlišných krajinách, nie v odlišných civilizáciách, nie na odlišných planétach, ale v paralelných vesmíroch, v ktorých neplatí vôbec nič z toho, čo je samozrejmé u nás, akoby sme nemali nič spoločné, dokonca ani fyzikálne zákony. A tak jediné, čo má zmysel, ak chceme znižovať napätie v spoločnosti, je obracať sa na vlastných ľudí, teda na tých, ktorých dokážeme ovplyvniť. Vždy si pamätajte, že nesmieme byť ako oni. Nemýľme sa, že hulváti sú iba na druhej strane. Netolerujme ich medzi sebou. Preto nemilosrdne vyhadzujem zo svojej komunity na sociálnych sieťach všetkých, ktorí sa nevedia správať k iným, bez ohľadu na to, či je vulgárny prívrženec koalície alebo opozície. Preto karhám ľudí, ktorí zabúdajú na spravodlivosť a myslia len na pomstu. Preto napomínam každého, kto hucká ľudí k agresivite a kričí, že vraj dosť bolo tolerancie. Nie. Tolerancie bolo v tejto spoločnosti vždy málo a my dnes potrebujeme dokonca ešte niečo viac: nie toleranciu v zmysle trpenia toho druhého so zaťatými zubami ako nejakú nákazlivú chorobu, ale rešpekt k jeho odlišným postojom a skúsenostiam. Vážte slová, priatelia. Majú obrovskú silu a dosah. Zvlášť to platí o verejných činiteľoch. Veľmi sa hnevám na tých koaličných politikov, ktorí používajú silné slová, ktorí napríklad začali nadávať svojim oponentom do potkanov. Len si spomeňte, ako sa vás dotklo, keď vám nadávali do opíc. Ale nejde len o osobný pocit. Zarazilo ma, ako sa výraz „potkany“ začal okamžite objavovať v diskusiách na sociálnych sieťach, ako sa ľudia navzájom začali napádať takýmito urážkami. Je to nákazlivé a nebezpečné, lebo fašizmus sa začal špecifickým dehumanizujúcim slovníkom. A politici by si mali uvedomiť, že vulgarizmy im nepridávajú žiadne politické body, iba ich prívržencom hrubnú spôsoby správania. K zmiereniu spoločnosti neexistuje žiadna skratka. Každý z nás v okolí a v názorovom prostredí, na ktoré máme vplyv, by mal prispieť svojím dielom k upokojeniu situácie, vyžadovať to od svojich priateľov a netolerovať žiadne prejavy nenávisti. Pridávam sa k apelu zvoleného prezidenta republiky Petra Pellegriniho, aby sme neopätovali tieto nenávistné prejavy. Všetkých ľudí dobrej vôle prosím: zastavme útoky, zastavme osočovania, zastavme hádky a nepridávajme si zbytočne starosti. A hoci nie som psychológ, ak ste frustrovaní (z kohokoľvek a čohokoľvek), mám pre vás rozhodne lepší a účinnejší recept ako je užívanie liekov. Občas sa ma niektorí z vás pýtajú, ako zvládam toľko aktivít naraz a ako sa vyrovnávam s tým obrovským návalom špiny, ktorou si podaktoré indivíduá riešia komplexy z mojej osoby. Je to veľmi jednoduché. Riešim to každodenne poéziou a klasickou hudbou (a keď mám čas, aj putovaním v horách). Jednoducho vždy pred spaním a krátko po zobudení nechám do seba prúdiť svoju dennú dávku krásna, ktorá ma udrží mimo hladiny akýchkoľvek temných myšlienok. V prírode zasa nachádzam svoje vnútorné šťastie. Svet je nádherný a nechajte na seba pôsobiť vždy len to, čo vám prospieva. Tak zostane vaša myseľ i srdce ako rytier v brneníČítaj viac