Vzdávame hold ŽENE, ktorá to nevdzala proti presile.
Pani Margaréta Cervanová, česť vašej pamiatke ❤️✝️
Neviem začať inak než osobne. Začiatkom tohto týždňa som bol v Nových Zámkoch na poslednej rozlúčke s Margarétou Cervanovou, prvýkrát som videl tváre rodinných príslušníkov, ktorí odprevádzali sestru, matku,... babku, prababku, tetu.
„Po tomto tak túžila, konečne sú spolu,“ povedala so slzami príbuzná vo chvíli, keď ukladali do spoločného hrobu telo 89-ročnej zosnulej k Ľudmile. K dcére, ktorá podľa nápisu na náhrobku odišla 9.júla 1976 vo veku 19 rokov.
V našich rozhovoroch po pohrebe sa zrkadlil dramatický príbeh, ktorý osobne poznačil desiatky až stovky ľudí a dotkol sa ďalších tisícov.
Ten príbeh má priveľa neuveriteľných zákrut. V prvej línii je to však príbeh matky, bez ktorej nepoddajnosti by vražda milovanej dcéry zostala zrejme navždy nevyšetrená a nepotrestaná.
Prostredie nitrianskych odsúdených verejnosti podsúvalo konštrukciu, že polícia si napokon vytypovala siedmich páchateľov, lebo otec Ľudmily bol vplyvný vojak, a tak sa to aj pod jeho tlakom muselo na niekoho hodiť.
Bola to fabulácia ako mnohé iné, skutočnosť bola oveľa prozaickejšia – a ženskejšia.
Nápadne to pripomína pozoruhodný film Tri bilbordy kúsok za Ebbingom (2017), za ktorý získala herečka Frances McDormand Oscara za najlepší ženský výkon.
Aj tu uniesli a zavraždili mladé dievča, a keď ani po siedmich mesiacoch polícia nezachytila stopu, jej matka si za posledné peniaze objednáva miesto na troch bilbordoch za mestom, ktorými ukázala na šéfa miestnej polície. Matka burcuje verejnú mienku, políciu chce pod verejným tlakom prinútiť, aby začala poriadne vyšetrovať.
Margaréta Cervanová si v komunistickom Československu nemohla objednať bilbordy ani mobilizovať verejnú mienku. Ani na chvíľu však neoslabovala v tlaku, ktorý mal zmysel, chodila za vyšetrovateľmi, zaujímala sa o svedkov z diskotéky. A keď polícia prvýkrát držala vo vyšetrovacej väzbe ako podozrivého Jána Hrma, dávala najavo, že neverí v jeho vinu.
Jej bilbordami boli listy súdruhom - písala prezidentovi Husákovi, a keď nedostala odpoveď, žiadala o prijatie a keď opäť neuspela, zmenila adresáta. Sedem mesiacov od vraždy napísala dlhý list federálnemu ministrovi vnútra, prerozprávala okolnosti prípadu, pripomenula kľúčových svedkov z diskotéky v Mlynskej doline, ktorých polícia nevedela vypátrať a zdôvodnila, prečo dovtedajšiemu vyšetrovaniu nedôveruje a aj na základe rozhovoru s istým príslušníkom si myslí, že polícia niekoho kryje. „Mám dojem, že vyšetrovanie niekto úmyselne brzdí. (...) Vrahov, nech by pochádzali i z najlepších rodín alebo z najvyššie postavených rodín, treba spravodlivo potrestať.“
Neúnavný tlak pomohol - z ministerstva v Prahe napokon dorazila odpoveď, že na „nedostatky“ vo vyšetrovaní sa predsa len pozrú. Na konci roka 1977 bol zriadený špeciálny vyšetrovací tím, na jeho čele bol detektív Eduard Pálka, ktorý sa predtým zapísal tým, že dokázal odkryť aj sofistikovanejšie prípady vrážd a lúpeží. Kvalitu jeho práce spoznali aj ďalší slovenskí prokurátori a vyšetrovatelia po roku 1989, keď ho sem pozvali, aby pomohol vyšetriť majetkové trestné činy bývalých komunistických pohlavárov.
Odkedy sa ujal vyšetrovania Pálka, pani Cervanová po rozhovoroch s ním uverila, že stretla konečne muža, ktorý nájde skutočných páchateľov únosu, znásilnenia a vraždy.
Zvyšok príbehu je už známy. Hoci aj Pálka sa neskôr – podobne ako pani Cervanová pred ním - listom federálnemu ministrovi vnútra sťažoval, že po tom, čo identifikoval okruh páchateľov z Nitry, ďalšie vyšetrovanie akosi viazne, napokon sa prelomili ľady.
V lete 1981 zadržali obvinených, neskôr ich odsúdil súd, po roku 1989 však došlo k obnove celého konania, až súdy po dlhých, veľmi dlhých rokoch opäť potvrdili pôvodné rozsudky.
Oneskorená spravodlivosť si vypýtala krutú daň: niektorí z nitrianskej partie vrahov zacítili príležitosť, ako sa plne rehabilitovať. S pomocou naivných podporovateľov vrátane novinárov spravili zo seba obete komunizmu a zaplavili verejný priestor desiatkami svojich lží a konšpirácií.
Pani Cervanová musela najskôr päť rokov čakať, kým polícia chytí vrahov Ľudmily. Bolo to päť rokov, počas ktorej sa jej rozpadlo manželstvo, keď sa strachovala o život svojej druhej dcérky a stále cítila, že ohrozuje niekoho, kto je oveľa silnejší než ona.
Ale akých bolo posledných 30 rokov jej života, ktoré sme jej ako spoločnosť pripravili? Odvšadiaľ počúvala o nevine Nitranov, bola nútená pozerať sa na rozhovory s vrahmi jej dcéry, ktorí sa štylizovali do rolí obetí, stretávala ľudí, ktorí jej dali pocítiť, že „oficiálnej verzii“ neveria a v skutočnosti nie je obeťou ani tak ona, ako tých sedem mužov a ich sedem zmarených životov.
Pani Cervanovú som spoznal až po tom, čo som o tejto kauze – tak trochu ako kajúcnik - napísal niekoľko veľkých textov a jednu knihu. Bola to dáma so starosvetskou eleganciou a šibalským pohľadom. Ale aj keď sa nachvíľu krásne usmiala, po chvíli vždy zosmutnela a vrátila sa k svojej Ľudke a k prízrakom, ktoré ju naďalej sprevádzali, minulosť a prítomnosť splývali v jednom čase.
Niektoré obavy som sa jej snažil vyhovoriť, ale s tým už nebolo možné uspieť. Pre túto ženu bol okolitý svet desiatky rokov nepriateľským miestom, v ktorom sa dá veriť len tým najbližším.
Za ten hrozný zločin na milovanej Ľudmile nesú zodpovednosť len tí siedmi, nik iný. Ale za to, že pani Cervanová nedostala šancu, aby sa časom zmierila s tragédiou – ak sa s takouto smrťou vlastného dieťaťa dá vôbec zmieriť – môže spoločnosť ako taká.
Lebo oneskorená spravodlivosť je pošliapanou spravodlivosťou.
Pani Margaréta Cervanová, česť vašej pamiatkeČítaj viac
Prihlásiť
Terms of service
