Je spravodlivé, že Tiso odvisol? Alebo?

Plynú a plynú vlny za vlnami, Váh predsa večne stojí v diaľave jak naše chvíle zdĺhavé, s ktorými ostali sme sami. V nich nastokrát sa znova pozeráme, – v jazernej hĺbke čistých zrkadiel – na matné zlomky dávnych diel i príhody, jak z rovnej dlane známe. Z úst splývajú nám natisíckrát znova pavučinové vlákna slov,... ktoré si do tmy skrytých snov po roku rok pred zabudnutím schová. Životy skladá z kúskov do súvahy čas, v ktorom sa nič nedeje... a chabé nádeje a chabé nádeje v ňom odšumeli ako holub plachý. V únavnom tichu ostávajú s nami len naše chvíle zdĺhavé, ktoré jak vlny plynú v diaľave, v nehybnom Váhu, tamhľa, pod horamČítaj viac

1 Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený, a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený; z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna; ona mi kýva zo sto životov: No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína!

Stojí, stojí mohyla. Na mohyle zlá chvíľa, na mohyle tŕnie, chrastie a v tom tŕní, chrastí rastie, rastie, kvety rozvíja jedna žltá ľalija. Tá ľalija smutno vzdychá: Hlávku moju tŕnie pichá a nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali! Idú dievky z dediny, polievajú kvetiny, polievajú ľalije — a hrob všetko popi...je. Idú chlapci s topory, sečú ako do hory — a to tŕnie i chrastie jak ho zotnú, tak zrastie. A ľalija smutne vzdychá: Hlávku moju tŕnie pichá a nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali! Hej, stará mať, stará mať! Vy budete o tom znať — povedzte nám, keď viete, čo je to tu za kvietie? To je, deti, to je tá Evička tu zakľätá. Sadnite len okolo, poviem vám, jak to boloČítaj viac

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, zastavme ich, bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú. To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo, ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.

.