1. transport slovenských Židov do vyhladzovacieho tábora bol vypravený zo železničnej stanice v Poprade 25. marca 1942 (streda) o 20:20 hod.
Do vagónov, pôvodne určených na prepravu dobytka, muselo nastúpiť 1000 mladých žien a dievčat zo Šarišsko-zemplínskej župy. Vlak smeroval smerom na Žilinu a Čadcu, až 26. marca 1942 okol...o 4:00 hod. opustil územie Slovenska pri obci Skalité smerom na poľský Zwardoň. V ten deň v popoludňajších hodinách vystúpilo z vagónov 999 živých žien, ktoré boli následne podrobené selekcii na rampe v koncentračnom tábore Osvienčim. Podľa svedectiev pamätníkov prežilo väznenie z prvého transportu asi 20 mladých dievčat.
Týmto sa začala prvá vlna transportov zo Slovenska, ktorá trvala až do 20. októbra 1942. Ľudácky režim sa ňou zbavil spolu 57 628 židovských spoluobčanov, pričom za každú osobu mal Nemcom zaplatiť tzv. osídľovací poplatok 500 ríšskych mariek. Druhá séria transportov odštartovala počas okupácie Slovenska nacistickými vojskami. Prvý z nich bol vypravený 30. septembra 1944 zo Serede. Do konca vojny bolo vyvezených ďalších asi 13 500 Židov. Celkovo tak v koncentračných táboroch v dôsledku transportovania z územia Slovenska zahynulo viac ako 70 000 židovských občanov.
Dvaja mladí slovenskí Židia – mená teraz nemôžeme prezradiť v záujme ich vlastnej bezpečnosti – mali veľké šťastie.
Tak sa začína správa, ktorou obaja korunovali svoj úspešný "útek z pekla“ pred 70 rokmi. Tento 32-stranový dokument sa postupne stal jedným z najvýznamnejších svedectiev o masovom vyvražďovaní ľudí v nacistických továrňach na smrť.
Hlásenie veliteľa tábora SS Sturmbannführera Friedricha Hartjensteina Hlavnému ríšskemu bezpečnostnému úradu (RSHA) obsahovalo, samozrejme, aj osobné údaje utečencov: "Židia v zaisťovacej väzbe Walter Rosenberg, nar. 11. 9. 1924 v Topoľčanoch, a Alfred Wetzler, nar. 10. 5. 1918 v Trnave, ušli 7. 4. 1944 z koncentračného tábora Osvienčim II, stavebný úsek IIA a IIB. Pátracie akcie, ku ktorým sme okamžite pristúpili, sú tu zatiaľ bezvýsledné. Prosíme Vás ihneď zariadiť ďalšie pátranie…“
Tak to stálo v telegrame do Berlína. S poznámkou, že "zavinenie stráže nebolo doposiaľ zistené“. Telegram však centrála Himmlerovho úradu dostala 9. apríla 1944, v čase, keď sa obaja väzni ešte nachádzali na území koncentračného tábora! Ako je to možné?
Išlo o súčasť dobre premysleného plánu úteku, na príprave ktorého sa podieľali ďalší väzni – členovia táborového hnutia odporu. V jej rámci vybudovali tajný podzemný úkryt, akúsi jamu pod haldou stavebných dielcov v rozostavanej časti tábora (väzni ju nazývali Mexiko). Dosky a ďalší drevený materiál napustili zmesou benzínu a tabaku z cigaretových ohorkov, aby dezorientovali pátracích psov. Wetzler a Rosenberg si postupne zadovážili civilné oblečenie a obuv, ale aj ďalšie potrebné predmety – hodinky, baterku, britvu. Všetko dostali od spoluväzňov – členov odbojovej skupiny, ktorí konali službu v skladoch s vecami po zavraždených Židoch.
Termín úteku bol pôvodne stanovený na 4. apríla, ale museli ho o niekoľko dní odložiť. Do pripraveného úkrytu sa Wetzler s Rosenbergom schovali 7. apríla. Vzali si so sebou tri kocky margarínu, nejaký chlieb a vodu. Pod doskami potom strávili 80 hodín, až do večera 10. apríla. Dovtedy totiž trvala pátracia akcia vyhlásená velením tábora hneď pri apeli, keď sa zistilo, že dvaja Slováci chýbajú.
Stovky esesákov s pátracími psami medzitým dôkladne prehliadali táborové priestory a prečesávali aj tzv. vonkajšie trojkilometrové pásmo za hranicami tábora. Nadarmo, a tak velenie tábora prišlo k záveru, že útek sa väzňom podaril. Stráže boli stiahnuté späť do areálu tábora a Wetzler s Rosenbergom dostali od spoluväzňov signál, že vzduch je konečne čistý.
Opustili svoj dočasný úkryt a dali sa na pochod plný nástrah. Smer – Slovensko…
Prvá správa o vraždení cyklónom B
Podľa poľského historika Tadeusza Iwaszka sa o útek z Osvienčimu pokúsilo 667 väzňov, z nich 270 chytili a popravili. Našim dvom hrdinom trvala strastiplná cesta na Slovensko desať dní, pričom sa presúvali prevažne v noci.
Museli utekať horským terénom Beskýd a územím obsadeným nemeckým vojskom, boli však mladí (Rosenberg ani nie 20-ročný, Wetzler o šesť rokov starší), a tak úspešne prekonali všetky úskalia.
V Bratislave žije Hilda Hrabovecká, ktorú do Osvienčimu deportovali ako 17-ročnú – spolu s tisíckou ďalších židovských dievčat – vôbec prvým transportom zo Slovenska. Pani Hilda poznala oboch utečencov a myslí si, že svoj cieľ dosiahli aj vďaka šťastnej kombinácii osobných vlastností: "Kým mladší Rosenberg bol prirodzene odvážnejší a impulzívnejší, Wetzler ho dopĺňal pokojom a rozvážnosťou.“
Hranice prekročili 21. apríla 1944. Najskôr sa ukryli u roľníka v Skalitom, neskôr u jedného lekára v Čadci, odkiaľ sa o pár dní dostali k predstaviteľom židovskej obce v Žiline.
To už mali falošné osobné doklady pre dvoch študentov. Walter Rosenberg si meno Rudolf Vrba ponechal po vojne už navždy. V Žiline napísali o niekoľko dní správu o vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau, čiže Osvienčim-Brzezinka. Svet ju spoznal najprv pod názvom Osvienčimské protokoly, v súčasnosti je známejšia ako Správa Vrbu a Wetzlera.
Podľa slovenského historika holokaustu Ivana Kamenca táborová odbojová organizácia si vybrala práve týchto dvoch slovenských Židov na takýto riskantný podnik vôbec nie náhodou. Jednak Slovensko ležalo relatívne blízko (z Osvienčimu do Žiliny je nejakých 140 km) a jeho územie ešte nebolo priamo okupované nacistickými jednotkami.
"To dávalo utečencom nielen nádej na vlastnú záchranu,“ pokračuje Kamenec, "ale aj na splnenie ich hlavného poslania: nadviazať kontakty s ľuďmi, ktorí mohli prijať, vyhodnotiť a šíriť nimi prinesené údaje, oboznámiť s nimi vhodné osobnosti na Slovensku, prepašovať ich do neutrálneho zahraničia a odtiaľ do štátov antihitlerovskej koalície.“
Rosenberg (Vrba) a Wetzler boli pri prameni viacerých informácií, ktoré tento dokument obsahuje. Do tábora sa dostali v roku 1942 (až tam sa vlastne aj spoznali), a za dva roky získali o jeho zničujúcej mašinérii dobrý prehľad (naposledy pracovali ako blokoví pisári v evidenčnom oddelení). K niektorým údajom však nemali prístup, dostali ich od spoluväzňov. Správa bola preto kolektívnym dielomČítaj viac
Prihlásiť
Terms of service
