AKÁ BUDE EURÓPA PO JÚNI 2024? Voľby do Európskeho parlamentu majú na Slovensku príchuť kultúrnej vojny. Tento úkaz nie je slovenským špecifikom. Kamkoľvek sa pozrieme, v takej alebo onakej miere a forme zúri kultúrna vojna. Na jej pozadí sa odvíjajú oveľa dôležitejšie procesy. Jedným z nich je sociálny a ekonomický experi...ment kontinentálnych rozmerov. Progresívne sily, výrazne zastúpené v dosluhujúcej Európskej komisii aj v stranách uchádzajúcich sa o priazeň voličov, sa agendou Green Deal usilujú od základov zmeniť princípy, na ktorých stojí európska ekonomika. Obrazne aj doslova chcú vymeniť motor poháňajúci európsku ekonomiku. A čo je ešte vážnejšie, bez toho, aby sme o tom mali možnosť hlasovať alebo inak priamo rozhodovať, plánujú zmeniť spôsob života približne pol miliardy občanov EÚ. Green Deal je pokusom dosiahnuť v priebehu jednej dekády revolučný zvrat alebo prevrat či rozvrat (vyberte si) desaťročí až stáročí evolúcie európskej a globálnej ekonomiky bez ohľadu na finančné, sociálne a politické náklady tohto diela sociálneho inžinierstva. Napriek tomu, že ide o jednu z najvážnejších otázok súčasnosti, prinajmenšom v slovenskej politickej debate sa tomu nevenuje náležitá pozornosť. Viac nájdete v mojom najnovšom článku na stránke Ďateľ. Linku pripájam nižšie. A ako obvykle, rád si na tomto mieste prečítam vaše názory na preberanú témuČítaj viac
ČO NÁJDEŠ NA DNE PROGRESÍVNEHO ŠERBLÍKA? Progresívny šerbeľ Aktuality má takú rubriku, čo sa honosne nazýva Výber investigatívy. Fíha! To musí byť niečo výnimočné, povedal som si, keď je to výber a ešte si aj škrabáci tlačiaci na šerblíku vymysleli slovo, aké slovenčina nepozná: vraj „investigatíva“. Nemohli ...by to radšej nazvať Čo šerbeľ dal? No nič, vrátim sa k veci. Hodil som očkom na ten výber fajnovostí a čítam nasledovný titulok: „Poďte montovať motory tankov, núkajú ženám v Rusku. Sústružníkom dávajú kráľovský plat 2 600 eur“. Teda! To musia byť ťažkí vyšetrovací novinári, keď vypátrali takú zásadnú a nepochybne strašne tajnú informáciu. Inak mohli sa spýtať napríklad na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a nemuseli ani „investigovať“, tam by im povedali, že v čase vojny a mobilizácie národného hospodárstva zvyknú štáty platiť slušné mzdy profesiám vyžadovaných v obrannom či vojenskom priemysle. Alebo mohli poslať na ambasádu otázku, aké mzdy mali americkí robotníci produkujúci muníciu v čase vrcholiacich kampaní v Afganistane a Iraku. Či teraz, keď Američania nestíhajú dopĺňať zásoby streliva, lebo všetko posielajú na Ukrajinu a do Izraela. Relatívne vysoké mzdy robotníkov (akiste špecialistov) dočasne prevyšujúce platy inžinierov nemôžu byť v priebehu vojny veľkým prekvapením. Vlastne môžu byť, ale iba ak máte mozoček podpriemerného progresívneho škrabáka. Keď je štát vo vojne (bez ohľadu na to, aké má politické zriadenie), ekonomické priority sa neraz stavajú z nôh na hlavu a naopak. Aj taká je logika vojny. Mimochodom, Vladimir Putin síce nie je žiaden útlocitný liberál, ale našim škrabákom akosi uniká, že v súčasnom Rusku nie je možné ľudí násilím alebo pod hrozbou násilia nahnať tam, kde si vláda práve zmyslí, ako to bolo zvykom za továrišča Stalina alebo báťušku cára. Naopak, Rusko síce má svojrázne civilizačné špecifiká (akoby sme ich my nemali...), ale v porovnaní s ruským kapitalizmom sú súčasné pomery napríklad v takom Nórsku rajom Karla Marxa. Nech sa na Rusko pozeráme akokoľvek, jedno je nesporné. V Kremli chápu, že finančné stimuly sú efektívnejšie ako znásilňovanie más. Nehovoriac o tom, že v priebehu vojnového úsilia je búriaci sa proletariát to posledné, či si môže vláda želať. Napokon, s nabrúseným proletariátom a ich politickým predvojom majú Rusi bohaté a bolestivé historické skúsenosti, aké si bezpochyby nechcú zopakovať. Podčiarknuté a spočítané: „Výber investigatívy“ Aktualít vypátrala výberové hovno, ale čo iné by mal človek o šerblíka čakať? A čerešnička na skysnutej torte na záver. Aktuality naozaj vyšetrili nula celá nula, pretože to, čo vydávajú za „investigatívu“, len opísali z ruského portálu Istories. To nevymyslíš, to exkluzívne a výhradne nájdeš len na dne šerblíkaČítaj viac
PLYN, MIER A REALITA V najnovšom článku na stránke Ďateľ nájdete niekoľko vysvetlení, aký je vzťah medzi realitou a našimi potrebami dovážať čo najlacnejší plyn. Takisto sa dočítate, že cesta k trvalému mieru v Európe vedie cez realistické chápanie geopolitickej reality. Problém spočíva v tom, že ani najinformovanejš...í ľudia na planéte niekedy nemajú pevný kontakt s materiálnou realitou. Viac nájdete na nižšie priloženej linke. P. S. 1: Na vynovenom Ďatľovi sú tiež uverejnené temer všetky moje najnovšie statusy v rubrike Komentáre. Rubriky Slovensko, Geopolitika a Nezaradené azda netreba zvlášť predstavovať. V najbližších dňoch a týždňoch sa pokúsim na Ďatľovi urobiť ďalšie drobné vylepšenia v záujme zvýšenia informačnej hodnoty a užívateľskej prístupnosti. P. S. 2: Budem rád, ak sa po prečítaná článku vrátite naspäť na Facebook a budete v diskusii zdieľať svoje pohľady na preberané otázky. Vopred veľmi pekne ďakujemČítaj viac
ODKAZ DÚHOVEJ KAVIARNE: TY EŠTE ŽIJEŠ? Všimol som si, že do diskusie pod predchádzajúcim statusom sa zapojil aj vlajočkami obvešaný aktivista bratislavskej kaviarenskej scény, čo z nejakého nevysvetliteľného dôvodu drží smútok za RTVS; zrejme preto, lebo sa končí progresívna éra jej neduživej existencie. Vraj Peter Malec s...a volá a napísal: „Stále sa divím, že ešte žiješ.“ Peter Malec sa volal bývalý riaditeľ STV. V prvej dekáde tohto storočia bol aj prvým podpredsedom Rady STV. Možno ide o tú istú osobu. Neviem. Viem však, že Peter Malec, o ktorom píšem, sa identifikuje so spoločenským prúdom, čo sa domýšľavo považuje za najslušnejší výkvet Slovenska. Chápem, že slušné, dúhové, humanistické a dobrosrdečné kádre progresívnej Kominterny by zrejme potešilo, keby mi už dlho na hrobe kvitli fialky alebo mi naň srali holuby, ale akosi im v tom nemôžem ani nechcem vyhovieť. Je to odo mňa akiste neodpustiteľná trúfalosť, len tak žiť si a vyvolávať údiv v mysliach tých, čo sa ako ovce na zabrechanie honelníkovho psa označkujú heštegmi All For Jan, ukrajinskými aj dúhovými vlajočkami a vycapia si na Facebook čiernu machuľu za RTVS. A tak si kladiem otázku, či mám poznámku pána Malca chápať ako varovanie progresívno-dúhovej-pravdo-láskovej-hodnotovo-citlivo vnímajúcej kvázi elity, lebo si politicky nekorektne púšťam hubu na špacírku. Neviem. Pán Malec, s ohľadom na váš zrelý vek sa nečudujem, že žijete, naopak, som rád, že sa tešíte dobrému zdraviu a prajem vám, aby vám to ešte dlho vydržalo. Hádam len negatívne neovplyvní kvalitu vášho života okolnosť, že si dovolím nejakú chvíľu požiť tiežČítaj viac
KDH VYTRČILO HLAVU Z RADU, SMETISKO OKAMŽITE ZASAHUJE Na Smetisku sa zrodila nová hviezda. Volá sa Michal Katuška. V tomto progresívnom šerblíku zjavne prevzal štafetu po Tódovej, čo má za manžela Pamelu z Pezinka. Smetiarska hviezda sa činí už dlhší čas, no najnovšie ma zaujalo, že Katuška dostal za úlohu likvidovať KDH. ...Áno, dúhové, dezorientované KDH, ktoré ešte donedávna, teda do druhého kola prezidentských volieb, robilo štafáž Miškovi a ďalším progresívnym veličinám slovenskej politiky a nadbiehalo šerblíkom a ich predstavám o svete a živote vôbec. Včera Katuška vypľul článok s titulkom „KDH chce z opozície presadiť svoj program. Výsledkom je, že pomáha Smeru“. Hneď v prvej vete článku Katuška žaluje, že kádeháci „vláde pomohli s medveďmi, pripojili sa k dôchodkom, kritizujú zmrazenie eurofondov“. To azda ani nie je potrebné komentovať, len dodám, že Katuškovi by očividne prospelo, keby mu nejaká podvyživená medvedica pleskla tatranku po krku. Snáď by sa spamätal. Vcelku zaujímavé je pokračovanie článku. Katuška sa odvoláva na povolebné kydanie expredsedu KDH Alojza Hlinu, toho času slúžiacemu na väčšiu slávu božiu pod zástavou liberálno-progresívnej SaS, ktorý obviňoval súčasné vedenie KDH z kolaborácie so Smerom. Okrem iného mal vraj Smer za temný pakt KDH sľúbiť presun eurofondov na samosprávne celky. Vláda naozaj naznačila zámer posunúť rozhodovanie o eurofondoch na kraje. A z toho hviezdny smetiar Katuška vyvodzuje záver, že časť Hlinovo povolebného blúznenia „sa javí ako opodstatnená“. K tomu sa žiada pripojiť zopár poznámok. Po prvé, smetiari musia byť neobyčajne zúfalí, výsledkami dvoch prehraných volieb frustrovaní a mentálne vyprahnutí, ak sú odkázaní na psychotickú produkciu Alojza Hlinu. Oháňať sa Hlinom je prejavom hlbokého intelektuálneho úpadku a ide o neporovnateľne väčší faul ako zaklínanie sa Che Guevarom. Po druhé, KDH prejavilo nepatrné náznaky zdravého rozumu, najmä podporou riešenia medveďov a odmietaním krížovej výpravy Miškovej progresívnej bagáže v Bruseli za zastavenie eurofondov Slovensku len preto, že ľudia nezvolili „žiaducu“ parlamentnú väčšinu. Katuška z toho vyvodzuje, že hnutie pomáha Smeru. Normálny človek by povedal, že KDH robí aspoň čiastočne (alebo konečne?) autonómnu politiku. Smetisko a Katuška v tom vidia kolaboráciu so Smerom, čo dokazuje, že účelom ich existencie a činnosti nie je informovanie verejnosti, ale udržiavanie jednoty progresívneho národného frontu. Kto vybočí, toho zasiahne železná päsť smetísk, katušiek a iných progresívnym komsomolcov s neslobodnými, otrockými dušičkami. Po tretie, v susednom Poľsku o implementácii eurofondov rozhodujú vojvodstvá, čo sú ekvivalenty našich krajov. Azda by mohli smetiari Katuškovi kúpiť bicykel, nech si ide prevetrať tú prázdnu hlavu na cyklotrasy do Malopoľského vojvodstva. Nielen cyklotrasy, ale mnohé iné projekty s významným hospodárskym dosahom tam financujú z eurofondov. Poliaci zverili eurofondy vojvodstvám preto, lebo v regiónoch vedia najlepšie o svojich potrebách. Slováci to mali urobiť takisto oveľa skôr. Vyhli by sme sa množstvu nezmyselných projektov a túto diskusiu so Smetiskom by sme už tiež mali dávno za sebou. Po štvrté, ak by aj bolo niečo pravdy na tom, že KDH má so Smerom nejaké dohody, rozhodne by to nemal byť dôvod na alarmujúce články. Práve naopak, ak dokážu uzatvárať a dokonca aj dodržiavať zmysluplné dohody politické strany rozdelené hranicou oddeľujúcou koalíciou od opozície, môže to naznačovať, že na Slovensku nie je až tak zle, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. To však platí len v prípade, ak taká dohoda skutočne existuje, o čom veľmi a podľa mojej mienky aj dôvodne pochybujem. Po piate, naozaj by bolo prospešné, ak by sa koalícia a opozícia k sebe nesprávali ako úhlavní a smrteľní nepriatelia. Vzorec politickej vojny je na Slovensku, žiaľ, pravidlom a progresívne šerblíky, katušky, ockovia Miškov či manželky sudkýň z Pezinka sa v takomto prostredí cítia ako ryby vo vode. V komplexnejšom prostredí by vyhynuli, pretože na zvládnutie sveta s viacerými premennými im chýbajú sivé bunkyČítaj viac
ČO MOŽNO OČAKÁVAŤ OD VOLIEB DO EURÓPSKEHO PARLAMENTU? Eurovoľby sú za dverami. Na uliciach a okolo ciest je plno billboardov a z nich sa na nás valí množstvo hesiel. Ak vás zaujíma viac ako politické slogany, na priloženej linke nájdete môj nový článok na tému volieb do Európskeho parlamentu. P. S.: Pred časom som oznámil,... že sme pre vás so synmi pripravili nový vizuál stránky Ďateľ. Boli s tým spojené niektoré technické problémy, ale už sa nám ich podarilo odstrániť. A to je dobrý dôvod na to, aby som postupne písal menej statusov a viac článkov. Nie, statusy nevymiznú. O čo ich bude menej, o to bude viac článkovČítaj viac
SAMOZVANÝ JEŽIŠ A VOĽBA POHLAVIA: NÁJDI ROZDIEL Minulý týždeň sa v parlamentnej aréne odohral slovný súboj dvoch ideologických extrémov. Na jednej strane stáli križiaci Kresťanskej únie istej Anny Záborskej. Na strane druhej sa hlasno angažoval kŕdeľ poslankýň a poslancov Miškovej strany. Hádali sa o zákonný nárok na z...menu pohlavia. Intelekt aktérov diskusie nevyhnutne poznamenal aj jej úroveň. Bola žalostná a najmä sa pohybovala ďaleko od podstaty načrtnutého problému. Na úvod si dovolím naznačiť dôvody, prečo považujem názory oboch strán zvady za extrémne a potom sa pokúsim sformulovať niekoľko (možno provokatívnych) názorov na problematiku zmeny pohlavia. Tábor Anny Záborskej odmieta pochopiť alebo vo svojej obmedzenosti jednoducho pochopiť nedokáže, že medzi nami žijú ľudia s objektívnym problémom: psychologicky nie sú stotožnení s pohlavím získaným narodením. Progresívny tábor zase hlása tézu, že pohlavie je vecou slobodnej voľby a – čo je alarmujúce – právo na zmenu pohlavia by mali mať deti už pred dovŕšením dospelosti bez toho, aby sa k tomu smeli alebo mohli vyjadriť ich rodičia. Križiakom sa to nemusí páčiť, ale ich zaslepenosť nič nemení na fakte, že ľudia, čo žijú v ženskom tele a cítia sa byť mužmi a naopak, sa naozaj rodia a ak sa im nedostane pomoci, tak veľmi trpia. Na druhej strane progresívni sociálni inžinieri môžu písať do roztrhania ideologické pamflety, nič to nezmení na fakte, že ľudia sa rodia buď ako muži, alebo ako ženy a žiadna prirodzená voľba medzi pohlaviami jednoducho neexistuje. Oba fakty definované v predchádzajúcom odseku stoja v protiklade (ako v prípade množstva iných životných a spoločenských problémov), a preto nezaškodí urobiť si malú myšlienkovú inventúru, aby sme sa v tom nestratili, respektíve lepšie vyznali. Predstavme si, že do Dómu svätého Martina uprostred služieb božích vstúpi muž s dlhou bradou, odetý v tunike, preruší kázeň a zhromaždeniu zvestuje: „Deti moje, radujte sa, vrátil som sa, pretože čas sa naplnil! Nastal koniec dní a nadišla chvíľa, aby som súdil živých aj mŕtvych!“ Slovom pánko by sa považoval za Ježiša. Čo by si ľudia o ňom asi pomysleli? Záborská zrejme to, že je kacír. V skutočnosti by na 99 percent išlo o človeka s akútnou a možno aj chronickou psychotickou poruchou, a preto by potreboval ľudskú aj medicínsku pomoc. A tak by bolo potrebné k nemu pristupovať. Ak žena tvrdí, že je muž a naopak – nech sa na mňa nikto nehnevá –, takisto potrebuje ľudskú aj medicínsku pomoc, aj keď azda nie natoľko intenzívnu, ako pán, čo vstúpi do chrámu a vyhlási sa za druhú inkarnáciu Spasiteľa. Otázka však stojí tak, či človek, čo sa nestotožňuje so svojím pohlavím, potrebuje okamžitú hormonálnu procedúru a následnú operáciu, cieľom ktorej je zmena pohlavných orgánov, alebo či viac potrebuje dôkladnú psychologickú analýzu, emocionálnu stabilizáciu a až potom prípadné invazívne zákroky. Ak niekto tvrdí, že je ženou, aj keď je mužom, môže to mať rôzne dôvody. Jeden môže byť rovnaký ako v prípade samozvaného Ježiša, iný môže súvisieť len s pochabou rozmarnosťou (veď aj Lipšic sa hrá na Froda Bublíka a nikto nenavrhuje, aby z neho chirurgovia urobili hobbita), ale nepochybne sú aj takí ľudia, ktorí majú objektívny problém žiť v tele, aké im nadelila príroda. Vo všetkých troch prípadoch je potrebné určitým spôsobom konať, v prvom a treťom aj náležite pomáhať. V takýchto situáciách nepomôže ani Záborskej prežehnávanie sa, ani progresívne zaklínadlo, že pohlavie je vecou voľby. Križiaci zrejme nikdy nepochopia, že ľudia s problémom rodovej identity naozaj potrebujú pomoc, ale ani progresívne stádo nechápe, že svojimi pohlavnými báchorkami ľuďom so skutočným problémom iba škodia. Základom riešenia akéhokoľvek problému je akceptovanie faktu, že naozaj ide o problém. Ak má problém samozvaný Ježiš, má problém aj ten, čo hovorí, že je ženou, aj keď sa narodil ako muž alebo ak žena síce netvrdí, že je on, ale považuje sa za to. Žiaľ, tak ako si nemôžeme zvoliť, s akým pohlavím sa narodíme, nevyberieme si ani to, aké zdravotné problémy nás v živote postihnú. A to, čo progresívni šarlatáni nazývajú rodovou identitou a voľbou pohlavia, nie je nič iné, len (až) zdravotný problém, z ktorého si síce nesmieme robiť žarty, ale ani povýšiť na ľudské právo. Ak sa dá v tomto prípade hovoriť o ľudskom práve, tak len v súvislosti s nárokom na zdravotnú starostlivosť. Aby nedošlo k žiadnemu omylu. Aj samozvaný Ježiš môže po náležitej terapii získať naspäť plnohodnotný život, pracovať, plniť si túžby a sny. Ľudia, čo sa nevedia stotožniť s vlastným pohlavím, na tom nepochybne nie sú tak zle, ako niekto, kto je presvedčený o tom, že je Mesiáš a Syn Boží. Aj preto môže byť v ich prípade pomoc jednoduchšia, ba dokonca po pracovnej stránke dokážu žiť plnohodnotným životom aj pred poskytnutím medicínskej pomoci. Nehovoriac o tom, že zdravotná pomoc sa nemusí vždy a nevyhnutne rovnať invazívnemu zákroku, vedúcemu k fyzickej zmene pohlavia. V tomto ohľade by však mali mať viac priestoru na vyjadrenie názoru lekári, nie politici akéhokoľvek ideologického zafarbenia. Úplnou zvrhlosťou sú progresívne predstavy o tom, že napríklad pätnásťročné dieťa má právo zvoliť si pohlavie a jeho rodičia nemajú právo do jeho voľby zasahovať. Tínedžeri majú v dôsledku hormonálnych pohybov množstvo zjednodušených, niekedy excentrických a neraz aj škodlivých predstáv o živote. Ak by mal zákon deťom vychádzať v ústrety v každom podobnom prípade, rodičia by už neboli primárnymi vychovávateľmi a poskytovateľmi starostlivosti, ale tieto úlohy by na seba prevzal úplne štát. Progresívny štát. Podobné predstavy o výchove a starostlivosti o deti mali aj ruskí boľševici, dokonca aj nemeckí nacisti. Hádam by len progresívci nechceli byť v tomto ohľade neoboľševikmi alebo neonacistami. Obávam sa, že nech na túto tému povieme a napíšeme čokoľvek, nebude to mať zásadnejší vplyv na pochod dejín. Na všetkých úrovniach spoločnosti sa dostáva k slovu generácia, ktorá dokáže urobiť ľudské právo z čohokoľvek. Aj z „voľby“ pohlavia. Nehovorím, že tieto trendy dnes predstavujú väčšinový názor slovenskej spoločnosti, no nepochybne sú mohutnejšie, aké boli pred desiatimi rokmi. O ďalších desať rokov už možno budú väčšinou a až na sklonku tohto storočia, azda začiatkom budúceho, sa kyvadlo opäť začne vychyľovať opačným smerom. Uvidíme či uvidia tí, čo prídu po násČítaj viac
U DEBILOV NA DVORE Už je to tu. Generálny prokurátor Maroš Žilinka je najväčší kazisvet na Slovensku, pretože si plní zákonnom uložené povinnosti. Stalo sa to približne takto: Komando či stádo (vyberte si) Matovičovho Himmlera Lipšica sa rozbehlo po médiách a zúčastňuje sa aj kadejakých politicko-nátlakových akcií spo...ločenstva sliepok a inej hydiny, vystupujúceho aj pod krycím menom Zastavme korupciu (naposledy tuším v Košiciach). Mediálne radovánky a politicko-nátlakové akcie prokurátorov sa nezhodujú so zákonom o prokuratúre. Nie preto, lebo prokurátori majú zakázané verejne vyjadrovať sa alebo uverejňovať odborné príspevky v oblasti trestného práva, ale preto, lebo ich vystúpenia za žiadnych okolností nesmú byť politické, znevažovať postavenie prokuratúry alebo inak spochybňovať jej dôveryhodnosť. Aj preto sa dostal istý Ondrej Repa (inak pacient na pohľadanie) na disciplinárny pohovor ku generálnemu prokurátorovi. A Matovičov Himmler Lipšic sa už producíruje na Facebooku. Vraj vedenie prokuratúry šliape po práve na slobodu prejavu a podobné faciny (napísal by som to aj jadrnejšie, ale veď viete, čo mám v skutočnosti na mysli). Ondrík Repa až dosiaľ slobodne a bez akýchkoľvek následkov publikoval odborné príspevky v právnických periodikách, dokonca aj na stránke Právne listy. Tak to je správne a treba dodať, že jeho odborné texty majú solídnu úroveň. Avšak Ondríkovi, čo má srdnatého strýka na Najvyššom súde SR, z nejakého dôvodu prešlo aj to, že spolu s ďalšími podobne postihnutými prokurátormi zrušeného ÚŠP vyvíjali brutálny a najmä nezákonný nátlak na Mariána Kučerku (akoby nemali dostatok zákonných dôkazov; mali). To by bez povšimnutia síce ostať nemalo, ale pripustime, že nahrávka vyhotovená pánom Kučerkom môže mať z procesnoprávneho hľadiska určité nedostatky, z čoho muselo Ondríkovi poriadne odľahnúť. Namiesto toho, aby bol rád, že obišiel bez primeraného trestnoprávneho dôsledku, spolu s Matovičovým Himmlerom Lipšicom sa zapája do politických aktivít a špacíruje sa po médiách rovnako nafúkane ako jeho politický pasák. To nie je v súlade s postavením prokurátora. Ak sa chce hrať na politika alebo aktivistu alebo na škrabáka bývalého hlavného a najmä intelektuálne vysychajúceho prúdu, nikto mu v tom nemôže brániť. Predtým však musí vyzliecť prokurátorský talár a ukončiť služobný pomer. Potom si môžu aj s exkolegom Harkabusom hrkútať v šerblíkoch od rána do večera a úplne o čomkoľvek, ak vo svätom zápale nevyzradia utajované a iné chránené skutočnosti, ktoré sa dozvedeli počas výkonu funkcie prokurátora. Lenže Ondrík a jeho pasák na rozdiel od Matúša Harkabusa naďalej predstierajú, že sú prokurátormi, teda prinajmenšom to majú napísané v personálnych materiáloch vedených v príslušných evidenciách Generálnej prokuratúry SR. Čo má potom robiť generálny prokurátor? Nič iné mu neostáva, len v zmysle zákona konať a prostredníctvom disciplinárneho postihu dávať takrečeno do laty verbálne bodrého Ondríka. A len na to čakal Matovičov Himmler Lipšic. Predtým mu otrčila mikrofón manželka Pamely Záleskej, istá Tódová. Potom mu otrčil aj udychčaný Závodský z Expresu. Teraz si vystačil sám s Facebookom. Napokon, veď nikto ti to neurobí lepšie, ako si to urobíš sám, však? A teraz Ondríkov pasák čaká a doslova dúfa, že si Maroš Žilinka disciplinárne posvieti aj naňho. Až potom to bude taký konflikt, po akom veľmi túži Matovičov Himmler Lipšic. Bez politického konfliktu totiž nedokáže existovať. Alebo ešte presnejšie: bez politického konfliktu neexistuje. Absencia konfliktu znamená neexistenciu, a preto čoraz opuchnutejší Himmlerko bude robiť všetko pre to, aby konflikt – akýkoľvek – bol. Ako u debilov na dvoreČítaj viac
LIPŠICOVO KOMANDO V AKCII Progresívny šerblík Aktuality uverejnil nárek jedenástich veličín bývalého Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR. Oficiálne nesie písomnosť názov otvorený list generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, podpis podľa očakávania pripojili známe firmy, ako Ondrej Repa, Matovičov Himmler Lipšic, V...asiľ Špirko, nemohli chýbať ani Michal Šúrek, Lucia Bizoňová a ďalší. Slovom všetko politickí aktivisti v prestrojení za prokurátorov. Nikde na svete prokurátori nepíšu vedeniu otvorené listy, len na Slovenku, pretože len na Slovensku sa mohol stať prokurátorom človek s charakterom Golluma. List je dlhý, rozvláčny, na chabej štylistickej úrovni a plný ťažko overiteľných, a preto aj veľmi pochybných obvinení na adresu Maroša Žilinku a ďalších vedúcich predstaviteľov Generálnej prokuratúry SR. Viaceré vytýkané problémy vysvetlil generálny prokurátor na nedávnej tlačovke, aktivisti sa k nim opäť vracajú. Kto sa nepohybuje vnútri prokuratúry, môže medzi nimi iba ťažko robiť rozhodcu. Napriek tomu je možné niekoľko vecí povedať s absolútnou istotou, pretože jazyk autorov otvoreného listu neomylne prezradil ich pohnútky a zámery. Po prvé, Lipšicove plačky nariekajú, že už nemajú kontrolu nad spismi kajúcnikov, vyčlenenými na samostatné konanie. Samozrejme, že nariekajú, pretože také esá kajúcnickej scény, ako sú Bernard Slobodník alebo Ľudovít Makó, nemajú problém opakovane prezliecť kabát. V tomto prípade by to mohlo znamenať, že začnú rozprávať o tom, ako komando Matovičovho Himmlera Lipšica kreovalo ich výpovede v niektorých vybraných kauzách. Po druhé, zbor plačúcich aktivistov brutálne útočí na dve prokurátorky Odboru závažnej kriminality GP SR, ktoré v minulosti vypracovali viaceré rozhodnutia o zrušení obvinení postupom podľa § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku vo veciach v dozore po zásluhe zrušeného ÚŠP. Jedna z nich je autorkou rozhodnutia vo veci gangu čuríll. Preto je možné očakávať, že komando Matovičovho Himmlera Lipšica si z týchto dvoch dám urobilo trvalý terč a bude na obe poľovať. Samozrejme, v prípade zmeny politických pomerov im vykrútia krk, o tom niet pochýb. Po tretie, autori otvoreného listu sa na záver vyhrážajú, že nie sú ticho dnes a nebudú ticho ani zajtra. Znamená to, že v politicky motivovaných nátlakových aktivitách budú pokračovať. Politicky, propagandisticky a ideologicky motivované aktivity nie sú zlučiteľné s postavením prokurátora tak, ako to definuje zákon o prokuratúre. Paradoxne, Lipšicovo komando to robí práve preto, lebo vie, že skôr alebo neskôr bude musieť v zmysle zákona proti ich politicko-propagandistickým aktivitám, odporujúcim princípom nestrannosti a subordinácie, zasiahnuť generálny prokurátor vo forme disciplinárnych návrhov a opatrení. Presne o tom im ide: vyvolať otvorený konflikt, aby v ňom mohli vystupovať v postavení akože ublížených trpiteľov, nesúcich za ohromného vypätia síl vlajku boja proti zlu, nech už si pod týmto pojmom tieto postavičky na hranici medzi rozprávkou a hororom predstavujú čokoľvek. Podstatné je, že im ide o konflikt, pretože len v rámci ostrého stretu ich nezasype prach zabudnutia a progresívne šerblíky a strany im pri tom budú otrocky asistovať. Nuž a napokon sa žiada dodať, že táto sága je a ešte len bude dlhá. Tak ako príbehy, seriály a filmy o kultovom Vikingovi Ragnarovi Lodbrokovi sú takmer nekonečné, konca kraja nemajú ani skazky, príhody a skúsenosti Matovičovho Himmlera Lipšica, známeho v týchto končinách aj pod pseudonymom Frodo Bublík slovenskej politiky. Až na to, že slovenský Frodo len nosí masku dobromyseľného hobbita, v skutočnosti je to po prsteni moci dychtiaci Gollum. Na Saurona intelektom ani schopnosťami jednoducho nemáČítaj viac
KEĎ ODCHÁDZA ELITNÝ PROKURÁTOR Neviem, čo si mám myslieť o abdikačnom liste prokurátora Matúša Harkabusa. Lepšie povedané neviem, čo si mám myslieť o intelekte autora tejto písomnosti. Vysvetlím: Po prvé, ľudia odchádzajú z práce každý deň. Nikto však nezverejňuje abdikačné listy cez médiá, Facebook, respektíve z...a asistencie nadácie Zastavme korupciu a podobne. Nikto okrem doktora Harkabusa. Naozaj naivne verí, že jeho hru neprekukneme? Matovičov Himmler Lipšic je poriadny sukin syn, ale propagandu robí na slušnej úrovni. Aspoň to sa od neho mohol Matúš Harkabus naučiť. Keďže sa nenaučil, teraz všetci vieme, že jeho list má byť potravou pre progresívnych občanov, zúčastňujúcich sa skupinových terapií v Bratislave na Námestí Slobody. Po druhé, ľudsky rozumiem sklamaniu spojenému so zostúpením z piedestálu. Najmä v ostatných rokoch sa prokurátori ÚŠP vyhrievali v lúčoch slnka mediálnej slávy. Nová vláda prepísala prokurátorskú mapu, rovnako ako predchádzajúca vláda prepísala mapu súdnu, a je po sláve, pretože výberová príslušnosť a s ňou spojené ostro sledované prípady budú riešiť iní. Tiež rozumiem frustrácii pána Harkabusa z toho, že nebolo vyhovené jeho žiadosti o preradenie na krajskú prokuratúru. Rozumiem však aj argumentu Maroša Žilinku, ktorý tvrdí, že to nemôže urobiť, kým nebude mať voľné systematizované miesto na Krajskej prokuratúre v Žiline, kam sa s ohľadom na miesto trvalého bydliska pán Harkabus pýtal. Vôbec nerozumiem náreku pána Harkabusa, ponosujúceho sa, že jeho osobný problém sa nepodarilo vyriešiť v priebehu siedmich týždňov. Ak by generálny prokurátor ťahal podriadeného za nos sedem mesiacov, dali by sa jeho ponosy pochopiť, avšak v živote sústavy prokuratúry Slovenskej republiky existujú aj naliehavejšie problémy, ako je nespokojnosť (mimochodom sociálne dobre zabezpečeného) prokurátora generálnej prokuratúry SR s aktuálnym pracovným zaradením na medzinárodnom odbore. Po tretie, úplne do kolien ma poslalo vyhlásenie Matúša Hrkabusa, že okrem už spomenutých boľačiek sa vzdáva funkcie prokurátora a už nemá záujem o preradenie aj preto, lebo námestníkom šéfa Krajskej prokuratúry v Žiline sa stal JUDr. Mgr. Martin Kováč z Okresnej prokuratúry v Martine, „s ktorým sa z môjho pohľadu tak rozchádzam v základných pohľadoch na spôsob pôsobenia a poslanie prokuratúry, že si neviem predstaviť svoje ďalšie pôsobenie na prokuratúre s ním ako mne nadriadeným prokurátorom“. To je naozaj neuveriteľné a zároveň oči otvárajúce vyhlásenie. Jednak preto, lebo dokumentuje, ako veľmi poniektorí prokurátori ÚŠP uverili predstave o svojej profesionálnej a azda aj morálnej nadradenosti nielen nad zvyškom populácie. A jednak preto, lebo pán Harkabus patrí do skupiny ostrých kritikov pomerov na špeciálnej prokuratúre za panovania JUDr. Dušana Kováčika, no počas jeho vedenia si zjavne vedel predstaviť svoje pôsobenie na prokuratúre s ním ako jemu nadriadeným prokurátorom. Nuž, v tom sa jeden ťažko vyzná, azda doktor Harkabus si najlepšie rozumie sám. Mimochodom, ak odôvodňuje náhly nezáujem o preradenie na krajskú prokuratúru nevôľou voči potenciálnemu nadriadenému, je zjavné, že Maroš Žilinka mu nechcel robiť prieky a časom by ho do Žiliny aj poslal. Preto sa musel doktor Harkabus poponáhľať s verejným istom na rozlúčku, lebo ak by konal o niečo neskôr, nemal by jeho podivný list požadovaný politický efekt. A na záver treba spomenúť ešte jednu perličku. Doktor Harkabus ubezpečuje Maroša Žilinku, že „vo veci prípravy Vašej úkladnej vraždy som počas celej doby, keď som bol v nej činný, pristupoval podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v súlade so stavom dôkazov“. No to by tak bolo, aby elitný špeciálny prokurátor konal podľa svojho najlepšieho bezvedomia a v rozpore s dôkaznou situáciou. Avšak žarty bokom a pridajme nadväzujúci citát: „V tejto súvislosti mi dovoľte Vám vysloviť úctu za vykonanú prácu na ÚŠP GP SR, aj vďaka ktorej ste sa dostali do ohrozenia života. Akokoľvek môžem byť kritický vo vzťahu k Vášmu výkonu funkcie generálneho prokurátora, ubezpečujem Vás, že môj kritický názor nemal absolútne žiadny vplyv na moju činnosť a výkon v tejto trestnej veci.“ Toto sú čo za reči? Akože Žilinka má padnúť na kolená a ďakovať Harkabusovi, že si plnil zákonnú povinnosť? A vôbec, prečo pociťuje doktor Harkabus potrebu pripomínať, že jeho výkon v spomínanej kauze nebol ovplyvnený žiadnymi osobnými zášťami? Ibaže by ovplyvnený bol a odchádzajúci prokurátor to maskuje veľmi nešikovne. Neviem. Viem len to, že takéto reči zvyknú trúsiť manipulátori. Vari pánovi Harkabusovi list na rozlúčku nediktoval Matovičov Himmler Lipšic? ČiČítaj viac
PREČO SKOLABOVALI MIEROVÉ ROKOVANIA RUSKO - UKRAJINA Magazín Foreign Affairs včera uverejnil zaujímavý článok. Hovorí o priebehu mierových rozhovorov medzi Ruskom a Ukrajinou medzi februárom a májom 2022. Autori vychádzali z rozhovorov s viacerými svetovými politikmi, z čiastočne sprístupnených textov komuniké a návrhov mierov...ých zmlúv a z verejných vyhlásení účastníkov rokovaní. Text článku je príliš rozsiahly na to, aby som ho rozoberal v jednom statuse. Obmedzím sa len na niekoľko poznámok. Po prvé, všetko nasvedčuje tomu, že napriek svalnatej rétorike ruských aj ukrajinských lídrov Vladimir Putin aj Volodymyr Zelensky mohli byť už v prvých týždňoch vojny pripravení urobiť množstvo ústupkov v záujme dosiahnutia mieru. Ruský prezident preto, lebo takmer okamžite po invázii bolo zrejmé, že jeho vojenské sily nie sú spôsobilé uskutočniť bleskovú vojnu. Ukrajinský preto, lebo spočiatku si vôbec nemohol byť istý, aká rozsiahla bude podpora západných štátov. Po druhé, kľúčovým defektom rokovaní bola okolnosť, že za garantov bezpečnosti Ukrajiny boli okrem Ruska v textoch dohôd označovaní stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN a niektoré ďalšie štáty, ako sú Izrael, Turecko, Kanada, Bielorusko, Poľsko, Nemecko a Taliansko bez toho, aby boli vlády označených krajín účastníkmi rozhovorov. Inými slovami viaceré členské štáty NATO sa mali zaviazať prísť Ukrajine na pomoc v prípade vojnového konfliktu, teda ísť do vojny proti Rusku, a to bez toho, aby na to dali výslovný súhlas. Takýto postup bol nielen naivný, ale aj nerealistický. (Autori rozoberajú aj nešťastný zásah britského premiéra Borisa Johnsona. S ohľadom na vyššie popísaný priebeh rokovaní by aj bez jeho veľkohubej intervencie rozhovory s najväčšou pravdepodobnosťou nedopadli dobre.) Po tretie, Rusko a Ukrajina sa podujali stavať dom od strechy. Namiesto rokovaní o podmienkach prímeria začali hneď na začiatku diskutovať o článkoch mierovej zmluvy. Aj to dokresľuje naivitu a nerealistický prístup k rokovaniam. Alebo išlo z oboch strán o „šarádu“, teda všetci zúčastnení vedeli, že rokovaním len získavajú čas? Na túto, aj mnohé ďalšie otázky dá odpoveď až história. V každom prípade je zrejmé, že ak majú mať rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou zmysel, mali by začať stavať dom od základov. Teda najprv o podmienkach prímeria. Neskoršej mierovej konferencie sa môžu zúčastniť aj ďalšie štáty, dokonca by to bolo žiaduce. O mieri sa však nedá realisticky rokovať bez dosiahnutia dohody o prímerí a bez jej striktného dodržiavania. Napokon sa žiada dodať, že zmysluplné rokovania Ruska s Ukrajinou a oboch bojujúcich strán s ďalšími štátmi nebudú úspešné, ak budú vychádzať z nerealistických predpokladov, opretých o ideologické a psychologické predsudky. Môj odhad: najväčšou prekážkou rozumného usporiadania môžu byť, respektíve budú nerealistické ambície liberálneho internacionalizmuČítaj viac
SÚDRUH MAZÁK NIKAM NEODCHÁZDA! ŽIAĽ... Kto bude najviac trúchliť za súdruhom Jánom Mazákom? No predsa dve zväzáčky slovenského progresívneho liberalizmu: Monika Tódová a jej manžel Pamela Záleská. Prvá príde o donášača, druhá o advokáta. Slzu už stihla vyroniť Mária Kolíková a nepochybne budú žalostiť aj Miško... a jeho ružová strana. Takého užitočného mazáka totiž len tak ľahko nenájdu. Možno sa tiež dočkáme skupinovej terapie progresívnych spoluobčanov na námestiach, prípadne nejaký mudrlant z Bruselu zadrie, že na Slovensku skolaboval právny štát. A aby sme nezabudli na nadáciu Zastavme korupciu – Petková s Makarovou v krátkom čase vypotia nejaké hodnotné vyhlásenie prinajmenšom o konci sveta. V skutočnosti sa však nič podstatné nestalo. Po prvé, názorové rozloženie v Súdnej rade SR ostáva viac alebo menej rovnaké, aké bolo doteraz. To znamená, že justičný aktivizmus bude aj naďalej atakovať racionálne, chladné a najmä politicky neutrálne právne uvažovanie. Po druhé, aj keď mnohí s úľavou prijali správu o zosadení z trónu služobníčka šialencovho režimu, Ján Mazák nikam neodchádza, len už nebude predsedom Súdnej rady SR. Jeho súdružskými zdravicami a právnou kómou budeme všetci vrátane slovenskej justície sužovaní ešte pomerne dlho. Prinajmenšom dovtedy, kým mu Tódová otrčí. Mikrofón. A kým súdruh Mazák otrčenému mikrofónu neodolá. Zatiaľ sa mu odolať ešte nikdy nepodarilo. Po tretie, aj keby Ján Mazák úplne zmizol z verejného povedomia, netreba podliehať neodôvodnenému optimizmu. Isteže, jeho zaslúžená detronizácia mnohých oprávnene poteší, ale nijako to nerieši základný problém, ktorým je štvrťstoročia zlipšicovávaná a stále väčšmi aktivistická justícia. Proti tejto chorobe neexistuje jednorazový liek ani šoková terapia. Iba dlhý a bolestivý proces odvykania si od ideologicko-politickej kontaminácie nervového systému slovenskej justície. Dajme teda Jánovi Mazákovi zbohom a ostaňme stáť pevne nohami na zemi. S hlavou v oblakoch tu totiž lietajú mnohí a potom to aj tak vyzeráČítaj viac
KAM KRÁČA RTVS? Kadekto a s kadejakými úmyslami dnes diskutuje o budúcnosti RTVS. Pre slovenské pomery je príznačné, že debata o verejnoprávnom vysielateľovi sa koncentruje predovšetkým na oblasť spravodajstva. Niežeby vysielanie správ netvorilo podstatnú súčasť poskytovania verejnoprávnej služby. Naopak, kompetentné, vecn... a politicky/názorovo neutrálne spravodajstvo je mimoriadne dôležité. Nie je to však jediný ani najpodstatnejší segment programovej skladby verejnoprávneho rozhlasového a televízneho vysielania. Bez zachádzania do detailov je potrebné povedať, že rozhlas aj televízia by mali ponúkať hodnotnú tvorbu bez ambície konkurovať komerčným televízorom a rádiám. Ide o mimoriadne širokú paletu programových formátov – filmy, seriály, vzdelávanie, dokumentárne snímky, kultúrne aj zábavné relácie. A, samozrejme, aj spravodajstvo, publicistika a diskusie/televízne debaty. Mať hodnotného vysielateľa verejnej služby znamená mať inteligentné, rozhľadené a vzdelané vedenie rozhlasu a televízie. Nie jedného človeka, ale desiatky (možno stovky) kvalitných ľudí. Odvažujem sa predpokladať, že za súčasných spoločenských pomerov nie je možné vybrať, vymenovať a dostatočne dlhý čas udržať vo vedení kompetentný a kvalitný riadiaci team RTVS. A nielen riadiaci, ale aj kontrolný orgán. Nech sa to volá akokoľvek; programová rada alebo rada verejného záujmu, rovnako by to mali byť ľudia na primeranej úrovni so schopnosťou rozpoznať potreby a životné funkcie vysielateľa verejnej služby. V Európe jestvujú kvalitné verejnoprávne mediálne inštitúcie. Prestíž a autoritu odvodzujú nielen od výberu kvalitných a schopných ľudí do vedenia, ale aj od dlhodobej, desaťročia pestovanej, udržiavanej a chránenej tradície nestrannosti, profesionality a všestrannej kvality. Opäť si dovolím skeptické konštatovanie: v slovenských pomeroch je nemožné budovať akúkoľvek zmysluplnú tradíciu médií verejnej služby, pretože tak politické sily, ako aj do hry „vpustení“ tvorcovia obsahu sledujú príliš úzke záujmy na to, aby sa dalo hovoriť o kvalite a ďalších žiaducich atribútoch spojených s vysielaním rôznorodých programov. Potom tu máme technologickú a informačnú revolúciu. Rozhlas aj televízia sú popri sociálnych sieťach a službách ako Netflix, Disney+, Amazon Prime Video, Spotify a podobne v určitom rozsahu prekonané prostriedky masovej komunikácie. V dôsledku prevratných zmien sú nútené tradičné médiá hľadať si nové miesto v postmodernej spoločnosti. To si vyžaduje enormné množstvo zručností a schopností. Pochybujem, že na dnešnom Slovensku sme schopní spomedzi seba v tomto ohľade vybrať tých najlepších. Niežeby takí neboli, ale k slovu sa z dobre známych dôvodov nedostanú. Nuž a napokon sa žiada dodať, že kvalitná RTVS znamená aj to, čo nielen vedenie inštitúcie, ale aj všetci jej zamestnanci (najmä tí, čo sa objavujú na obrazovkách) musia nechať svoje ideologické, politické a sociálne presvedčenie zatvorené doma a pozerať sa na vyrábaný a vysielaný obsah očami päť a pol milióna obyvateľov. Dokážete si to v súčasnej atmosfére predstaviťČítaj viac
SME(TISKO): KEĎ SPROSTOSŤ ZAKVITNE Existuje taká hlúpa tetka. Píše do smetiska. A volá sa Nataša Holinová. Nie občas, ale vždy publikuje neobyčajné kraviny. V nedeľu však prekonala samú seba. Preholinovala Holinovú a to je už čo povedať. Latku vlastnej sprostosti posunula do úplne novej kategórie: z kravín sa presunula do sf...éry šírenia facín. Tetka Nataša horekuje, že politici vládnej koalície odmietajú chodiť do diskusných relácií Markízy. Vraj sú „služobníkmi občanov“ a neprijímaním pozvaní do diskusných relácií súkromných televízii vlastne „odmietajú chodiť do práce“. Nuž, teta Nataška, vy ste sprostejšia, ako sme sa všetci odvažovali odhadovať. Pozrime sa teda na vašu anamnézu z bližšia. V prvom rade je potrebné povedať, že či za vlády Roberta Fica alebo Ľudovíta Ódora, Eduarda Hegera a šialenca z Trnavy fungovali a fungujú tlačové oddelenia ústredných orgánov štátnej správy. Poskytujú informácie o činnosti úradov prinajmenšom tlačovým agentúram a touto cestou sú informovaní aj občania. Zo zákonného hľadiska si teda vláda plnila aj plní všetky povinnosti z hľadiska informovania verejnosti. V druhom rade tete Nataši uniká okolnosť, že televízia Markíza je vlastnená súkromnou obchodnou spoločnosťou. Žiaden predstaviteľ verejnej moci v Slovenskej republike nemá zákonnú povinnosť prijímať pozvania na akékoľvek podujatia súkromných obchodných spoločností. Ani do diskusných relácií nie. Aj ministri a poslanci majú pracovný čas. Nepochybne je na nich možné klásť vyššie nároky ako na bežných zamestnancov, ale aj ich pracovný čas má nejaké ohraničenie. Do ich pracovnej náplne, najmä ak ide o ministrov, spadá aj informovanie verejnosti. Na to majú hovorcov, tlačové oddelenia, prípadne tlačové konferencie. Ak popletená Nataša porovnáva neúčasť v diskusiách s odmietaním chodiť do práce, buď fajčí či iným spôsobom konzumuje smiešne substancie, alebo je namieste robiť si vážne obavy o jej schopnosti vnímať a posudzovať materiálnu realitu. Od žiadneho politika ani ústavného činiteľa nie je možné vyžadovať, aby sa zúčastňoval diskusií v súkromných médiách. Ak pozvanie príjmu, je to len prejavom ich dobrej vôle. Alebo správne vykalkulovaného rizika možných prínosov a strát z pohľadu získania politických bodov. Predstavitelia súčasnej vládnej koalície majú viacero politických aj vecných dôvodov na to, aby neprijímali pozvania súkromných televízií. Ak sa moderátori televízií správajú ako aktivisti progresívnych politických síl, nechuť zúčastňovať sa podujatí tohto druhu je nielen pochopiteľná, ale aj oprávnená. To, čo produkujú nielen súkromné televízie, ale aj verejnoprávny vysielateľ, nie sú žiadne diskusie v pravom slova zmysle. Je to len defilé nezvládnutých hormónov, vypustených bez náležitého dozoru z klietky určenej pre nebezpečné šelmy. Nataši takisto uniká, aký prevrat v spravodajskom cykle priniesli všetky druhy sociálnych sietí a dostupnosť lacných a zároveň kvalitných technológií. Vďaka tomu politici dokážu instantne produkovať a uverejňovať videá a sprístupňovať tieto komunikačné formy občanom. Robia to všetci, nielen vládni politici. Z toho vyplýva záver, že v postmodernom spravodajskom cykle si každý záujemca nájde vyjadrenia celého spektra verejných činiteľov. Pravdaže, ak o tom má záujem. A nepotrebuje na to sprostredkovateľa v podobe televízií, ktoré sú vo svete súčasných technológií hynúcim druhom dinosaurov. Nuž a napokon, avšak ani náhodou nie v poslednom rade je potrebné tetke Nataši pripomenúť starú marketingovú pravdu. Kam putujú zrenice diváka, tam sa postupne presúvajú aj peniaze inzerentov. Znamená to, že pokles sledovanosti súkromných televízií o (zrejme nezanedbateľnú časť) voličov strán súčasnej vládnej koalície sa skôr alebo neskôr odrazí na znížení príjmov z reklamy Markízy, JOJ a iného mediálneho hnoja. Ak pripečená Nataša Holinová naháňa ministrov v nedeľu do práce -čítaj do relácií súkromných médií –, fakticky od nich žiada, aby zachraňovali sledovanosť a rozpočty súkromných obchodných spoločností. No nie je to na posratie? Zdá sa, že v apríli zakvitli nielen naše záhrady, ale aj rozkošatený strom sprostosti v hlavičke tetky Nataši zo smetiskaČítaj viac
IRÁN VERZUS IZRAEL Len pred niekoľkými dňami zaútočili izraelské vzdušné sily na konzulát Iránu v sýrskom Damasku. Útok zneškodnil viacerých vysokopostavených príslušníkov špeciálnych jednotiek iránskych Zborov islamských revolučných gárd, pôsobiacich v Sýrii. V sobotu 13. apríla prišla očakáva odpoveď Iránu. Vys...lal zo svojho územia na Izrael okolo 300 samovražedných dronov a rakiet s plochou dráhou letu. Teherán tvrdí, že vystrelil na Izrael aj balistické rakety, ale tieto správy sa nepodarilo potvrdiť. V reakcii na útok sa rozozvučali poplašné sirény v Tel Avive, Jeruzaleme aj na Golanských výšinách, avšak väčšinu rakiet aj dronov zlikvidovali izraelské, americké a britské stíhačky ešte nad Irakom a Sýriou. Po iránskom útoku Teherán oznámil, že išlo o odvetu za izraelský útok v Damasku. Irán dodal, že vec týmto považuje za uzavretú, čím chce zrejme naznačiť nezáujem o ďalšiu eskaláciu a rozšírenie už aj tak nebezpečného konfliktu v oblasti Stredného východu. Diplomatická misia Iránu pri OSN však v tejto súvislosti dodala, že ak Izrael podnikne odvetné opatrenia, Teherán odpovie ešte ostrejšie. Je otázne, ako bude ďalej konať Izrael. V tejto chvíli je ťažké vylúčiť akúkoľvek možnosť (s výnimkou jadrovej odvety). Jeruzalem bude na jednej strane čeliť tlaku domácich jastrabov na rozhodnú odpoveď na iránsky útok, na strane druhej bude izraelské vedenie musieť zvažovať dôsledky eskalácie konfliktu s Iránom s potenciálom rozrásť sa do ťažko predvídateľných rozmerov. V izraelských úvahách nepochybne zohrá úlohu aj tlak Spojených štátov, ktoré nemajú v predvolebnom období a v čase vojny na Ukrajine a v prebiehajúcom súperení s Čínou v západnom Tichom oceáne záujem ani apetít angažovať sa v ďalšej krízovej oblastiČítaj viac
ĎALŠÍ DÔKAZ IDIOTIZMU NADÁCIE ZASTAVME KORUPCIU Vo štvrtok som písal o sprostostiach, čo sa liahnu v hlavách personálu nadácie Zastavme korupciu. Keďže som mal dnes trochu času, zašiel som sa pozrieť na ich webové sídlo. Klikol som na anglickú verziu titulnej stránky nadácie a vyvalilo sa odtiaľ na mňa toto (preklad je môj)...: „Zo štátneho rozpočtu každý rok zmizne približne 11 miliárd eur. Tieto prostriedky chýbajú v zdravotníctve, školstve a okrádajú nás o vyšší životný štandard, ktorý by sme si inak mohli dovoliť.“ Keď sa pozrieme do zákona o štátnom rozpočte na rok 2024, píše sa tam, že príjmy majú predstavovať 22 701 891 400 eur, výdavky 30 317 892 299 eur, teda schodok je naplánovaný vo výške 7 615 930 899 eur. Teraz sa vráťme k tomu, čo tvrdí anglická verzia stránky nadácie Zastavme korupciu. Ak by sme mali veriť ich údajom, potom by sme museli prijať ako fakt skutočnosť, že zo štátneho rozpočtu „zmizne“ alebo je ukradnutých viac peňazí, ako tvorí samotný schodok štátneho rozpočtu. Z toho ďalej vyplýva, že ak sú naplánované na tento rok príjmy 22 701 891 400 a zároveň z nich zmizne okolo 11 miliárd eur, tak dôjde k „zmiznutiu“ v rozsahu rovnajúcej sa takmer polovici naplánovaných príjmov štátneho rozpočtu. Nadácia tvrdí, že sa to deje každý rok. Dajme tomu, že 11 miliárd „zmizlo“ každý rok v priebehu uplynulej dekády. To by sme mali nezvestných už 110 000 000 000 a tento rok k nim pribudne ďalších 11. Samozrejme, pod slovom „zmizne“ si môže každý, aj nadácia Zastavme korupciu, predstavovať kadečo. Ak však jedným dychom dodávajú, že chýbajúce peniaze „nás okrádajú“ o vyšší životný štandard, je zjavné, akým smerom sa uberajú myšlienky týchto neborákov. V sumáre z oho vychádza, že na Slovensku v zásade rozkradneme polovicu príjmov štátneho rozpočtu. Aspoň to tvrdia investigatívne esá Zuzana Petková a Xénia Makarová. Povedzte, ak hlásajú takého očividné bludy, môže ich niekto brať vážne? Skôr, ako odpoviete nie, dobre zvážte, či naozaj nie, pretože hlavným mediálnymi partnermi šarlatánskeho spolku Zastavme korupciu sú progresívne šerblíky SME a N. Tam ich očividne vážne berú. Zrejme preto, lebo sú rovnako intelektuálne postihnutí alebo čo..Čítaj viac