MEDIÁLNA MAFIA FUNGUJE NA ÚROVNI EÚ ROVNAKO AKO NA SLOVENSKU Viktor Orbán bol v Kyjeve a v Moskve. Vieme všetci. Výsledky diplomatickej aktivity skoncentroval do deviatich bodov listu adresovaného predsedovi Rady Európskej únie. Tiež vieme všetci. Už menej sa hovorí o tom, prečo vieme o obsahu listu maďarského premiéra. Nuž pre...to, lebo buď sám predseda Rady EÚ alebo niekto z jeho podriadených sa postaral o to, aby list pána Orbána „unikol“ do redakcie internetového denníka vychádzajúceho v anglickom jazyku Politico. Čo je vlastne Politico? Ide o významnú hlásnu trúbu liberálneho internacionalizmu, založenú v roku 2015. Jej vydavateľom je spoločnosť Axel Springer SE. Teda ten istý mediálny dom, ktorý napríklad na Slovensku cez lokálneho partnera pasie progresívne Aktuality. Pamätáme si, ako redaktorky Aktualít stáli pred domami osôb, pre ktoré si mala prísť NAKA, skôr, ako tam prišli kukláči režimu šialenca z Trnavy. Rovnako sú otroci propagandy liberálneho internacionalizmu zvýhodňovaní na úrovni EÚ. Len s tým rozdielom, že na stole sa im namiesto príkazov na zatknutie kopí dôverná korešpondencia predstaviteľov vlád členských krajín únie. Politico nielen publikoval obsah listu, urobili by to každé noviny, ale si aj robil z Viktora Orbána srandu. Vraj by sa mohol zúčastniť konkurzu na nového hovorcu Kremľa a vymeniť Dmitrija Peskova. V tom aj spočívala pointa tohto riadeného úniku – zosmiešniť predsedu vlády Maďarska, aktuálne predsedajúceho štátu Rady EÚ. Iniciatíva Viktora Orbána bola pritom mimoriadne užitočná. Nie preto, lebo by jej priamym výsledkom mohol byť mier. To nikto nemohol realisticky očakávať. Jej zmysel spočíval v získaní informácií a impresií najmä zo stretnutia s prezidentom Ruska Vladimirom Putinom. Iba na základe informácií z prvej ruky je možné postaviť racionálnu stratégiu ukončenia vojny na Ukrajine. V štruktúrach EÚ a NATO, ovládaných predovšetkým ideologicky obmedzenými liberálnymi internacionalistami, však málokto stojí o realizmus. Aj preto bolo potrebné znemožniť Viktora Orbána a jeho iniciatívu. A to sa sčasti podarilo grcom publikovaným v plátku Politico. Milí priatelia, na záver mi dovoľte urobiť krátky oznam. Počnúc zajtrajškom vyhlasuje Ďateľ približne dvojtýždňovú pauzu. Nebudem publikovať ani statusy, ani články, ale budem oddychovať. Po návrate na scénu Facebooku a Telegramu by mohlo dôjsť aj k oznámeniu istej projektovej novinky. Bude to malé prekvapenie, ale ešte celkom nedozrel čas odhalenia. Správna hodina sa však rýchlo blíži. Zatiaľ vám prajem pekné letné dni a teším sa „dočítania“ o dva týždneČítaj viac
EURÓPA POTREBUJE OBNOVENIE ROVNOVÁHY SÍL Ľudia zväčša majú na NATO vyhranené názory v kladnom alebo negatívnom zmysle, a preto je zložité venovať sa tejto téme bez rizika vzniku vyhrotenej a emóciami poznačenej konfrontácie. Geopolitike však nie je možné porozumieť v kategóriách dobro a zlo, správne a nesprávne, ale iba o...ptikou mocenskej reality. Viac myšlienok na túto tému uvádzam v novom článku na stránke ĎateľČítaj viac
POLITICKÝ GÝČ, MARTININE UMYTÉ VLASY A MASTNÁ MÁRIINA ŠTICA Už tri dni má Slovensko dva najväčšie problémy. Teda aspoň posudzujúc podľa optiky progresívnej tlače to tak vyzerá: historické a ideologické úvahy premiéra Roberta Fica na Devíne a kombinácia odevu a účesu ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej vo Východn...ej. Kým sa dostaneme k médiám, urobme si krátku odbočku do teórie politickej komunikácie. Aj keď existujú výnimky (potvrdzujúce pravidlo) výsledkom spojenia politiky a dejín a politiky a folklóru je vždy politický gýč. Lenže gýč je podstatou modernej politickej komunikácie, pretože nie vedecká pravda na poli historiografie alebo v odbore etnografie si získavajú srdcia voličov, ale emocionálne konfety. Nie je to vynález ani Roberta Fica, ani Martiny Šimkovičovej, robia len to, čo je rokmi overená forma politického marketingu a nebola a nie je cudzia ani Michalovi Šimečkovi či Zuzane Čaputovej. Nič na tom nemení ani okolnosť, že politické gýče používané oboma skupinami sa líšia. Stále sú to len gýče. Ak progresívnym médiám prekážajú politické gýče Roberta Fica a Martiny Šimkovičovej až tak veľmi, že to nie sú ochotné tolerovať, a preto z toho robia trojdňový festival letnej uhorkovej sezóny, v záujme objektivity a vyváženosti by mali pomenovať aj politický nevkus nalakovaný dúhovým náterom. Na to by sme však čakali márne a z toho je možné vyvodiť len jediný záver: Luxus gýčového (a preto účinného) politického marketingu a symbolického nevkusu novinári doprajú len vybranej kaste politikov. V poriadku, majú na to nepochybne právo. Avšak aj my máme v takom prípade právo konštatovať, že v skutočnosti nie sú novinármi, ale sú len predĺženými prstami (na klávesniciach) a melúcimi hubami (pred kamerami a mikrofónmi) jedného typu propagandy namierenému proti iným formám propagandy. Mimochodom, ak už sme pri vkuse – a teraz budem naozaj nepríjemný – oveľa menej mi prekážajú rozpustené a zjavne umyté vlasy ministerky Martiny Šimkovičovej ako rovnako rozpustená, ale očividne mastná štica poslankyne Márie Kolíkovej. Úplne na záver si dovolím poznamenať, že Veľká Morava, Svätopluk a príchod učencov a svätcov Konštantína/Cyrila a Metoda medzi Slovanov v strednej Európe sú veľkou školou stredovekej geopolitiky v siločiarach Byzancie, Ríma a Frankov. K tomu som sa však dnes nedostal, pretože pohľad na prebiehajúci verejný diškurz o Devíne a Východnej na to nevytvára vhodnú atmosféruČítaj viac
AKO SA Z VAGOVIČA UČENÍK VLADIMÍRA MEČIARA STAL Po včerajšom rozhodnutí Košíc o novelách trestných kódexov sa spolu s ďalšími ústavnoprávne negramotnými škrabákmi hystericky o zem hodil aj istý Marek Vagovič. Táto baba Vanga slovenskej žurnalistiky na Facebook vycapila vyhlásenie, že ústavný súd je ďalší chorý prv...ok na scéne. V praveku slovenskej politiky použil na adresu ústavného súdu úplne rovnaké slová v deväťdesiatych rokoch minulého storočia Vladimír Mečiar, keď sa mu nepáčil nález strážcu ústavnosti. Doslova povedal, že je to ďalší chorý prvok na scéne. Bola z toho poriadna mediálna aj politiká metelica a vcelku oprávnene, pretože išlo o prejav absolútnej neúcty k zvrchovanému arbitrovi v oblasti ochrany ústavných práv. Avšak čo nie je dovolené expremiérovi, je povolené slovenskej babe Vange. Dokonca aj plagiátorsky používať výroky trojnásobného premiéra Vladimíra Mečiara. Keď adresuje ústavnému súdu presne tie isté slová, žiadna mediálna smršť ani odsúdenie sa nekonajú. Naopak, progresívna knajpa (žiadna kaviareň, ale osratý pajzel) tlieska a súhlasne prikyvuje. A tak sa Vagovič učeníkom (a plagiátorom) Vladimíra Mečiara stalČítaj viac
ÚSTAVNÝ SÚD NIE JE ÚSTAVOM VEREJNEJ PSYCHOLOGICKEJ HYGIENY Po dnešnom rozhodnutí ústavného súdu by mali viacerí politici, aktivisti a právnici pochopiť (ale nepochopia), že návštevu psychológa nie je možné nahradiť ústavnou sťažnosťou. Na ústavný súd sa chodí vtedy, keď existuje vážny ústavný spor. Za psychológom ...sa chodia riešiť nespracované vnútorné traumy. Poniektorí politici, aktivisti a právnici si liečia psychologické traumy podaniami na ústavný súd. Škodia tým právnemu systému, pretože zbytočne zahlcujú ústavný súd a škodia aj efektívnej psychologickej hygiene, lebo neriešia skutočné príčiny svojich problémov. Nezvládnutá frustrácia z výsledkov volieb a z politického vývoja nie je, nikdy nebola a nikdy nebude ústavným problémomČítaj viac
AKO SA UPRATUJE LIŠICOV BORDEL Bývalý ústavný sudca Lajos Mészáros v rozhovore pre tlačový orgán Progresívneho Slovenska tvrdí, že Ústavný súd SR by mal vyhlásiť novely Trestného zákona a Trestného poriadku ako celok za protiústavné. Pán Mészáros sa nálezu o protiústavnosti v princípe nedožaduje kvôli zneniu noviel,... ale preto, lebo boli prijaté v skrátenom legislatívnom konaní. To je fakt bomba! Pred mnohými mesiacmi som hovoril, že skrátené legislatívne konanie nebol najlepší nápad a myslím si to dodnes. Rozhodne si však nemyslím, že skrátené legislatívne konanie by malo byť podkladom a dôvodom na konštatovanie protiústavnosti noviel trestných kódexov. Ak sa však dožaduje takéhoto nálezu bývalý sudca ústavného súdu, som nútený položiť si otázku: Akú právnu kvalitu vlastne dlhodobo vysielame na Ústavný súd SR do Košíc? Ako môže argumentovať právnik, ktorého máme brať vážne, politickými okolnosťami prijatia právnej normy, nie ústavnými dôvodmi? Konečne si treba na rovinu povedať, že Daniel Lipšic v postavení vedúceho úradu, neskôr ministra spravodlivosti a ministra vnútra a napokon cez šialenca z Trnavy štvrť storočia prznil slovenské trestné zákonodarstvo a robil doslova bordel v celej sústave prokuratúry. Lenže to nie je celý príbeh. Smer bol pred súčasným volebným obdobím trikrát pri moci a ani raz sa nepodujal aspoň trochu poupratovať Lipšicov bordel. Dá sa pochopiť, že to neurobil preto, lebo by si to vyžiadalo obrovské politické náklady spojené s mediálnym pogromom a lynčom. Nič to však nemení na fakte, že všetky deformácie ponechali bez náležitého povšimnutia. Smer sa dokopal k zmenám až na štvrtýkrát, keď zneužívanie trestného práva dosiahlo v období 2020 – 2023 extrémne rozmery. To však neznamená, že predtým Lipšicov trestný systém zneužívaný nebol. Bol a katastrofálne, len sa o tom z rôznych dôvodov otvorene nehovorilo. (Aj o tom si raz budeme musieť otvorene pohovoriť.) Na zmeny v trestnej politike štátu bolo po voľbách 2023 neskoro, ale vždy je lepšie urobiť správnu vec neskoro ako nikdy. Môžeme polemizovať o jednotlivých detailoch, zmenách a úpravách. Avšak nie je možné tvrdiť, že napríklad znižovanie trestov v súlade s celoeurópskymi trendmi alebo spresnenie využívania inštitútu spolupracujúceho obvineného (alias kajúcnikov) sú protiústavné zmeny. Vedia to aj ľudia ako Lajos Mészáros, a preto si vymysleli doktrínu o tom, že novely trestných kódexov je potrebné vyhlásiť za protiústavné na základe politických okolností ich schválenia. Ak by ústavný súd túto návnadu takrečeno zožral, ocitli by sme sa v ešte väčšom právnom bordeli, akým nám tu zanechal Daniel LipšicČítaj viac
AKO ČÍTAŤ VOJNU POLICAJTOV? Keďže väčšina pologramotných novinárov je presvedčená o tom, že svet bol stvorený vo chvíli zrodenia ich ničotných a bezvýznamných kariér nájomných škrabákov, takzvaná vojna policajtov im pripadá ako unikátny úkaz dejín. Skutočnosť však nie je ohraničená obmedzenými historickým obzor...om žoldnierov mediálneho slova. V realite bolo od novembra 1989 do súčasnosti vybojovaných množstvo vojen policajtov, a preto čurilly z tretieho poschodia centrály NAKA v Bratislave nie sú žiadnym historickým unikátom. Viac súvislostí nájdete v mojom najnovšom článku na stránke Ďateľ na nižšie priloženej linkeČítaj viac
SMER A ZRADNÉ ĽADY BRUSELU Volebná kampaň pred eurovoľbami a realita v Bruseli po skončení hlasovania sú dva rozdielne svety s úplne odlišnými pravidlami hry. Viac o tom nájdete v mojom novom článku na stránke Ďateľ na priloženej linke.
FUTBALU VRAJ ROZUMIE KAŽDÝ. TAK TO TEDA SKÚSIM Slovensko postúpilo na Majstrovstvách Európy vo futbale zo skupiny. Priaznivci futbalu aj patrioti sa tešia. Tiež mám radosť, ale nemôžem sa ubrániť rozpakom. Videl som všetky tri zápasy slovenskej reprezentácie v skupine. Nehovorím, že v stretnutiach nemalo naše mužstvo aj svetl...é okamihy. Nepochybne malo. A nehovorím, že nedisponujeme kvalitnými individualitami. Máme ich, inak by na klubovej úrovni nehrali za špičkové európske tímy. Je potrebné tiež povedať, že v zápase s Belgickom sme mali jemne povedané šťastie a možno nám aj trochu pomohol rozhodca. Prinajmenšom je to na diskusiu. Zápas s Ukrajinou sme si prehrali sami. A v zápase s Rumunskom asi pomohol rozhodca pre zmenu súperovi. Aj to je prinajmenšom na diskusiu. Toľko k vonkajším faktorom. Je mi jasné, že reprezentácia hrá (alebo sa usiluje hrať) to, čo jej naordinoval tréner Francesco Calzona. Možno preto, lebo si myslí, že je to najúčinnejšia herná taktika. A možno preto, lebo si myslí, že tento káder na viac nemá. Hovorím o neúmernom spoliehaní sa na nakopávanie dlhých lôpt z našej polovice ihriska na súperovu stranu. A o prenášaní hry z jedného krídla na druhé vysokými pasmi. Nemôžem si pomôcť, ale nakopávanie dlhých lôpt nie je ozdobou kvalitného mužstva. Efektívny moderný futbal je okrem prísnej disciplíny a vysoko organizovanej defenzívy založený na silnej medzihre v strede poľa s množstvom krátkych prihrávok. Hovorí sa tomu aj kombinácia. V slovenskej hre sa objavilo niekoľko brilantných kombinačných okamihov. Bolo ich však málo. Množstvo krátkych a rýchlych prihrávok a po nich prekvapujúci pozemný pas za obrannú líniu súpera je známkou moderného a vyspelého futbalu. Žiaľ, takouto hrou sa Slovensko na majstrovstvách v Nemecku neprezentuje. Možno preto, lebo pán Calzona má na vec iný pohľad alebo preto, lebo jednoducho vie, že slovenské mužstvo ako celok na komplexnejší spôsob hry jednoducho nemá. Nedokážem to posúdiť. Domnievam sa však, že kým nebudú Slováci viac kombinovať, nemôžu pomýšľať ani na výraznejšie úspechy na európskej či svetovej úrovni. Hovorí sa, že futbalu rozumie každý. Nerozumie. Prinajmenšom nie na najvyššej taktickej a strategickej úrovni. Tiež zjavne nie som žiaden odborník. Názor však môžem mať a smiem ho snáď aj vyjadriť. Nemusím neustále písať o politike, médiách a geopolitike. Možno sa v dôsledku mojej malej futbalovej provokácie rozvinie pod týmto statusom podnetná diskusiaČítaj viac
ŠÉFREDAKTORKA SME BALOGOVÁ A SVET INTELEKTUÁLNYCH LILIPUTÁNOV Aj keby ste sa za bieleho dňa poprechádzali po hlavnom meste progresívnej bublinky s naplno rozsvieteným LED lampášom, ťažko by ste našli ešte viac rozumovo obmedzené stvorenie, ako je šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová. Rozsiahly oceán fondu dôkazov tejto p...oľutovaniahodnej okolnosti bol rozšírený o ďalší inkriminujúci skutok vo forme komentára pod titulkom „Kedy nastúpi demolačná čata RTVS?“ s honosným podtitulkom „Komentár šéfredaktorky“. Slečna Balogová lamentuje, pochopiteľne, nad zrušením RTVS a vznikom STVR úvodným konštatovaním, že „na začiatku zrodenia propagandistického impéria bude personálne rozhodnutie“. Rozumej, ako to vyplýva z ďalšieho znenia hlúpučkej makulatúry šéfredaktorky, vymenovanie nového vedenia televízora a rádia. Nie som naivný, a preto som aj opatrný. Netuším, ako budú vyzerať verejnoprávni vysielatelia po schválených zmenách. To, samozrejme, ukáže až prax a keďže žijeme na Slovensku, určitá miera zdravej skepsy je namieste. Napriek tomu je nárek slečny Balogovej smiešny, trápny a najmä novinársky nepoctivý. RTVS pôsobila nielen v uplynulom volebnom období, ale aj v časoch vlády Smeru ako propagandistické impérium progresívnym politických síl. Dokonca ani riaditeľ Jaroslav Rezník, ktorého nie je možné podozrievať z progresívnej inklinácie, nedokázal zabrániť všetkým prejavom tohto typu propagandy vo vysielaní televízora a rádia. To, čo nasledovalo po voľbách 2020, bolo už len posilnením a vyvrcholením už existujúcich zhubných tendencií. RTVS bola alebo je už dávno propagandistickým impériom. Takým zakrpateným duchom, ako sú slečna Balogová a spoločníci to nielen neprekážalo, ale dokonca aj vyhovovalo, pretože verejnoprávny vysielateľ v zajatí jednej ideológie bol mocným spojencom. Aktuálna zmena, nech už bude z objektívneho hľadiska akákoľvek, toto spojenectvo naruší alebo dokonca úplne anuluje. Nie obava o verejnoprávnosť, ale strach zo straty vplyvu viedla ruku slečny Balogovej pri písaní citovaného komentára. Ak by nielen SME, ale všetky najväčšie korporátne médiá viedli poctivú diskusiu na tému verejnoprávneho vysielania, museli by začať konštatovaním, že RTVS bola dlhodobo okupovaná ideologickými a propagandistickými úderkami. Vrátane obdobia pod vedením Ľuboša Machaja. Hlavnou témou tejto diskusie by potom malo byť úsilie dosiahnuť ideologickú a politickú neutralitu verejnoprávnych vysielateľov. Lenže k tomu sa nikdy nedostaneme, lebo s progresívnymi slečnami sa jednoducho nedá zhodnúť ani len na základnej diagnóze pacienta. Za všetky zhovädilosti vyberám z komentára už len jeden odsek. Hovorí o tom, akých ľudí dosadí do vedenia STVR nová parlamentná väčšina: „Ochotných vypínať nežiaduce programy, posielať preč nepoučiteľných novinárov, dvíhať telefóny z úradu vlády. Ochotných uveriť, že verejnoprávna televízia nemá kontrolovať mocných alebo vládu.“ Ťažko nájsť výrečnejší dôkaz o intelektuálnej zakrpatenosti slečny Balogovej. Tri roky jej neprekážalo, že verejnoprávny vysielateľ pod vedením Ľuboša Machaja „kontroloval“ predovšetkým opozíciu a tri vlády Zuzany Čaputovej nežne hladkal po hlávke. V čase pandemického šialenstva, v čase vypínania nepohodlných webov, v čase očividného zneužívania orgánov vyšetrovania a trestného práva na dosahovanie politických cieľov. Vtedy sa možno v RTVS nedvíhali telefonáty z úradu vlády, nepochybne však z centrály Progresívneho Slovenska, z tretieho poschodia Prezídia Policajného zboru, kde sídlilo komando čuríll bratislavského útvaru NAKA, a podobne. A, samozrejme, dvíhali sa telefonáty kolegov z redakcií SME, N a Aktualít, pretože tam sa tvrdila muzika a tam boli a stále sú produkované základné komunikačné reťazce (ak chceme naratívy), šíriace sa verejným priestorom ako informačný mor či slovná dyzentéria. P. S.: Istá ZKH musela naozaj odísť z RTVS za Jaroslava Rezníka. Bola z toho taká malá revolúcia, aj keď odchod aktivistky pod krycou legendou reportérky bol vynútený predovšetkým jej hlúposťou, nekompetentnosťou a neschopnosťou referovať nestranne o materiálnej realite. Ak o tom niekto pochyboval, ďalšie pôsobenie ZKH v SME je studnicou nespočetného množstva dôkazov o jej hlúposti. Preto v tomto ohľade odkazujem na archív. A dávam do pozornosti: Nie je náhodou, že intelektuálna liliputánka ZKH sa stala obľúbenkyňou rovnako znevýhodnenej (či postihnutej) slečny BalogovejČítaj viac
ĎURO KLIMENT BY MAL UŽ LEN HRAŤ GOLF NA FLORIDE ...ak ho neoblečú do teplákov a jediným športovým vyžitím bude denná hodinová vychádzka v koterci ústavu na výkon väzby... Dnes trochu osobne a azda aj mierne hyperbolicky. V živote som prešiel malý kúsok cesty aj so sudcom Najvyššieho súdu SR Jurajom Klimentom, aj s advoká...tom Marekom Parom. S prvým dobrovoľne, s druhým nedobrovoľne. S Ďurom som až na niekoľko výronov jeho excentrickej povahy nemal zlú skúsenosť. S pánom Parom som mal aj napriek jeho miernej povahe konflikt. Po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci sudkyne Denisy Cvikovej a viacerých nálezoch Ústavného súdu SR musím konštatovať, že sa v plnom rozsahu stotožňujem s názorom Mareka Paru. A nielen jeho. Aj ministra spravodlivosti Borisa Suska, vicepremiéra (a ministra obrany) Roberta Kaliňáka a bývalého predsedu Okresného súdu Bratislava III Dávida Lindtnera. Juraj Kliment sa prinajmenšom od roku 2020 nespráva ako sudca, ale ako zúrivý eštebák. Ďuro nie je – dovoľte mi citovať denník N – debil, vie veľmi dobre, čo robí a aké majú jeho rozhodnutia dôsledky na životy ľudí. O to sú jeho výčiny závažnejšie. To, čo predviedol v prípadoch Denisy Cvikovej, Mariána Kučerku a v ďalších kauzách, je naozaj dôvodom na disciplinárne konanie. Je hanbou predsedu Najvyššieho súdu SR, že nekoná z moci úradnej a podnet musí prísť zo strany vlády. Tiež je obrovskou hanbou, že na podnety na disciplinárne konanie proti Jurajovi Klimentovi jednoducho nereagovali ministri spravodlivosti Mária Kolíková aj Viliam Karas. Prečo asi? Je nepochybné, že aj ich nekonanie bude potrebné právne posúdiť, prípadne vyvodiť zodpovednosť. Médiá a opozícia budú roniť krokodílie slzy a metať slogany o právnom štáte, sudcovskej nezávislosti a politickej vendete. Tomu sa nedá zabrániť, len im treba pripomínať, že v takom prípade je súčasťou „sprisahania“ aj Európsky súd pre ľudské práva. Domnievam sa, že v mozgu Martina M. Šimečku sa nepochybne urodí nejaká sprisahanecká teória o tom, ako štrasburský súd vlastne kolaboruje s Robertom Ficom. Nič to nezmení na fakte, že Juraj Kliment by urobil najlepšie, ak by zavesil talár sudcu na vešiak a už sa venoval iba hraniu golfu. Kedysi chodil každý rok aj s dcérou na mesiac trénovať na Floridu. Platil jej tam osobného trénera. Keď už budú slovenské orgány preverovať jeho činnosť, možno by si mohli posvietiť aj na financovanie amerických výletov. Nehovorím, že niečo odhalia, ale prečo by mali skúmať majetkové pomery len vybranej množiny sudcov, nie? Možno sa Ďuro dožije aj toho, že mu po rozhodnutí Štrasburgu dajú ochutnať vlastnej medicíny. Oblečú ho do teplákov a jediným športovým vyžitím bude denná hodinová prechádzka v koterci pre trestancov a väzobne stíhané osoby. Ak však bude hrať golf na obľúbenom americkom greene, možno sa problémom vyhne. USA osoby, ako je Juro Kliment, na trestné stíhanie nevydávajúČítaj viac
POZRITE SA, AKO ŠIBE NIEKTORÝM FRANCÚZOM! Je načase zasadiť aktuálne slovenské trampoty s demokraciou do širšieho kontextu. Neschopnosť niektorých politických síl, aktivistov a médií akceptovať vôľu ľudu je takpovediac civilizačnou chorobou súčasnosti, nie endemickým vírusom na Slovensku. Toto ochorenie má dve pomenovania.... Obe vyjadrujú príznaky tej istej choroby podľa toho, či sa manifestujú na domácej alebo medzinárodnej scéne. Ak sa ochorenie prejavuje v zahraničnej politike a v globálnych vzťahoch, môžeme ho označovať ako progresívno-liberálny internacionalizmus. Na domácej úrovni ide o mesiášstvo progresívnej utópie. O jej fungovaní som pred časom písal na stránke Ďateľ (linku prikladám nižšie). Pozrime sa napríklad do Francúzska. Európske voľby tam vyhralo Národné zhromaždenie. Vraj krajná pravica. Miestny prezident Emmanuel Macron z toho pustil do gatí a vyhlásil predčasné voľby. Nie je celkom vylúčené, že znova vyhrá Národné zhromaždenie v spolupráci s republikánmi. V tomto bode začína byť situácia zaujímavá a aj podobná Slovensku. Francúzske odbory v spolupráci s aktivistami a progresívno-ľavicovými kruhmi zorganizovali vlnu (aj násilných) protestov proti – a teraz si držte klobúky – budúcim výsledkom parlamentných volieb. Oni totiž protestujú proti tomu, čo sa môže stať v budúcnosti. Proti tomu, že francúzsky ľud možno slobodne rozhodne o víťazstve Národného zhromaždenia. Prvé kolo protestov proti budúcnosti sa uskutočnilo 16. júna. Ďalšie protesty sú naplánované na 22. – 23. júna. Prvé kolo parlamentných volieb prebehne 30. júna a druhé 7. júla. Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že Národné zhromaždenie by mohlo získať 34 percent hlasov, blok ľavicových strán 22 a Macronova progresívna Renesancia 19 percent. Parížska kaviareň je z popísanej perspektívy zjavne frustrovaná. Lenže frustrovaní sú aj mnohí voliči nepatriaci do bubliny kaviarne, pretože sa každodenne boria s existenčnými problémami, ktoré progresívne a ľavicové strany nie sú schopné alebo ochotné riešiť, a preto hľadajú nádej v pravej časti politického spektra. Nie je na tom nič nepochopiteľné ani neprirodzené. Mierne na hlavu však je organizovať protesty proti budúcemu vyjadreniu vôle ľudu. Zrejme je namieste venovať sa chvíľu aj označeniu Národného zhromaždenia za krajnú pravicu. Je isté, že v časoch, keď stranu viedol Jean-Marie Le Pen, mala kadejaké nepekné tendencie. Okrem iného bola antisemitská. Lenže medzičasom pretiekli Seinou miliardy kubíkov vody, Marine Le Pen svojho otca Jeana-Marieho vypoklonkovala do ústrania a zmenila nielen rétoriku, ale aj smerovanie strany. Isteže by nebolo rozumné idealizovať si Národné zhromaždenie, napokon je to len politická strana. Na druhej strane je očividné, že Národné zhromaždenie dnes reprezentuje nielen vôľu približne tretiny Francúzov, ale má aj oveľa bližšie k zakladajúcim princípom francúzskej piatej republiky, ktoré definoval Charles de Gaulle, než ktorákoľvek iná strana na miestnej politickej scéne. Takzvaná piata francúzska republika žije prinajmenšom od 4. októbra 1958 dodnes. A niektorí Francúzi si jednoducho myslia, že by mala žiť aj naďalejČítaj viac
KOALÍCIA MÁ VŠETKO. NO A ČO?! Po inaugurácii novozvoleného prezidenta si v denníku N povzdychli, vraj koalícia už má v rukách všetko. Ponechajme bokom, že mediálne ochkanie je identické so sloganom Progresívneho Slovenska, i keď by bolo vcelku férové raz a navždy vyjasniť, či sa tieto heslá rodia na rokovaniach predsedníctv...a strany alebo na poradách redakčnej rady tlačového orgánu či na spoločných zasadnutiach oboch grémií. Avšak – ako hovorí klasik – o tom potom. Denník N nenariekal, že koalícia a neparlamentné Progresívne Slovensko mali všetko, keď vládu viedli Igor Matovič, Eduard Heger, po nich tieňový člen Progresívneho Slovenska Ľudovít Ódor a hlavou štátu bola Zuzana Čaputová, bývalá podpredsedníčka tej istej strany. Koalícia mala tiež všetko. A aj keď sa tu diali prapodivné, až zhovädilé veci, vtedajšia parlamentná väčšina aj hlava štátu mali legitímny mandát občanov. Veci sa zmenili na jeseň 2023 a na jar 2024. K moci sa po demokratických voľbách dostala nová koalícia. Občania si v rovnako demokratických voľbách zvolili nového prezidenta. Parlamentná väčšina aj hlava štátu sú z opačnej strany barikády, ako boli ich predchodcovia. Vzorec sa nezmenil, zmenili sa len kulisy a obsadenie. Tomu sa v otrepanej terminológii hovorí vychýlenie kyvadla na opačnú stranu politického spektra. Ani v predchádzajúcom, ani v prebiehajúcom volebnom období nedošlo z hľadiska ústavy k uzurpovaniu moci. Práve naopak, rozhodol ľud. Akokoľvek, ale rozhodol. A my všetci sa to musíme naučiť rešpektovať. Možno sa to niekomu nebude páčiť, ale nadávanie politikom Smeru do debilov nepovažujem za také škodlivé, ako neschopnosť denníka N, ďalších progresívnych médií a viacerých strán aktuálnej opozície akceptovať vôľu suveréna. Ľudu, teda slovníkom ústavy národa slovenského a národnostných menšín. Isteže nie je pekné, keď sa častujeme kadejakými nadávkami. Označiť niekoho za debila však nie je to isté ako kričať, aby jeho či ju utopili v studni alebo nosenie šibeníc a truhiel na protesty. Chápem dotknutých troch politikov Smeru, že sa cítia urazení. Najmä, ak im do debilov nadáva niekto s očividne poškodeným intelektom a ešte aj z tribúny, čo seba samú považuje za etalón morálnej dokonalosti a humanistickej vznešenosti. Avšak to nie je podstata problému. Jadro problému spočíva v tom, že nielen poniektoré médiá a politické strany, ale aj nezanedbateľná časť slovenskej verejnosti nedokáže akceptovať výsledky demokratických volieb, ak nedopadnú podľa ich predstáv, túžob a očakávaní. Ak sa politické spory nebudú riešiť vo volebných miestnostiach a po voľbách na fórach republikánskych inštitúcií (najmä v parlamente a v prípade vážnych problémov pred ústavným súdom), môžeme sa rozlúčiť s víziou civilizovanej spoločnosti. Koalícia má po inaugurácii Petra Pellegriniho všetko. No a čo? Aj donedávna to bolo rovnako, len v inom garde. No a čo? Tak sa rozhodli ľudia. V oboch prípadochČítaj viac
BOJ PROTI NENÁVISTI Po atentáte na Roberta Fica sa veľa hovorí o boji proti nenávisti. Toto úsilie prinesie úplne rovnaké výsledky ako boj proti láske alebo akémukoľvek inému ľudskému citu. Neprinesie nič. Individuálne ľudia možno dokážu regulovať svoje pozitívne aj negatívne city. Regulovať city zákonmi je síce teoreti...cky tiež možné, ale prakticky neuskutočniteľné. Žiadna sila nedokáže ľuďom zakázať alebo prikázať milovať či nenávidieť. Napriek tomu nie je diskusia o nenávisti úplne márna. Dokonca ani zákonná regulácia nie je v tomto kontexte úplne stratená, len – aspoň podľa mojej mienky – v úplne inom poňatí, akého sa dožadujú viacerí účastníci verejnej diskusie. Zoberme si ako príklad novinárov. Ponosujú sa, že sú často terčom nenávistných prejavov. A majú pravdu. Lenže to je len časť príbehu, lebo – a o tom už nechcú diskutovať – si za to do veľkej miery môžu sami a dopomohli im k tomu tak súdy, ako aj orgány činné v trestnom konaní. Vysvetlím. Novinári s ľahkosťou prilepia nielen politikom, ale aj ľuďom mimo verejného života kadejaké nálepky. Osočujú, nálepkujú, drzo posudzujú a odsudzujú, ba dokonca aj obviňujú z páchania trestnej činnosti bezúhonných ľudí. Poškodený najprv požiada o nápravu médiá. Vykašľú sa naňho. Potom sa obráti na súd a tam sa dozvie, že jeho práva sú v kolízii s právom na slobodu prejavu, a preto neuspeje. Tak sa obráti na orgány činné v trestnom konaní a neuspeje tiež, pretože policajt alebo prokurátor skonštatujú, že trestné právo je krajným prostriedkom riešenia občianskych sporov, a preto sa má sťažovateľ obrátiť na súd v občianskoprávnom konaní. Bludný kruh sa uzavrel. Nepochybne medzi nami žijú ľudia s povahou Budhu, ale nie je ich veľa. Človek, bez ohľadu na to, či ide o politika alebo verejne nečinnú osobu, ktorý prejde takouto tortúrou, je pochopiteľne srdený. Na novinárov, na systém, na všetko. A dáva to aj náležite najavo, lebo mu nič iné neostáva. V priebehu ostatných týždňov novinári ukázali, že sú priam očkovaní proti sebareflexii. Preto nie je namieste robiť si ilúzie o tom, že sa zmenia. Budú osočovať, obviňovať, ubližovať a, povedzme to rovno, osierať kohokoľvek, kto sa im z nejakého dôvodu znepáči, ako holuby sochy. Niektorí politici prichádzajú a prídu s nápadmi na nové právne úpravy ochrany osobnosti. Možno pôjde o technicky dobré legislatívne riešenia, avšak aj tie môžu stroskotať. Už dávno máme právne nástroje na ochranu osobnosti tak v občianskom, ako aj trestnom práve. Okrem niekoľkých šťastlivcov sa týmito prostriedkami nedomohol svojich práv takmer nikto. Presnejšie iba zlomok zlomku poškodených. Ak nezmenia súdy aj orgány činné v trestnom konaní prístup k ochrane individuálnych práv médiami šikanovaných osôb, nepomôžu ani nové právne úpravy. Novinári budú poškodzovať nevinných ľudí aj ďalej, čo bude, samozrejme, vyvolávať prirodzené reakcie hnevu a nenávisti. Kto sa opováži zazlievať zranenému človeku, že nenávidí pôvodcu svojej bolestiČítaj viac
SLOVENSKO A EURÓPA Relatívnym víťazom európskych volieb na kontinentálnej úrovni sa stala Európska ľudová strana. Nasledujú menej tradičné zoskupenia Európski konzervatívci a reformisti a Identita a demokracia. Všetky tri zoskupenia získali viac mandátov ako pred piatimi rokmi. Porazenými sú Socialisti a demokrati, Zelení a O...bnovme Európu (progresívci). Všetky tri zoskupenia získali menej mandátov ako pred piatimi rokmi. Víťaz slovenských volieb do europarlamentu Progresívne Slovensko sa teda paradoxne umiestnil v tábore porazených (Obnovme Európu). V slovenskom meraní síl druhý v poradí Smer čisto formálne nie je súčasťou ani víťazného, ani porazeného tábora, pretože európski socialisti strane Roberta Fica po víťazných parlamentných voľbách pozastavili členstvo. Ešte sa len uvidí, kam sa zaradia piati poslanci Smeru a s kým spoja sily v rozhodujúcich hlasovaniach. Ďalším porazeným sa môže stať zdravý rozum. Toto podozrenie vychádza z povolebných výrokov dosluhujúcej predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyen. Vraj ide stavať nejakú baštu proti extrémizmu. V bruselskej hantírke to znamená, že pani Uršuľa by po prvé: rada ostala prilepená na stoličke predsedníčky; po druhé: najradšej by to dosiahla pokračovaním politiky ignorovania názorov miliónov európskych voličov, ktorí odovzdali hlasy národnej a skeptickej pravici, označovanej takzvaným hlavným prúdom za extrémistov. Zdravý rozum utrpí porážku, ak európski ľudovci a socialisti budú pokračovať v politike načrtnutej pani Uršuľou. Môžu sa spojiť so Zelenými a Obnovme Európu, aby úplne izolovali pravicu, národné a euroskeptické sily a spolu s nimi aj slovenské strany Smer a Hlas. Tým len posilnia presvedčenie miliónov Európanov, že s EÚ nie je niečo v poriadku a je potrebné ju prinajmenšom sčasti demontovať. Francúzske a nemecké volebné výsledky hovoria jasnou rečou o tom, čo si myslí nezanedbateľná časť občanov dvoch najväčších európskych ekonomík. Keď Konrad Adenauer, Robert Schuman a Alcide De Gasperi zakladali Európske spoločenstvo uhlia a ocele, teda základ súčasnej Európskej únie, riadili sa síce ušľachtilými myšlienkami, ale aj praktickými cieľmi. Integrácia Európy mala predísť vojne a viesť k prosperite. Oba piliere ostávajú v platnosti dodnes. Problém však spočíva v tom, že všelijaké Uršule ich podkopávajú neochotou spolupracovať s politickými silami, ktoré nesúhlasia so súčasným nastavením fungovania kontinentálneho bloku. A tak sa môže stať, že hrobármi európskeho projektu budú jeho slepí a nevedomí „záchrancovia“, nie skeptici a kriticiČítaj viac
PRED OHLÁSENÍM OFICIÁLNYCH VÝSLEDKOV EÚ VOLIEB Ak európske voľby na Slovensku dopadli tak, ako ohlasujú neoficiálne odhady, v centrále Progresívneho Slovenska si môžu mierne vydýchnuť, pretože sa vyhli tretej porážke v rade. Síce ide o najmenej dôležité víťazstvo nabitej politickej sezóny, ale predsa len víťazstvo. Moc v... Slovenskej republike je na parlamentnej, vládnej aj prezidentskej úrovni v rukách predovšetkým Smeru a Hlasu, čiastočne aj SNS. Na podrobné analýzy je zrejme priskoro, ale zdá sa mi, že PS získalo nezanedbateľný počet voličov SaS. Voličov spolku Igora Matoviča si pravdepodobne rozobrali PS s Demokratmi. Partii Jaroslava Naďa to na rozdiel od Progresívneho Slovenska nevynieslo žiaden mandát. Najväčšími prekvapeniami eurovolieb nie sú ani víťazstvo PS, ani druhé miesto Smeru, ale prudký rast Republiky a strmý pánd Hlasu. Za tretím miestom republiky je zrejme málo presvedčivý výkon SNS a najmä jej predsedu od parlamentných volieb 2023. Za markantným poklesom Hlasu je možno vedomie voličov, že úloha strany bola naplnená zvolením Petra Pellegriniho za prezidenta (neviem, či je to naozaj tak, je to zatiaľ len môj dohad). Smer nepochybne nemá dôvod na bujaré oslavy, aj keď podľa zverejnených odhadov bude mať v Európskom parlamente len o jedného poslanca menej ako Progresívne Slovensko. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Smer je pod neustálou, sústredenou a koordinovanou paľbou médií s najväčším dosahom, čo sa zrejme takisto podpísalo pod relatívny neúspech v eurovoľbách. Ešte nevieme, ako bude vyzerať rozloženie síl v Európskom parlamente a nevieme, aké zloženie bude mať nová Európska komisia. Isté však je, že prinajmenšom v Európskej rade, kde sa rozhoduje o politicky najdôležitejších otázkach, vždy hlasovali a budú hlasovať predstavitelia vlád členských štátov. Nateraz sa zdá, že Slovensko, Maďarsko, Holandsko a po blížiacich sa voľbách možno aj Rakúsko by mohli vniesť do Bruselu nový vánok, avšak vietor to asi nebudeČítaj viac