KTO SI OBJEDNAL TIETO VEDRÁ ŠPINY? Provládny denník Ereport dnes uverejnil "komentár" pod názvom "Edo Chmelár tiež nie je anjel", ktorý je takou neuveriteľnou znôškou vyfabrikovaných lží, bezočivých výmyslov a absurdných obvinení na moju adresu, až z toho súdnemu človeku zastáva rozum. Nečudo, že jeho zbabelý autor nemal... odvahu sa pod takéto svinstvo podpísať, a preto sa prezentoval ako "PRKiller". Na moju výzvu, aby redakcia zverejnila autora príspevku, nech viem, koho mám zažalovať, nikto nereagoval, a tak musím na túto nechutnú ohováračskú antikampaň zareagovať sám. Ereport hneď v úvode priznáva, ako mu leží v žalúdku, že mám veľa fanúšikov, že ma radi čítajú a že môj štýl je mnohým sympatický. Klasická poučka propagandy hovorí, že ak chcete zničiť človeka, najprv sa musíte pokúsiť zničiť jeho povesť. A tak Ereport nehanebne klame, že vraj ma pred príchodom na úrad vlády "roky platil Smer, aby sa poistil, že Chmelár bude písať správne". To je tak detinské klamstvo, že to teda musela byť veľmi zlá investícia, keďže som roky patril k najtvrdším kritikom Smeru-SD... Ďalej konšpirátorsky tvrdia, že to vraj tušila aj opozícia, keď sa údajne viacerí pýtali, z čoho vlastne docent Chmelár žije a z čoho má zariadené svoje vlastné tv štúdio. V skutočnosti som žiadne vlastné tv štúdio nikdy nemal, tie videá si zarábali tak ako všetky príspevky na youtube reklamou a nepýtali sa na to žiadni "viacerí" opozičníci, ale vyšinutý Matovičov poslanec Ľubomír Galko, ktorému som to aj vysvetlil, hoci som nemusel: žil som prevažne z honorárov, v roku 2021 som napísal najpredávanejšiu knihu roka a najčítanejšiu pôvodnú publikáciu Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov vôbec, na ktorej som napokon celkom slušne zarobil. Živil som sa teda z poctivo vydretých peňazí, ale to, že sa smerácka antikampaň opiera o blúznenia Galka, je obzvlášť tragikomické a symptomatické. Na ďalšie hlúposti, že som sa podieľal na prznení akademického prostredia, že som si písal oslavné príspevky na seba samého a že som si "privyrábal politikou" na kandidátke hnutia 99 perccnt, nemá zmysel bližšie reagovať, lebo nemajú reálny základ. Nikdy predtým som si neprivyrábal politikou a je všeobecne známe, že ponuku kandidovať za 99 percent som odmietol. Vrcholne trápne je obvinenie, že som sa "bez mandátu premiéra snažil organizovať akýsi seminár o Ukrajine" a že to začalo iritovať aj samotného premiéra. Hlupákovi, ktorý toto písal, musím vysvetliť, že som dlhoročným prezidentom občianskeho hnutia Zjednotení za mier a že na to, aby som robil mierové konferencie, nepotrebujem mandát od premiéra. Samozrejme, že tá konferencia bude, ale chceli sme Robertovi Ficovi pomôcť urobiť z neho mierotvorcu, všetky materiály sme mu ponúkli a pripravili pre neho ako na tácke a v čase, keď sa mu celá Európa vysmievala a škodoradostne sa ho pýtala, kde má ten mierový plán, by mu takáto aktivita získala politické body a pozitívny imidž na medzinárodnej scéne. Nikdy mi nepovedal, že by ho to iritovalo, naopak, odkazoval mne a Janovi Kavanovi, že to podporuje, ale Ereport má, samozrejme, lepšie zdroje ako OSN. Ak premiér nemá vôľu alebo odvahu prevziať to na svoje plecia, jeho problém, my na tom projekte budeme pracovať aj naďalej. No a napokon čistá špekulácia, že sa vraj vraciam do hnutia Socialisti.sk, ktorá zrejme vychádza z dnešného vyhlásenia Republikovej rady, v ktorom sa postavili na moju stranu v spore s Tarabom a v ktorom vyzývajú svojho predsedu Artura Bekmatova, aby sa vzdal funkcie poradcu premiéra a asistenta poslanca NR SR za Smer-SD. S týmto vyhlásením nemám absolútne nič spoločné a chlapcom som za to vyčistil žalúdok. Po prvé preto, že takto sa to nerobí, mali to vyriešiť internou komunikáciou, verejné prepieranie špinavej bielizne vyzerá schizofrenicky. A po druhé preto, že podľa môjho názoru mali trvať len na odchode svojho predsedu z postu v parlamente. Poradca premiéra pracuje pre štát, ale je absurdné a ponižujúce, aby bol predseda jednej strany asistentom poslanca za inú stranu. Ja Arturovi na rozdiel od jeho spolustraníkov nezazlievam, že zostal robiť na Úrade vlády SR. Napokon, teraz už môžem priznať, že to bol môj návrh, aby zobral Robert Fico na kandidátku finančne podvýživených Socialistov, bezo mňa by mu to ani len nenapadlo. To, čo mu zazlievam, je fakt, že nevybojoval žiadne ďalšie miesta pre členov Socialistov.sk ani na kandidátke, ani v štátnych úradoch, že to hnutiu nič neprinieslo, že hral len na seba, že stranu nikam neposunul, lebo v parlamentných voľbách pod krídlami Smeru získala iba toľko hlasov, čo samostatne pod mojím vedením tri roky predtým a eurovoľby dopadli takým fiaskom, že Socialisti.sk sa už neobjavujú ani v prieskumoch nad 0,1 %. Z toho je potrebné vyvodiť dôsledky a porozmýšľať, ako ďalej. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, že tu na mňa niekto vylieva vedrá špiny a ja už aj tuším, kto si to objednal. Prezradila ho totiž jedna hlúpa veta. Chcem mu preto touto cestou odkázať, že jeho strýko ho mohol naučiť nielen robiť sofistikovanejšiu propagandu, ale aj to, kedy je lepšie mlčať. Títo roztrasení panáčikovia obávajúci sa toho, čo urobí môj vplyv s ich voličskou základňou (o čom už dosť primitívne v týchto dňoch špekulujú aj červené denníčky), nechcú pochopiť, že ja nie som a nemám záujem byť nepriateľom Smeru. Aj Socialistom.sk som vysvetľoval, že ak nepochopia, že Smer je pre nich konkurent, ale nie nepriateľ, nikdy nebudú rásť, pretože svoje prioritné ciele v oblasti mieru a sociálnej spravodlivosti nikdy nedosiahnu v spolupráci s opozičnými stranami, ale len so stranami hlásiacimi sa aspoň formálne k ľavici. Za posledných 48 hodín som tvrdo odmietol všetky ponuky rozhovorov pre médiá. A bolo ich neúrekom, dokonca aj z Česka a Maďarska. Nemienim teraz okydávať tých, s ktorými som spolupracoval. To sa nerobí. Ale ak ma budú takéto zakuklené vládne sily naďalej špiniť, očierňovať a vymýšľať si na mňa somariny, budem sa tvrdo brániť. A verte mi, že to viem robiť duchaplnejšie ako vy. Vám ostatným, ktorí pri mne v týchto ťažkých dňoch stojíte a podporujete ma, z celého srdca ďakujem. Verte mi, že na to nikdy nezabudnem. Toto obdobie je pre mňa totiž veľmi poučné, odkrýva odveké ľudské charaktery. Tí, ktorí odo mňa ešte včera niečo potrebovali, ma už dnes nepoznajú, tí, ktorí mi včera lichotili, ako si ma vážia, dnes na iných fórach prskajú, ako vraj vždy vedeli, že toho Chmelára si premiér nikdy nemal pustiť k telu. Je to prastarý príbeh: včera hosana - dnes ukrižuj, svetská sláva - poľná tráva. Ďakujem za túto skúsenosť. Ak tých, ktorí z večera na ráno zabudli, ako veľa som pre úspech tejto koalície urobil a koľkých ľudí som ovplyvnil, opantala mocenská arogancia a majú pocit, že už ma nepotrebujú, tak im treba. Ten môj pocit slobody za ich nafúkanosť by som nikdy nemenilČítaj viac

DÔRAZNE ŽIADAM SNS, ABY O MNE PRESTALA KLAMAŤ Ospravedlňujem sa tým, ktorí majú akúsi čudnú predstavu, že na falošné obvinenia by sa malo reagovať medzi štyrmi očami (a sú múdri ako rádio, keď sa to netýka ich), ale klamstvá jednoducho tolerovať nebudem. SNS vo svojom dnešnom vyhlásení pre médiá napísala, že moje odvo...lanie neiniciovala. Je to nudná lož, lebo sa o to usiluje sústavne od konca minulého roka a je na to príliš veľa svedkov od všetkých koaličných partnerov, takže by sa takýmito zbabelými výhovorkami nemala zbytočne strápňovať. Tvrdí, že ju nezaujímam, a potom napíše rozsiahly elaborát, ako ju teší, že už nebudem šíriť "bludy". Fakt vtipné. Opätovne zavádza, že som sa na adresu SNS vyjadroval, že má gestapácke metódy. To už exkotlebovca Kuffu stotožňuje s SNS? Dobre vedieť, kam sa národniari posúvajú. No a napokon blúzni o tom, že som vraj obvinil premiéra, že zabránil mieru, ktorý som vyrokoval v Košiciach... To je už také domotané ako brepty Andreja Danka. Nič také som nepovedal. Dôrazne odporúčam SNS, aby o mne prestala klamať, v opačnom prípade budem musieť ja o nej začať hovoriť pravdu. A to by som nerád, pozerám sa totiž do budúcnosti, a toto je pre mňa uzavretá kapitolaČítaj viac

V núdzi poznáš priateľa... Ďakujem, Jožko. 🍀

ZAKOMPLEXOVANÝ TOMÁŠ TARABA OPÄŤ KLAME A KLAME Rozhodne nemienim reagovať na každý hlúpy útok vicepremiéra Tarabu, lebo tento človek je taký chorobný klamár, ktorý už nedokáže napísať ani jediný status bez ľahko vyvrátiteľnej lži, že to už devalvuje samotnú kritiku. Ale jednu spektakulárnu lož si už raz a navždy vy...jasnime. Krajná pravica už 12 rokov pri každej možnej príležitosti vyťahuje jednu fotku, na ktorej tvoríme reťaz v prvej línii spolu s Michalom Havranom, Monikou Beňovou, Silviou Ruppeldtovou a mnohými ďalšími. Iný uhol pohľadu na tú istú udalosť vyzerá takto. Pretože to nebol žiadny dúhový pochod, ale blokáda pochodu neonacistov z medzitým zakázanej Slovenskej pospolitosti so známymi "firmami" ako Mišún a spol, ktorá sa chystala lynčovať Rómov. A nestáli tam len "progresívni liberáli", ale aj sociálni demokrati, umiernení konzervatívci, skrátka demokratické sily zľava doprava, ktoré sa zhodli na tom, že susedské spory nemožno riešiť násilne. A keby sa to stalo znova, neváham sa tam postaviť opäť. Chápem, že pán Taraba by radšej stál na druhej strane barikády, ale nech aspoň netrepe piate cez deviate. Toto nie sú moji "kamoši", ale ľudia, ktorých tam na mieste spojila jediná konkrétna vec. Moniku Beňovú som odvtedy videl naživo iba raz, s Michalom Havranom nie som v kontakte už niekoľko rokov, a kto pozná naše napäté vzťahy, ten by sa Tarabovej konštrukcii schuti zasmial. Takže žiadne dúhové vlajočky, ako už paranoidne tvrdí Tomáš Taraba, ktorý je témou LGBTI taký posadnutý a vidí ju úplne všade, že by sa ho mal ujať nejaký kvalitný psychiater, ktorý ho zbaví týchto prízrakov. A aby bolo už raz a navždy jasné, pán Taraba: na mňa si nevyskakujte. Tak ako vy nie ste nijaký národniar, ale obyčajný fašista, ktorý v drese SNS potrebuje preprať svoju kotlebovskú minulosť, tak ja nie som žiadny progresívny liberál, ale socialista - neuráža ma to, ale nie je to pravda, takže ak nechcete vyznievať ako politologicky negramotný človek, vyjadrujte sa presne. Rovnako klamete, keď tvrdíte, že som na adresu SNS povedal, že ste gestapáci. Povedal som len na adresu Štefana Kuffu, že tak ako on (a nielen v Malej Frankovej, ale aj v Liptovskom Mikuláši či na ministerstve voči ženám) sa správalo jedine gestapo. A za tým si stojím. Je zaujímavé, ako sa stotožňujete so značkou "my v SNS", ale vy národniarom, nositeľom odkazu Martina Rázusa, nikdy nebudete a nie ste ho hoden. A v neposlednom rade: ak popierate právo prívržencov koalície kritizovať alebo upozorňovať na chybné kroky vládnych politikov, tak si zavrite ústa predovšetkým sám. Lebo nikto tak nekritizuje správanie koaličných partnerov ako práve vy, od nikoho nepočuť toľko ponôs a žalôb najmä na predstaviteľov Hlasu ako z úst predsedu SNS. Čo si myslíte, že ste nejaký nedotknuteľný komunistický papaláš, pred ktorým sa budú všetci klaňať a ktorý si myslí, že mu s funkciou narástol rozum? Ako minister (z latinského významu tohto slova) ste iba služobník občanov, tak sa podľa toho správajte a nevyvyšujte sa, lebo keď opustíte svoju funkciu, budete znova len ničím, kým ja budem stále Eduardom Chmelárom aj bez funkcie. Teraz to už môžem povedať, že za mojím odvolaním stojí váš tlak a neskutočná precitlivenosť na vlastnú osobu, až chorobná márnomyseľnosť, ale prosím vás, nemyslite si, že sa so mnou môžete baviť ako so svojimi podriadenými, ktorých zastrašujete. Čo sa mňa týka, ste mi ukradnutý, ale nedovolím vám takto hlúpo klamať. Dúfam, že sme si to raz a navždy vyjasniliČítaj viac

KONČÍM AKO PORADCA PREDSEDU VLÁDY SR Úctivo ďakujem všetkým priateľom a prívržencom za žičlivé narodeninové gratulácie, ale ja som už dostal darček, ktorý asi len tak niečo neprekoná: premiér Robert Fico ma s okamžitou platnosťou odvolal z funkcie poradcu predsedu vlády SR pre politické záležitosti. Dôvod je jasný: moj...a kritika vyčíňania štátneho tajomníka Ministerstva životného prostredia SR Štefana Kuffu. Na takéto vyústenie som bol pripravený. Sám som tú otázku položil ako principiálnu: buď tu budú určovať vládnu politiku náboženskí fanatici a politickí extrémisti alebo ideoví dedičia Slovenského národného povstania. Toto nejde skĺbiť. Vybrali si. V tejto chvíli ma mrzí jediná vec: že Robert Fico v sebe nepozbieral ani zvyšky štábnej kultúry, aby mi to oznámil sám, prípadne aby mi umožnil vysvetliť môj postoj, ale vybavil to poštou a odkazom od mladého Kaliňáka. Dobre. Poviem teda to, čo sme si nemohli vyjasniť medzi štyrmi očami. Tlak SNS na moje odvolanie rástol už od konca minulého roka, kedy sa mojimi kritickými poznámkami dokonca zaoberala koaličná rada. Vtedy po prvý raz padol návrh na môj odchod. Ponúkli mi nejaké „menej viditeľné miesto“. To som odmietol s tým, že Chmelárovi sa ešte nikomu nepodarilo zavrieť ústa a nepodarí sa to ani tejto koalícii. Zopakoval som, že mi je cťou pracovať pre štát a že som dúfal, že budem spolupracovať s premiérom na obnove mierovej politiky a demokratických mechanizmov, nie že budem riešiť hlúposti a márnomyseľné maniere papalášov ako vystrihnutých z Jesenského Demokratov, ktorí si myslia, že s funkciou dostali rozum a že sú niečo viac ako my ostatní. SNS odo mňa ešte žiadala ospravedlnenie za to, že som nazval niektorých politikov SNS „neriadenými strelami“, ale k tomu nikdy nedošlo. Na jar som zasa uvažoval o odchode ja sám, ale vtedy ma od toho odhovoril exprezident Ivan Gašparovič. Čo ma tak rozhnevalo? Mojou hlavnou motiváciou, prečo som pomáhal tejto garnitúre dostať sa k moci, prečo som presvedčil a ovplyvnil mnohých ľudí, ktorí by za normálnych okolností Smer nikdy nevolili, bolo úsilie vytvoriť zo Slovenska mierový štát a vrátiť ho na cestu slobodného a demokratického vývoja. Nemal som od týchto ľudí veľké očakávania, ale viete, že mier je pre mňa najposvätnejšou hodnotou a nikto iný nebol ochotný s rozvíjaním tejto cnosti pracovať. Bol som však rozčarovaný, keď vláda naliala 100 miliónov do zbrojárskych firiem a v tempe militarizmu už čoskoro nebolo rozdielu medzi Jarom Naďom a Robertom Kaliňákom. Už vtedy som napísal, že obchod so zbraňami je pre mňa na rovnakej morálnej úrovni ako obchod s drogami a že sa nikdy nezmierim s tým, že sme ľudí oklamali, že naše zbrane končia na Ukrajine. Mimochodom, každý, kto blúzni, že Fico je mužom Kremľa, by si mal overiť, ako tento krok narušil dôveru Ruska k slovenskej vláde. Napriek tomu som sa snažil rešpektovať politickú realitu a sústredil som sa na to, že spoločne s bývalým ministrom zahraničných vecí Českej republiky (vo vláde Miloša Zemana) a bývalým predsedom Valného zhromaždenia OSN Janom Kavanom sme vypracovali mierovú iniciatívu, ktorú sme ponúkli premiérovi Ficovi, aby si ju osvojil. Kým text som koncipoval prevažne ja, Honza Kavan urobil neoceniteľný kus práce, keď presadil našu mierovú iniciatívu na medzinárodnej scéne, kde bola oceňovaná ako dobrý základ pre mierové rozhovory a dostala sa dokonca na stôl generálneho tajomníka OSN. Bol som preto šokovaný, že za štyri mesiace nebol premiér schopný prijať kovaného sociálneho demokrata Jana Kavana (mimochodom, tiež svojho poradcu v prvej vláde, ktorého odvolal za zvláštnych okolností) a namiesto toho prijal radikálneho pravicového politika Jindřicha Rajchla z mimoparlamentného zoskupenia PRO, z čoho si naši českí priatelia trhali vlasy. To bola taká neúcta k bardovi českej ľavice, že nás to urazilo viac ako samotného flegmatického diplomata Kavana. Ďalšou ranou bolo pre mňa odmietnutie žiadosti hnutia Zjednotení za mier o pridelení časti peňazí určených pôvodne pre sabat militaristov Globsec na usporiadanie stálej medzinárodnej mierovej konferencie v Bratislave. Robert Fico sa rozhodol venovať všetky peniaze Matici slovenskej bez toho, že by predložila konkrétny projekt, na čo ich použije. Poslednou kvapkou sa stalo totálne odignorovanie diplomatického úsilia, ktoré sme vyvinuli s Janom Kavanom na usporiadanie globálneho mierového summitu o Ukrajine v Bratislave alebo v Košiciach. Po neúspechu summitu vo Švajčiarsku malo Slovensko veľkú šancu hostiť podobnú vrcholnú schôdzku u nás. Hovoril som o tom s veľvyslancami Ruska, Číny, Turecka a ďalších krajín, ktoré boli ochotné pomôcť. Jan Kavan využil svoje bohaté diplomatické kontakty a sprostredkoval súhlas najvyšších miest ruskej a ukrajinskej diplomacie. Všetko to stálo už len na maličkosti: zúčastnené strany trvali na „bumažke“, teda na písomnom ubezpečení, že konáme v mene premiéra a premiér nad týmto podujatím prevezme záštitu. Odpoveď, ktorú som dostal, ma zarazila: „Nebudem sa púšťať do vopred prehraných zápasov.“ Odvtedy túto tému ignoroval. Doteraz sa za to pred svojimi kolegami hanbím. Slovensko premrhalo jedinečnú šancu, ktorá sa už nemusí nikdy opakovať: stať sa centrom svetovej diplomacie, stať sa na pár dní hlavným mestom mieru. Mnohí prirovnávajú Roberta Fica k Viktorovi Orbánovi. Ale Fico ako Orbán iba hovorí, nekoná tak. Ak ma vtedy Ivan Gašparovič zastavil od rezignácie, tak iba preto, lebo som vtedy ešte veril, že s touto vládou sa dá na poli mieru vykonať viac ako s tou predošlou. Dnes si to už nemyslím. Dnešná slovenská diplomacia ponúka mierumilovným ľuďom verbálne morfium, ale koná rovnako ako tá predošlá. Neodchádzam zatrpknutý, ale poučený, že tie najodvážnejšie sny a najveľkolepejšie plány nemôžeš ponúkať iným, ale musíš ich uskutočniť sám. Tak ako Platón neuspel u syrakúzskeho tyrana Dionýsia, pre ktorého chcel vytvoriť na Sicílii ideálny štát, tak ako Seneca nedokázal prevychovať cisára Neróna (hoci počas jeho prítomnosti na dvore ho dokázal aspoň krotiť), tak ani ja nemôžem projektovať mierový štát pre niekoho, kto ho budovať nechce. Môže mi to byť akurát tak ľúto, a to mi veruže je. Ak sa teda táto koalícia rozhodla opierať skôr o bývalých kotlebovcov ako o skutočných ľavičiarov (Vladimír Mečiar ma dokonca nazval jediným autentickým socialistom), ak ma takmer inkvizične žiadala, aby som sa vzdal svojich názorov, môžem odpovedať jedine slávnym výrokom Martina Luthera: „Tu stojím, inak nemôžem.“ A hádam aj pripomenúť jej slová Roberta Kaliňáka, ktorý sa v rozhovore pre Denník N 6. júna tohto roku dušoval: „To, čo ja podporujem, je sloboda slova. Každý môže povedať, čo si myslí a môže vysloviť akúkoľvek teóriu a hovoriť ju vo verejnom priestore. Ak to začneme obmedzovať, nebudeme demokratickou krajinou.“ Presne tak. Ale ako vidno, do predstavy ministra Kaliňáka o slobode prejavu sa zmestia konšpiračné teórie, no nie hodnotová kritika jedného šialenca, ktorý násilne prerušuje divadelné predstavenia, cenzuruje archeologické výstavy, vyhráža sa väzením ženám, ktoré podstúpili asistovanú reprodukciu, a keďže ako hochštapler nemá do čoho ani len pichnúť, šikanuje ženy na ministerstve, ako sa majú obliekať a pobehuje tam ako blázon s kadidlom. Ak chcete žiť v takomto svete, potom sa nečudujem, že sa názorovo rozchádzame. Na záver chcem zdôrazniť, že teraz sa nebudem hrať na urazeného a nebudem robiť liberálnej pravici užitočného idiota ako Peter Weiss a Boris Zala. Nič také. Som vďačný za túto skúsenosť. Zdieľam názor jedného vplyvného podnikateľa, ktorý mi napísal, že najhoršie na súčasnej situácii je, že pre túto krajinu a v tomto čase niet lepšieho premiéra ako je Robert Fico. To však nehovorí o jeho kvalitách, ale o biede opozície. Súčasná koalícia sa drží len preto, že opozícia je taká neschopná alebo dokonca nebezpečná. No ak dve najsilnejšie koaličné strany pozabudnú, že tejto vláde by mala určovať tempo sociálna demokracia, a nie marginálna nacionalistická strana, ak sa budú stále zaoberať iba sami sebou a s neznesiteľnými papalášskymi maniermi si posilňovať privilégiá, kým na ľudí budú kašľať a opíjať ich ópiom nacionalizmu, tá alternatíva skôr či neskôr vyrastie a zmetie ich z povrchu zemského. Kto si myslí, že takto sa dá vládnuť naveky, nech si zapamätá tieto moje slová a určite si na ne čoskoro spomenie. Snažil som sa robiť svoju prácu s tým najlepším vedomím a svedomím pre Slovensko. Ak som vás sklamal, prepáčte mi toČítaj viac

AKO SA OPOZÍCII VRACIA JEJ VLASTNÉ NEDODRŽIAVANIE DEMOKRATICKÝCH PRAVIDIEL Jedna z vecí, ktoré sa mi páčia na vyspelých západných štátoch, je ich nekompromisné dodržiavanie zákonov. Našincovi, ktorý je naučený obchádzať, čo sa len dá, môže pripadať až komické, s akou vážnosťou a nekompromisnosťou tam pristupujú k ...dodržiavaniu legislatívy. Je to spôsobené tým, že dlhodobo budovaný systém ich naučil ctiť si pravidlá. Na to tu stále nie sme zvyknutí. U nás sa politici naučili vyhovárať sa, chrániť vlastných ľudí a merať rovnaké situácie odlišnými kritériami. Michal Šimečka sa síce môže tváriť, že nie je pripútaný k vlastnému kreslu podpredsedu NR SR, no spôsob, akým prehnane prežíval svoje zvolenie i fakt, že sa takmer rozplakal, keď sa dozvedel o svojom odvolávaní, nehovorí v prospech jeho psychickej stability. To, čo urobil premiér, sa niekomu nemusí javiť ako pekné, ale Robert Fico robí politiku efektivisticky, nie esteticky. Už teraz ponížil predsedu Progresívneho Slovenska tak, že je prakticky úplne jedno, či ho napokon odvolajú alebo nie. Neviem, čo si mám myslieť o opozičnom lídrovi, ktorý frustrovaný z porážky nezablahoželal víťazovi volieb, oznámil, že nebude rešpektovať pravidlo 100 dní pokoja, hecoval ľudí do ulíc, vyhrážal sa, že bude vláde hádzať polená pod nohy, koľko len bude vládať... a odrazu práve on fňuká a prosí, aby vláda rešpektovala výsledky volieb... Ale strany vládnej koalície ich vždy rešpektovali. Naopak, bola to opozícia, ktorá preniesla štandardnú parlamentnú prácu na námestia so zjavným cieľom vyvolať prevrat. A keď teraz jačí, že odvolanie Michala Šimečku z postu podpredsedu NR SR by bolo porušením demokratických pravidiel, čím bolo ich odmietnutie zvoliť za predsedu ľudskoprávneho výboru Ľuboša Blahu? Prosím, len sa nevyhovárajte, že to je inééé, lebo o tom to práve je: dodržiavania demokratických pravidiel sa môžete dovolávať len vtedy, ak ich dodržiavate sami. Keď si myslíte, že máte právo určovať opozícii, koho by si mala vybrať na konkrétne miesto, potom aj súčasná vláda má právo vrátiť vám to a povedať: iste, to miesto vám patrí, ale vyberte si niekoho iného. Ak sami nebudete dodržiavať pravidlá, nemôžete očakávať nič iné ako revanš. Sem patrí aj vyplakávanie, že im koalícia svojou neúčasťou neumožnila otvoriť mimoriadnu schôdzu. A prečo by to robila? Kedy ste to urobili vo svojej mocenskej arogancii vy? Správali ste sa úplne rovnako, a teraz vyčítate iným, že sa to od vás naučili. Okrem toho SNS dnes správne pripomenula, že opozícii chýbalo na rokovaní 22 (slovom dvadsaťdva) poslancov, tak nech si najprv urobia poriadky vo vlastných radoch, a potom poúčajú vládnu koalíciu. Preto takéto správanie vládnej koalície nie je ani "škandalózne", ani "bezprecedentné", ako sa dnes zavzdušňovalo Progresívne Slovensko. Je presne také, ako ste ich to naučili vy. Pristavme sa ešte pri samotnom inštitúte odvolávania členov vlády. Na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď bola parlamentná kultúra najvyššia, dochádzalo k pokusom o odvolanie ministrov alebo celého kabinetu len vtedy, keď to malo zmysel, keď mala opozícia zabezpečený dostatočný počet hlasov. Na niečom takom sa muselo v zákulisí tvrdo pracovať. Ak ste touto väčšinou nedisponovali, odvolávanie sa považovalo za zbytočné. Dnes sa stal z inštitútu odvolávania čistý politický exhibicionizmus bez konkrétneho výsledku. Opozícia tento nástroj zneužíva na vyvolávanie vášní. Azda by sa malo pouvažovať nad zmenou legislatívy, že predseda NR SR mimoriadnu schôdzu parlamentu o vyslovení nedôvery príslušnému členovi vlády otvorí len vtedy, keď mu opozícia prinesie dostatočný podpis podpisov potrebných na odvolanie ministra. Na záver sa chcem ešte pristaviť pri dosť nepríjemnej polemike o rodinnom zázemí lídra opozície. Ja som si Milana Šimečku veľmi vážil. Za jeho statočné postoje počas normalizácie a predovšetkým za jeho knihy, eseje a články, ktoré som na rozdiel od mnohých jeho okiadzačov aj všetky prečítal. Je však skôr znevažovaním pamiatky tohto filozofa a disidenta, keď jeho vnuk prirovnáva súčasnú dobu k normalizácii. Ficova vláda totiž nikoho nedala zavrieť, nezakazuje weby, necenzuruje médiá, nevyhadzuje nepríjemných kritikov z práce, nerozháňa opozičné protesty obuškami a vodnými delami - asi ste stratili pamäť, ale toto robila predchádzajúca vláda, pán Šimečka, ktorej ste držali palce a v ktorej ste mali personálne zastúpenie. Preto je urážlivé prirovnávať správanie súčasnej vlády k tým, ktorí dali uväzniť vášho starého otca. Robert Fico nedal zavrieť Milana Šimečku. Vyčítať mu, že v tom čase, keď bol jeho dedko zavretý, robil Fico "kariéru" (sic!) "predsedu miestneho Zväzu socialistickej mládeže na gymnáziu" (nevie to ani len napísať: bola to pravdepodobne funkcia predsedu základnej organizácie Socialistického zväzu mládeže v jeho vlastnej triede na strednej škole), je až do popuku. Skutočnými dedičmi normalizácie sú totiž jeho najbližší spojenci - napríklad šéf Demokratov Jaro Naď, ktorý vyčíta svojim bývalým koaličným partnerom, že občas prihliadali na ústavnosť a nezakázali opozičné médiá úplne, lebo dnes by mohli ešte vládnuť... Byť nositeľom slávneho mena (ako pripomínal môj nebohý vzácny priateľ profesor Ivan Štúr), nie je zásluha, ale obrovský záväzok. Zodpovednosť za udržiavanie a rozvíjanie jeho odkazu. Vás, pán Šimečka, by nemalo znepokojovať, že vám niekto pripomína prepojenie vašej rodiny na Denník N a Nadáciu Milana Šimečku. Vás by malo znepokojovať to, že sa čoraz viac odkláňate od odkazu svojho starého otca Milana Šimečku a čoraz viac sa ponášate svojimi praktikami na svojho druhého starého otca, ktorým bol stalinistický novinár a politik Eduard Friš, šéfredaktor Pravdy v tom najhoršom období komunistického teroru, dogmatický stúpenec a pravá ruka zločinca Viliama Širokého. Iste, za jeho zločiny vy nemôžete. Ale to, že si dovoľujete obviňovať Roberta Fica, ktorý mal v čase uväznenia vášho starého otca 16 rokov, je nanajvýš trápne. Opozícii môžem preto odporučiť len jediné: prestaňte fňukať, prestaňte sa vyhrážať, prestaňte si vymýšľať a preháňať a ak vám nechutí vlastná medicínka, vystúpte z tohto začarovaného kruhu revanšizmu, nezmieriteľnosti, nenávisti a nepriateľstva na život a na smrť, postavte na svoje čelo dôveryhodných lídrov, ktorí nie sú spätí s temnou minulosťou vašich strán a skúste to inak. Skúste ľudí presvedčiť, keď tvrdíte, že nám vládnu babráci (lebo veď mnohí si ešte pamätáme na neprekonateľnú intelektuálnu kapacitu Remišovej, Gröhlinga a Matoviča, všakáno), že vy ste lepší. A ak sa vám to nepodarí, porozmýšľajte, prečo sa ešte stále väčšina ľudí bojí viac vášho návratu ako vlády Fica, Kaliňáka a TarabuČítaj viac

A ČO KEBY SME SA VŠETCI UPOKOJILI? Ak chce vládna koalícia poraziť extrémistov z Progresívneho Slovenska, musí dokázať spacifikovať extrémistov vo vlastných radoch. Neveril som včera vlastným očiam a ušiam, čo som videl a počul z poľovníckej slávnosti v zamagurskej obci Malá Franková a musel som si overiť všetky skutočno...sti. Pravdupovediac, to, čo ma znepokojilo najviac, nebolo to, že Štefan Kuffa nevie rozoznať "perverzný film" od divadelného predstavenia a Tomáš Taraba si vymýšľa báchorky o "predstavení plnom LGBTI scén", hoci s touto tematikou to nemalo vôbec nič spoločné, lebo hra je o jednom roku života matky, dcéry a vnučky, v ktorom jednej žene zomrel manžel, druhá prestala ľúbiť alkoholika a tretej sa narodilo dieťa. To, čo ma doslova vydesilo, sú rastúce názory časti spoločnosti, ktorá nabáda politikov, aby zakázali politickú stranu, film, divadelnú hru alebo noviny, hoci na to v slobodnej spoločnosti neexistujú žiadne zákonné dôvody. Spoločnosť, ktorá prestane byť na toto citlivá, prekročí prah fašizmu bez toho, aby si to uvedomila. Aj preto je mojou povinnosťou ozvať sa práve v tejto chvíli, keď si myslím, že Slovensko stratilo zmysel pre mieru. Najprv však niekoľko faktov. Divadelná hra Moje baby írskej dramatičky Ellaine Murphyovej žne ovácie na celom svete a s veľkým úspechom sa hrá na scéne Činohry Národného divadla Košice už osem rokov. Je zaujímavé, že doteraz nikomu neprekážala - pretože takýchto papalášov nájdete skôr na poľovačkách ako v divadle. Od svojej premiéry v roku 2016 východoslovenská prvá scéna na svojej webovej stránke či v propagačných materiáloch upozorňuje, že hra je vhodná pre divákov od 18 rokov. Do svojho programu si ju vybrali organizátori Poľovníckeho dňa v Malej Frankovej, preto práve oni sú zodpovední za to, že to neuviedli vo svojich pozvánkach. A jedine oni majú oprávnenie riešiť to pokojnou a kultivovanou administratívnou cestou. V demokratickej spoločnosti je absolútne neprijateľné, aby vtrhol na predstavenie z pozície štátnej moci nejaký náboženský fanatik s imidžom Nočnej mory z Elm Street a začal rozháňať dav. Toto by si nedovolil ani Jakeš s Biľakom, toto si dovolilo jedine gestapo. Je úplne jedno, čo si o tejto hre myslíte, dôležité je pochopiť princíp, že to, či z divadelného predstavenia odvedú vaše deti, je zodpovednosť rodičov, nie právomoc vysokého štátneho úradníka a navyše z nesúvisiaceho rezortu životného prostredia. Uvediem vám historické príklady, aby aj tí najväčší zadubenci pochopili, ako je tento incident nebezpečný. Slovensko niečo také zažilo naposledy pred 88 rokmi, keď sfanatizovaná Hlinkova mládež spolu s gardistami protestovala proti premietaniu francúzskeho filmu Golem, ktorý bol plný narážok na nacistickú politiku. 24. a 25. apríla 1936 mladí fašisti vtrhli do kina Tatra, hádzali delobuchy, rozlievali smradľavé látky a vyháňali divákov. Bol to zlom. Keď nacisti v Nemecku a Rakúsku zakázali film podľa Remarqueovho románu Na západe nič nové, rakúski pacifisti a ľavičiari organizovali celé zájazdy na jeho premietanie na Slovensko. Začiatkom roka 1931 chodili do Bratislavy každý víkend plné vlaky, len aby si mohli pozrieť tento slávny protivojnový a humanistický film. O päť rokov bolo všetko inak. Ľudáci a antisemiti slávili úspech, lebo po ich vandalských protestoch bratislavský policajný prezident vydal príkaz film Golem stiahnuť. Rétorika extrémnej pravice bola rovnaká v tridsiatych rokoch minulého storočia ako aj dnes. Rešpektujem politickú realitu, ale dve dominantné sociálnodemokratické strany Smer-SD a Hlas-SD si musia uvedomiť svoju širšiu zodpovednosť a jasne vymedziť takýmto praktikám mantinely. Náboženský extrémista Štefan Kuffa, s ktorým odmietla spolupracovať ešte aj Martina Šimkovičová, ktorý chcel trestať asistovanú reprodukciu väzením, agresívny človek obvinený z fyzického napadnutia a nebezpečného vyhrážania, nemôže určovať koaličnú politiku ani v oblasti kultúry, ani v ničom inom. Zastaviť divadelné predstavenie si doteraz dovolil v roku 2016 iba vtedajší banskobystrický župan Marián Kotleba a nie je náhoda, že Štefan Kuffa vyšiel práve z radov ĽSNS. Apelujem na strany Smer a Hlas, ak má byť vôbec cítiť ich sociálnodemokratická orientácia, tak toto je zásadný bod, v ktorom sa to musí prejaviť. Pripomínam to zvlášť v predvečer 80. výročia Slovenského národného povstania všetkým, ktorí chcú uľaviť svojmu svedomiu tým, že vraj to bolo povstanie proti Nemcom - lebo v skutočnosti to bolo zásadné vystúpenie nielen proti nacistom, ale aj proti ich domácim ľudáckym a gardistickým prisluhovačom. Z úcty k tým, ktorí proti nim bojovali a položili svoje životy, nesmieme dať takýmto silám ani tú najmenšiu príležitosť na návrat. Samozrejme, že opozícii nejde ani tak o hodnoty ako o destabilizáciu krehkej vládnej väčšiny. Ale v tom prípade by koalícia nemala robiť všetko pre to, aby jej to uľahčila. Ak rázne neodsúdime takéto Kuffovo správanie, dokonca ho ospravedlňujeme, naháňame jej vodu na mlyn. Naším spoločným prekliatím je historická rozpoltenosť slovenskej spoločnosti. Aj spomínané SNP bolo do značnej miery skôr občianskou vojnou, ktorej rany sme doteraz nedokázali zaceliť. Ako som napísal už v úvode, Slovensko stratilo cit pre mieru. To preháňanie nás raz zničí. Z nešťastne odkomunikovaného, ale štandardne vykonaného odvolania dvoch štátnych úradníkov sa vyrobil falošný zápas za slobodu umenia. Mnohí to hovoria preto, lebo sú dezorientovaní, ale je medzi nimi aj veľa lotrov, ktorí chcú takýmto spôsobom prehlušiť vlastné svedomie, lebo v minulom období aktívne podporovali práve nedemokratické opatrenia potláčajúce slobodu prejavu. Keď sa tých umelcov spýtate, v čom ohrozuje ich slobodu odvolanie riaditeľa SND alebo riaditeľky SNG, nevedia konkrétne odpovedať, a namiesto toho si "nepolitická" Otvorená kultúra vymyslela protest, ktorý vyznieva, akoby ich práve vypustili z Pinelovej nemocnice. Je to vraj štafetová protestná akcia, ktorá však nie je verejným zhromaždením, a preto žiadajú občanov, aby sa nezhromažďovali pri protestujúcich. Neprotestujúci protestujúci pritom žiadajú odvolanie ministerky (čo je rýdzo politická požiadavka) a riešenie problémov kultúrneho sektora ako sú zlé pracovné podmienky, chronický nedostatok financií a investičný dlh. To sú však problémy, ktoré im tu zanechali predchádzajúce garnitúry, preto mi je záhadou, prečo nikdy neprotestovali pod oknami neviditeľnej ministerky Natálie Milanovej, ktorá spôsobila väčšinu uvedených finančných problémov. A stále mi nie je jasné, čo má toto spoločné s ich údajnou neslobodou. Asi to, čo vyštekla herečka Táňa Pauhofová: "My im to neuľahčíme, my im to divadlo nedáme, to nie je tak, že my im to teraz necháme, no tak si hrajte svojho Pribinu a ja idem domov." Alebo nebodaj takmer hysterický výkrik Milana Ondríka: "Bolestne sa ma to týka, pretože mi siahli na rodinu. Pre mňa je SND rodina. Čo by ste robili, keby vám na ňu siahli?" Je naozaj pekné, takmer dojemné, že herci majú taký citový vzťah k SND. Len by som im chcel pripomenúť, že to nie je ich súkromné divadlo, že ho platia všetci občania zo svojich daní, že dokonca nepatrí ani len aktivistickým hercom, ale aj operným a baletným majstrom, a nie náhodou má prívlastok NÁRODNÉ. Preto ak pohŕdajú národnými témami, mali by porozmýšľať, či sú na tom správnom mieste. Lebo toto by Machata, Kroner či Kvietik v živote z úst nevypustili. Na druhej strane úplne chápem slová herečky Ľuby Blaškovičovej znepokojenej z toho, čo videla v Malej Frankovej, že niečo tak šialené a ponižujúce vo svojej úctyhodnej kariére nezažila. Lebo ak sa najvyšší štátni predstavitelia nedištancujú od týchto praktík, odteraz sa nikto nemôže čudovať, ak sa umelci naozaj budú cítiť ohrození vo svojej slobodnej tvorbe. Umenie bez slobody neexistuje, bez nej je iba čírou propagandou. Od ministerky kultúry by som aspoň v takejto vypätej situácii čakal, že sa zastane pracovníkov svojho rezortu, a nie šialeného štátneho úradníka, s ktorým si nikto nevie rady, a tak si ho prehadzujú z rezortu do rezortu, kde v tom lepšom prípade zavadzia, v tom horšom škodí. Znepokojuje ma, že polícia sa zastala provokujúceho papaláša, ktorý nemal na takéto konanie (opakujem a zdôrazňujem) žiadne zákonné oprávnenie, a nie práv účinkujúcich alebo divákov. "Najvyšším výsledkom výchovy je tolerancia," napísala nepočujúca a nevidiaca americká spisovateľka Helen Keller. Dajme si pozor, lebo ak sa z našich životov vytratí, Slovensko zanikneČítaj viac

TOTO NIE JE CESTA K POCHOPENIU DEJÍN, ALE K VYTVORENIU KULTU MASOVÉHO VRAHA Ešte jednou poznámkou sa vrátim k aktuálnemu kinohitu a viac sa k tejto téme vyjadrovať nebudem. Naplnili sa moje najhoršie obavy. Ľudia sa z tohto filmu vracajú uveličení, niektorí až dojatí, píšu mi, že som ho vôbec nepochopil, že to bol v podstate d...obrý človek, ktorý odstraňoval len zlých ľudí, v podstate to tu čistil! Vraj mal morálne zásady, nikdy by neublížil ženám a deťom, prispieval na charitu a cirkev, ľúbil svoju mamu a celá dedina si ho vážila... No to mi odľahlo, to by sme mu mali asi tie desiatky beštiálnych vrážd odpustiť, však? Fascinácia zlom vo filme nie je žiadnou novinkou. Ale to, čo je nebezpečné, je prístup samotných tvorcov k tejto téme. Ak masový vrah Mikuláš Černák dokázal očariť herca Milana Ondríka tak, že o ňom fascinovane hovorí, že nemal pocit, že sa rozprával so zlým človekom, ak sú pre neho vagabundi tí, čo dnes vládnu a nie tí, ktorí tým najneuveriteľnejším spôsobom vymykajúcim sa všetkým zvráteným predstavám mučili a vraždili, ak majú miestni dedinčania na neho len tie najlepšie spomienky a nikdy ho neodsudzovali, hoci vedeli, čo robí, je to tá najhoršia správa o stave tejto spoločnosti. Do tohto perverzného divadla sa zapojili aj médiá, ktoré vyhľadávajú pochybné osôbky, pamätníkov (!), ktorí sa hrdia tým, že Mikiho (všimnite si už to familiárne pomenovanie, ktorým nám niečo podprahovo podsúvajú) poznali, že to bol sympaťák, ktorý sa k nim správal s veľkou úctou a vôbec nebol agresívny (rozumej, keď bol vyberať výpalné). A dokonca aj inak nemilosrdné filmové kritičky sa rozplývajú nad tým, akú mal charizmu... Kto toto všetko vidí a bráni film obohraným klišé, že "je to o našej histórii", tak je v mojich očiach zaslepený idiot, ktorý nevie o dejinách vôbec nič. Pretože z tohto filmu nebude žiadne poučenie, žiadna katarzia. Práve sme stvorili kult toho najodpornejšieho masového vraha. Velebíme monštrum, ktorému týmito obdivnými výrokmi staviame slavobránu k slobode. Ak by sme sa mali naozaj naučiť niečo o našich najnovších dejinách, museli by sme do tej série agitpropov zasadiť príbeh o inom Mikulášovi. O podvodníkovi, ktorý aj so svojimi kumpánmi Miklošom, Palackom a inými oklamal celý národ a pod falošnou zámienkou privatizácie odovzdal naše strategické podniky do rúk iných štátov. O lumpovi, vďaka ktorému už nemáme slovenskú ekonomiku, lebo sídla veľkých firiem sú v zahraničí, nič podstatné nevlastníme, nič dôležité nevieme ovplyvňovať. Tento Miki nás zatiahol do troch nezákonných vojen a má tak na rukách krv slovenských vojakov. Lenže toto sa do vízie našich "umelcov" pracujúcich so šablónou "lebo Fico" nehodí. Výsledkom sú vymyté mozgy mladej generácie a nastavenie zvrátených hodnotových kritérií, ktoré nám ako vzory ponúkajú ohavných vrahov. Je mi z toho na vracanie. Nikdy sa s týmto videním sveta nezmierim. A ešte niečo. Ak už, spomeňte si pri tomto filme na skutočného hrdinu, o ktorom tu niet ani zmienky. Na generála Milana Lučanského, ktorý dostal Mikuláša Černáka a ďalších odporných mafiánov za mreže. Na bojovníka proti mafii, ktorý možno zaplatil životom za to, že si niekto potreboval vyrovnať účty..Čítaj viac

IDE IM O PENIAZE, NIE O SLOBODU To, ako sa na Slovensku diskutuje (nielen) o stave kultúry, je spoločná hanba nás všetkých. Prepáčte, ale to je už čistý debilizmus, vari to nevidíte? Ak od toho ešte dokážete získať aký-taký odstup a zamyslíte sa nad tým, nebudete vychádzať z údivu, ako je možné, že inteligentní ľudia h...ovoria o sebe navzájom ako čistí primitívi, paranoidne sa upodozrievajú z tých najhorších úmyslov, pokrikujú po sebe, urážajú sa a upodozrievajú sa zo šialených konštrukcií. Veď to je úplný hnoj, na ktorého smrad sme si už všetci zvykli ako na niečo normálne, hoci to normálne vôbec nie je a nikdy nebude. Vari nie je opozičným lídrom zo seba trápne, ak sami seba vyhlasujú za nositeľov pravdy a slušnosti, hoci v skutočnosti je lož ich pracovnou metódou a na ich zhromaždeniach sa to vulgarizmami len tak hemží? Vari dostali chlapci z Úradu vlády SR nejaký pokyn komunikovať ako idioti, reagovať na každý podnet urážkou a správať sa ako malé deti? Na čo je dobrý ten infantilne konfrontačný tón? O povestných tlačových konferenciách ministerstva kultúry ani nehovoriac: vari majú všetci z tlačového oddelenia dovolenky a nedokážu ministerke napísať zopár zrozumiteľných viet? Viem si predstaviť novinára z nejakej tlačovej agentúry, ktorý si po zmätočnom vyhlásení šéfky rezortu kultúry láme hlavu nad tým, čo s tým má teraz akože robiť. A oni sa budú ešte urážať, že z ich papalášskych manierov nepadáme na kolená, lebo si myslia, že funkcie sú parochne, ktoré dokážu zakryť ich duševnú plešinu! A čo novinári z červených denníčkov? Fascinuje ma, že od Progresívneho Slovenska si osvojili metódu označiť každú racionálnu kritiku za "útok". Ale keď šéfdirigent košickej Štátnej filharmónie Robert Jindra vynadá ministerke, že je "p..a" a "sviňa", progresívne médiá napíšu, že on ministerku "kritizoval" (sic!) a že za to prišiel o prácu, čo znie, akoby ho vyhodili, hoci rezignoval sám. A k tomu všetkému o ňom "hudobná vedkyňa" Zuzana Vachová napíše div nie nekrológ, že odchádza "človek, ktorý si ctí hodnoty" (sic!) A že "všetci, ktorí odchádzajú, majú budúcnosť, kým tí, ktorí odchádzajú, sa zaraďujú do šíku"... Zbláznili ste sa alebo čo? Vážení, pozriem sa každému krikľúňovi, každému z vás smelo do očí, lebo som celoživotne slobodný človek, lebo viem, čo je sloboda, ktorá nezávisí od politického režimu, ale od vnútorného nastavenia. Môžeme sa baviť o tom, či je súčasné vedenie ministerstva kultúry dostatočne kompetentné na riadenie takého náročného a zložitého rezortu, ale nebudeme sa baviť o tom, či je odvolanie dvoch úradníkov prejavom totality, lebo som ochotný diskutovať len s príčetnými ľuďmi. Ak redaktor STVR vykrikuje na opozičnom proteste, že už cítiť neslobodu, lebo na neho vyvíjajú tlak na vyváženosť v spravodajstve, iba tým dokazuje, že vo verejnoprávnej televízii nemá čo robiť. Svojím vystúpením na politickom mítingu nielen porušil všetky vnútorné predpisy STVR, ktoré platia minimálne od roku 2001, ale dokázal, že ani nepozná mediálnu legislatívu, lebo vysielanie verejnoprávnej televízie musí byť zo zákona vyvážené. Pýtam sa preto, z čoho konkrétne vychádzajú oponenti súčasnej vlády, keď tvrdia, že sloboda kultúry a sloboda médií sú ohrozené. Nikto im predsa nebráni slobodne tvoriť a nikto im nebráni slobodne písať, aj keď ich noviny sú plné klamstiev a výmyslov. Naopak, bola to bývalá ministerka kultúry Milanová a bývalá prezidentka Čaputová, ktoré boli posadnuté témou "regulácie médií", teda ich cenzúry a dokonca i zákazu. Vtedy, keď my sme upozorňovali na reálnu neonormalizáciu dokázanú konkrétnyni faktami, oni mlčali alebo dokonca s tými praktikami otvorene súhlasili. Dnešná vláda si nič z toho nedovolila, no oni ju podozrievajú z normalizácie, diktatúry či dokonca totality. Nezdá sa vám to všetko bláznivé? A tak zostáva jediný dôvod: súčasná vláda zastavila mimovládnym organizáciám, ktorí si z nej robili dojnú kravu, kohútiky. Preto tak jačia. Ale nikde v ústave ani v zákonoch tejto republiky nemáte napísané, že mimovládky majú nárok na to, aby boli živené štátom. Oni sami predsa kedysi rozvíjali ideológiu, že sa treba zbaviť závislosti na štáte - nech sa páči, umožnili vám to. To isté sa týka Fondu na podporu umenia. Smeráci si dlho hriali hada na prsiach v podobe ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý si presadil za riaditeľa STV voliča pravice Václava Miku (a ten ich tam za odmenu ani nepustil) a ktorý nastavil aj súčasné pravidlá vo fonde. Všetci tvoriví ľudia vedia, ako subjektívne sa tam rozhodovalo a ako sa prihrávali peniaze "našim". Ak si dnes opozícia robí posmech z nešťastného výroku "Slovenská kultúra musí byť slovenská, slovenská a žiadna iná", oni sami sa správali podľa vzorca "Slovenská kultúra musí byť progresívna, progresívna a žiadna iná". Uveďme si len aktuálny príklad: ministerstvo kultúry za minulej vlády odkleplo dotáciu 537 000 eur na film Miki o mafiánskom bossovi Mikulášovi Černákovi. Opakujem a zdôrazňujem: vyše pol milióna eur určených na podporu umenia odišlo na rýdzo komerčný film, ktorý prichádza do kín "čisto náhodou" v čase, keď Mikuláš Černák, ktorý zavraždil 33 ľudí (presnejšie: 33 vrážd mu dokázali), žiada o podmienečné prepustenie. To znie ako úplatok, nie tvorivý príspevok. Nemôžete si pritom nevšimnúť, ako sú scenárista Miro Šifra a herec Milan Ondrík až zvrátene nadšení z toho vraha, ako veria tomu, že sa polepšil. Hovoríme pritom o človeku, ktorý neváhal odrezať hlavu policajtovi, strčiť ju do umývadla a smiať sa pri tom. Hovoríme o človeku, ktorý nikdy neprejavil žiadny súcit s obeťami, rehotal sa na tom, ako vyzerajú po smrti a farbisto to opisoval kamarátom. Ale naši "umelci" sú už aj insitní psychológovia, a tak Šifra ako aj Ondrík bohorovne vyhlasujú: "Celkom rýchlo som pochopil, že to nie je žiadny šialený psychopat, ale celkom obyčajný chlapec z dediny." Toto robia obyčajní chlapci na vidieku?!? Čo čakáte po takýchto scénach a vyjadreniach? Umelecký zážitok alebo ovracané sedadlá v kine? Nikdy som nespochybňoval filmy s gangsterskou tematikou. Ale toto je príliš živé a tvorcovia evidentne podľahli falošnému imidžu Černáka, ktorý si v base už roky pestuje. Robiť z masového vraha podvedome sympatického hrdinu v čase, keď je naša spoločnosť dezorientovaná a nachylná k skratkovitým násilným riešeniam považujem za vrcholne nezodpovedné. Ak k tomu pridáme rozmer ďalšieho agitpropu, ktorý má vydláždiť cestu k Černákovmu prepusteniu, ja vyzývam na bojkot takéhoto svinstva. Netvárme sa, že toto je "o našej histórii". Toto je o znásilňovaní histórie na účelové potreby súčasnosti a Milan Ondrík sa tým ani netají. On nechce pochopiť minulosť, on chce démonizovať súčasnosť. To, čo škodí tomuto rezortu najviac, nie je politika vlády, ale otvorená vojna v kultúre, v ktorej môže zvíťaziť jedine lož a propaganda. Milan Ondrík hlúpo a smiešne klame, keď tvrdí, že Matej Drlička ich všetkých zjednotil. Nie, práve naopak: každý, kto vidí, čo sa dnes v SND deje, musí skonštatovať, že Matej Drlička ich všetkých rozdelil, čo je pre mňa najvážnejší dôvod na jeho rezignáciu, a preto by som oddelil jeho prípad od prípadu Alexandry Kusej. Pred dvoma rokmi som sa ho verejne a veľmi rázne zastal, lebo dôvod jeho odvolania (jeden nevinný vtip z kategórie čierneho humoru) sa mi videl neuveriteľne obmedzený - obzvlášť v divadle. Dnes ma však veľmi sklamal. Či už viacerými vyjadreniami, ktoré sa ukázali ako nepravdivé alebo správaním k samotným umelcom, zamestnancom divadla, ktorí majú na vec iný názor ako on. Nazvať operných umelcov, ktorí vyjadrili nesúhlas s dlhodobým stavom Opery SND, "anonymnými trollmi" je mimoriadne neúctivé a nedôstojné. Viacerých týchto koncertných majstrov osobne poznám, sú to významné osobnosti, oveľa významnejšie ako Matej Drlička, a tu by bolo na mieste od štátneho úradníka trochu pokory. Bývalý generálny riaditeľ SND však týmto hanlivým odsudkom iba dokázal, že už nevystupuje ako štátny úradník, že sa už správa ako demagogický opozičný politik. Nebudem sa vôbec čudovať, keď práve tam bude smerovať jeho ďalšia kariéra. Neviem, čo prinútilo časť umelcov k takejto anonymnej forme otvoreného listu, ktorú možno vždy spochybniť. Niektorí nadobudli predsa len odvahu - ako napríklad baletný umelec Marián Kuchar, ktorý na sociálnej sieti nahnevane okomentoval vyjadrenie Mateja Drličku, že tanečníci sa obávajú návratu novovymenovanej riaditeľky Baletu SND Niny Polákovej, a označil to za klamstvá, ktoré by sa už mali skončiť. No rovnako treba pripomenúť, že podobne anonymne komunikuje druhá strana. Mňa by zaujímalo, kto je to "Slovenské národné divadlo", ktoré chrlí jedno revolučné stanovisko za druhým, hoci generálny riaditeľ je dnes odvolaný, SND nemá štatutára, ale zdá sa, že má niekoho, kto sa za neho vyjadruje. To isté platí o stanovisku tajomného "kolégia riaditeľov". Neviem, kto za ním stojí, ale Nina Poláková ho určite nepodpísala. Skrátka, vyzerá to na totálne rozbitie Slovenského národného divadla a vojnu vo vnútri kultúrnej obce, namiesto toho bájneho "zjednotenia", o ktorom tak tragikomicky mystifikoval Milan Ondrík. To rozpoltenie sa dokonca prejavuje aj vo vnútri niektorých osobností. Ivan Korčok sa pred mesiacom verejne zastal Niny Polákovej, ktorú odvolal Matej Drlička, aby bol tento týždeň demonštrovať proti odvolaniu Mateja Drličku, ktorý odvolal Ninu Polákovú... To nevymyslíš, to je slovenská kultúrna obec. Navyše, vždy ma fascinovalo, že za celú tú plejádu umení hovoria vždy len herci, akoby národné divadlo tvorila len Činohra SND. Toto za mňa najvýstižnejšie okomentoval akademický sochár Ondrej Zimka: "Spoločnosť nadobudla dojem, že najväčšími odborníkmi na kultúru sú herci. Herci, ktorí hrajú to, čo niekto napísal, hrajú tak, ako ich niekto vedie, oblečú si kostým, ktorý im niekto nachystá... Ideálny komparz na protesty." Na záver politická pointa. Liberálna opozícia je (ako obyčajne) zúfalo naivná, keď sa snaží apelovať na Hlas-SD alebo premiéra Fica, aby zatlačili na odvolanie Martiny Šimkovičovej. Časy, keď bol Hlas-SD najslabším ohnivkom vládnej reťaze, sa už dávno skončili. Odvtedy sa priepasť medzi vládou a opozíciou tak zväčšila, že Hlas-SD už vie, kde je jeho miesto. A čo sa týka Roberta Fica, ten nikdy nekoná pod tlakom. Raz mi povedal, že svoju rezignáciu v roku 2018 ako ústretové gesto voči opozícii považuje za svoju najväčšiu chybu, ktorú už nikdy neurobí. On dnes nemá dôvod odvolávať ministerku kultúry. Vždy stojí za všetkými členmi vlády bez rozdielu - porovnajte to s takou SNS, ktorá sa pri problémoch povedzme v školstve začne vykrúcať, že ona nemá toto ministerstvo. Šimkovičová môže prísť o kreslo v jedinom prípade - ak sa koalícia dohodne na výmennej rošáde niektorých ministerstiev. Dovtedy to bude len mokrý sen Michala ŠimečkuČítaj viac

NEDOVOĽME KOMEDIANTOM, ABY INTERPRETOVALI NAŠE DEJINY Ako človek, ktorý sa celý svoj profesionálny život pohybuje v oblasti histórie a literatúry, som dlhodobo roztrpčený z toho, že slovenskí filmári nevedia nakrútiť poriadny historický seriál alebo aspoň film. Zmeškali sme dokonca aj akúsi "vlasteneckú vlnu", keď Francúzi,... Rusi, Číňania, ale aj Česi, Poliaci či Maďari oživovali a rekonštruovali na filmovom plátne či na televíznych obrazovkách slávne momenty svojej histórie. Nás to akosi obišlo. Príčin je veľa, ale na prvom mieste by som videl už tradične nekvalitné scenáre, ale aj ľahostajnosť našich tvorcov k veľkým postavám slovenských dejín. Tých pár pokusov, čo tu bolo, dopadlo katastrofálne. Mnohí za "historický seriál" označujú aj "Dunaj, k vašim službám", hoci je to obyčajná telenovela plná nezmyslov. V jednej časti nacistický dôstojník odchádza do "Slovenskej filharmónie", hoci tá bola založená až v roku 1949. Alebo to obesenie dievčaťa, pri ktorom nezostalo ani jedno oko suché - v skutočnosti sa počas existencie vojnového Slovenského štátu až do nacistickej okupácie v auguste 1944 nepopravovalo. To neznamená, že Tisov režim nebol neľudský a totalitárny, ale takéto výmysly prispievajú skôr k tomu, že ľudia začnú pochybovať aj o pravdivosti iných faktov. A podobných mystifikácií, chýb a nepresností je v každej časti neúrekom. Za oveľa väčšiu blamáž považujem seriál "Čas nádejí", ktorý sa tváril seriózne a zožal divácky úspech i podozrivo kladné hodnotenia kritiky. Ten sa už totiž nedopúšťal len chýb, ale naše dejiny otvorene skresľoval a falšoval. Slovenské národné povstanie ukázal len ako bezvýznamnú hŕstku rebelov, ktorí terorizovali úbohé nemecké obyvateľstvo. Žiadni nacisti, neukázal sa tam ani jeden okupačný vojak, videli sme len akýchsi potulujúcich sa opitých banditov. Strašná dehonestácia najhrdinskejšieho skutku našich dejín. Ešte škandalóznejšie zobrazili oslobodenie v roku 1945. Hoci si ľudia pri príchode Červenej armády vydýchli od úľavy, jasali a plakali od šťastia, že sa skončili ich vojnové útrapy, tvorcovia seriálu ukazovali asi inú krajinu a inú dobu. Namiesto nadšenia sa všetci ľudia triasli od strachu, lebo zlí Rusi rabovali a terorizovali obyvateľstvo... Všetci si ešte pamätáte, akým fiaskom sa skončili Slovania. Pritom jeden z najdrahších filmárskych počinov v našich dejinách mal obrovské plány, chcel sa ponášať na Vikingov a tvorcovia mali hneď od začiatku veľké oči a mysleli si, že to kúpi Netflix a budú nakrúcať ďalšie série... V skutočnosti sa mnohí nevedeli dočkať, kedy sa toto trápenie skončí. Bolo by lacné upodozrievať režiséra Petra Bebjaka, že vie nakrúcať iba kriminálne seriály, ale z toho, čo mu nachystali scenáristi, by nevykúzlil filmový hit ani Oliver Stone, nevraviac o tom, že historici si z tejto zlátaniny, ktorá mala byť radšej zaradená do žánru fantasy, trhali vlasy. S témami z najnovších dejín je to ešte horšie. Nudný "Dubček - Krátka jar, dlhá zima" (hoci za ním stáli skúsení tvorcovia Viliam Klimáček a Ľuboš Jurík) neoslovil ani domáce publikum, nieto zahraničné. Čo je však alarmujúce, v posledných rokoch sa stal trendom vyslovený agitprop, ktorý skresľuje moderné dejiny veľmi manipulatívnym spôsobom. Azda najznámejším príkladom je Sviňa, kde nejakým zázračným spôsobom po Mečiarovi nastúpil "jeho žiak" Fico. To však bola vyslovená lož. Robert Fico nielenže nebol žiakom Vladimíra Mečiara, ale v deväťdesiatych rokoch jeden z jeho najtvrdších oponentov, ale známy fabulátor Arpád Soltész z filmu zámerne vypustil celú éru Mikuláša Dzurindu s jeho masívnym rozkrádaním strategických podnikov, čím dostáva táto časť dejín úplne inú pointu. To najzákernejšie na tomto pohľade je, že tvorcovia (ktorí túto snímku uviedli do kín úmyselne pred voľbami) urobili všetko pre to, aby najmä mladí ľudia uverili tomu, že presne takto sa to stalo, no pred obvineniami z falšovania histórie sa zbabelo bránili tým, že je to predsa len umelecká fantázia. Podobne postupovali aj pri ďalších filmoch. Netvrdím, že umelecká fantázia musí byť pri historických faktoch nevyhnutne potláčaná. Známym je v tomto smere britský režisér Ridley Scott, ktorý svojimi filmami (Gladiátor, Napoleon atď.) privádza historikov do šialenstva. Ale on sa nikdy netváril, že takto sa to skutočne stalo, on mal vždy ambíciu urobiť predovšetkým príťažlivé kino, kým slovenskí tvorcovia až zákerne balamutia diváka, že ich fantasy príbehy sú historickou realitou. Najnovšie vzbudil vlnu emócií film Vlny vykresľujúci osudy novinárov vzdorujúcich sovietskej okupácii a normalizácii. Pozvaní herci odchádzali z premiéry dojatí, nešetrili superlatívmi a herečka Kristína Tormová so slzami v očiach vyhlásila, že nie každý film je fikcia... Tak ako je to vlastne? Remeselne je to celkom iste vydarený film, ktorý je scenáristicky zámerne vystavaný tak, aby vás najprv strhol, a potom dojal. Problém je, keď sa vám či už režisér alebo herci snažia nahovoriť, že presne takto sa to stalo. Kriticky zmýšľajúci a historicky vzdelaný človek musí totiž už po krátkom čase vidieť, že film úmyselne hrá na city diváka, že jeho prvoplánová snaha dojímať, robiť z obyčajných omylných ľudí polobohov a príliš časté skĺzavanie do roviny gýča robia z tejto snímky priemernú vec. Schematickosť hlavných hrdinov miestami až úsmevne pripomína postavy uvedomelých súdruhov z budovateľských filmov. Nemusíte byť znalcom Kunderovej Neznesiteľnej ľahkosti bytia, stačí ak si vyhľadáte definíciu gýča a pochopíte: "Gýč je druh umenia, ktorý sa usiluje sentimentálne zapôsobiť pomocou jednoduchých prehnaných emócií. Tie sa usiluje prezentovať ako veľkolepejšie, než v skutočnosti sú." Naivný scenár až príliš zjednodušuje našu históriu. Za všetko hovoria slová režiséra Jiřího Mádla, podľa ktorého boli šesťdesiate roky "temné a veľmi ťažké". Ale to je práve základný omyl, od ktorého sa odvíja celý film. Šesťdesiate roky boli naopak tým najproduktívnejším obdobím našich dejín, bol to náš civilizačný vrchol a kultúrna renesancia. Poézia, výtvarné umenie, hudba, film, ale aj naše spoločenské vedy prežívali tie najlepšie časy. Mádl vychádza z úplne chybnej premisy, a to poznačuje celý film. Napokon, čo iné možno čakať od človeka, ktorý sa preslávil svojím primitívnym predvolebným videom "Přemluv bábu", v ktorom demagogicky dourážal staršiu generáciu? Obvinil ju z toho, že má selektívnu pamäť, hoci práve on ju má v mnohých ohľadoch úplne vygumovanú. A od človeka, ktorý nedokáže rozlišovať medzi sociálnymi liberálmi, sociálnymi demokratmi a komunistami a všetko je to pre neho len "boľševická pakáž", si naozaj nenechám vykladať dejiny. To už si radšej pustite jeho tínedžerské komédie, tie sa aspoň na nič nehrajú. Hlavné postavy tejto snímky Tomáš Maštalír a Táňa Pauhofová však dostali pri promovaní tohto filmu jednu úlohu navyše. Prezentujú ho ako paralelu k súčasným udalostiam na Slovensku. Okrem toho, že je to absolútne nehorázna hlúposť je to aj urážka pamiatky tých, o ktorých je tento film. Prosím vás, dnes novinári nemôžu písať, čo chcú? Dnes sú prenasledovaní, zatváraní, mučení? Čo si to vôbec dovoľujete? Ja to musím opakovať, ale za minulej vlády, keď sa vypínali kritické weby, keď vo verejnoprávnej televízii cenzúrovali príspevky a vyhadzovali ľudí za to, že odvysielali iný názor, keď sa zostavovali čierne listiny, kto nesmie na obrazovku, keď sa mi poradca prezidentky Ivan Mikloš, ale aj liberálni novinári vyhrážali za moje mierové postoje doživotným väzením, kdeže ste boli vtedy? Kde ste boli v čase, keď bola naozaj ohrozená sloboda prejavu a v spoločnosti sa šírila plazivá neonormalizácia? Čušali ste ako vši pod chrastou, nikoho ste sa nezastali a namiesto toho ste nakrúcali primitívne propagandistické videá, že ak sa vráti Fico, už nevyjde slnko. Podobným demagogickým spôsobom sa rozhodol pristúpiť k svojmu filmu o mafiánskom bossovi Mikulášovi Černákovi herec Milan Ondrík. Jeho slová mi vyrazili dych. Viete, mňa nevyrušuje, že Ondrík hrá mafiána. Dokonca ani jeho presvedčenie, že ten človek sa zmenil, že je vzdelaný a charizmatický, ma neprekvapilo - ono sa to, bohužiaľ, stáva, že tí, ktorí pobudnú s masovým vrahom alebo teroristom dlhší čas, ho začnú chápať - tu jednoducho herec zlyhal v tom, v čom sa prokurátor nedal oklamať. Ale keď sa Ondrík začal vykrúcať s priamou odpoveďou na otázku, čo si myslí o Černákových zločinoch s tým, že vraj on ho nemá právo súdiť, no jedným dychom dodá, že nám vládnu vagabundi, tak je to niečo tak zvrátené, až ma napína na vracanie. Človek, ktorý má viac pochopenia pre beštiálneho masového vraha Černáka ako pre súčasného premiéra Fica môže byť akokoľvek dobrý herec, ľudsky je to však úbožiak, ktorý má v hlave poriadny hodnotový bordel. Ak sa teda herečka Jana Majeská pyšne ohradila voči názorom, že herci sa nemajú miešať do politiky, námietkou, že ona je občianka ako každá iná a bude si hovoriť, čo sa jej zachce, prosím. Ale v tom prípade by sa ich názorom mala prisudzovať rovnaká váha ako hocijakému človeku z ulice, pretože herci nie sú žiadni experti na dejiny a nemali by sa hrať na insitných historikov. Nie je náhodné, že takýmto spôsobom sa pokúšajú ovplyvniť verejnosť nie všetci herci, ale tí, ktorí sa pred voľbami angažovali v prospech jednej strany. Ľudia ako Stanke, Pauhofová, Tormová, Magálová, Landl, Bárta, Mickovičová, Jablonský a ďalší - tí všetci vystupovali v propagačných klipoch Progresívneho Slovenska, moderovali predvolebné mítingy a veľmi jednostranne sa vyjadrovali k rôznym ideologickým otázkam. Nech sa páči, sami si tú cestu vybrali, ale v tom prípade už nie sú herci, ale politickí aktivisti, ktorí sú vo svojich divadelných a filmových úlohách čoraz menej uveriteľní. Mne tu Maštalír alebo Ondrík nebudú vykladať o poučení z histórie. Nie preto, že sám som docentom histórie, nie iba preto, že tej histórii pramálo rozumejú, ale preto, že oni nie sú príkladom bojovníkov za slobodu, ale tých "zneužívaných tvárí" (výkrik Mariána Labudu z revolučnej tribúny roku 1989), ktoré v každej dobe nadbiehali aktuálnemu režimu. A je úplne jedno, či je to Karel Höger (ktorý 24. júna 1942 prisahal v pražskom Národnom divadle vernosť Tretej ríši so zdvihnutou pravicou), či je to Jiřina Švorcová (jedna z kľúčových postáv riadiacich normalizáciu v kultúre) alebo sú to dnešní komedianti, pre ktorých je ich progresívna ideológia dôležitejšia ako umelecká zodpovednosť pred divákom. Je na pováženie, že kým Česi len v posledných rokoch stihli nakrútiť filmy o Karlovi IV., Janovi Husovi, Janovi Žižkovi či Janovi Masarykovi, seriály o Českom storočí, Prvej republike či o Boženě Němcovej, my sa nezmôžeme na jediné dielo, ktoré by vzdalo hold hlavným postavám našej histórie, a namiesto toho robíme filmy o masových vrahoch a deviantoch. Aj to o nás mnohé vypovedá. No hlavne by som prosil, aby ma o slovenských dejinách nepoučovali emocionálne predávkovaní herci, ktorí k nim nemajú žiadny vzťah, ktorí dokonca nimi pohŕdajú a koncentrujú sa podobne ako v päťdesiatych rokoch na agitpropy. Nikto vám nebráni vyjadrovať sa k verejnému dianiu. No každý by sa mal sústrediť na to, na čo má kompetenciu a kvalifikáciu a nebrať verejnosť ako rukojemníka svojich politických predstávČítaj viac

ZMENY V REZORTE KULTÚRY SÚ NEVYHNUTNÉ, ALE MALI BY BYŤ PREMYSLENÉ A KONCEPČNÉ Bez ohľadu na to, čo si myslím o správaní časti kultúrnej obce, nový poverený generálny riaditeľ Slovenskej národnej galérie Anton Bittner nezačal dobre. Okamžité zrušenie bezplatného vstupu do vybraných prevádzok SNG ide proti samotnému zmysl...u propagácie slovenskej národnej kultúry (a žiadnej inej, samozrejme). Ak sa pánovi riaditeľovi zdá takéto rozhodnutie predchádzajúceho vedenia absurdné, nech sa ide pozrieť napríklad do slávnej londýnskej National Gallery, kde je bezplatný vstup už celé desaťročia a funguje to. Van Goghove Slnečnice si tak môže vychutnať rovnako dobre princ i žobrák. Rovnako je v Spojenom kráľovstve bezplatný vstup do knižníc. Táto demokratizácia kultúry, na ktorú si nedovolila siahnuť ani Margaret Thatcherová, sa nazýva "verejné služby" a ak nie SNS, tak aspoň Smer a Hlas hlásiace sa k sociálnej demokracii by mali chápať, o čo ide. Ale ak pán Bittner zahlási, že nerozumie umeniu, ale rozumie financiám, tak sa nemáme o čom baviť. Lebo kultúrne inštitúcie nemôžu byť riadené ako banky alebo hutnícke fabriky. Rozumieť umeniu na takej pozícii je nevyhnutné. Ak pán riaditeľ tvrdí, že pre neho má "každé dielo rovnakú hodnotu", tak nevie, o čom hovorí. Ak nevie rozoznať Brunovského od Fullu a Benku od mazanice okresného formátu, ako chce napĺňať deklarované zámery ministerstva, aby boli v Slovenskej národnej galérii vystavované tie najkvalitnejšie a najreprezentatívnejšie diela našich výtvarníkov? Čo je toto za amaterizmus? Mrzí ma to, ale ak už robí ministerstvo kultúry personálne výmeny v rezorte, malo by to mať vopred premyslené, v opačnom prípade diskredituje samotný zmysel zmien. Nič to však nemení na tom, že správanie aktivistických hercov považujem za nenáležité a politicky účelové. Hysterické reči o návrate gestapa, ŠtB a temnej totality, spochybňujú ich zdravý úsudok. Zaznamenal som dokonca výkrik nejakej učiteľky základnej školy, že takto sa vraj začala "normalizácia v päťdesiatych rokoch". Ako môže učiť naše deti niekto, kto nevie, že normalizácia je výraz pre sedemdesiate roky a porovnávať neporovnateľné? Zrejme ďalšia osoba, ktorá sa rozumie len financiám. Našťastie, niektorí umelci už nabrali odvahu a začali sa ozývať aj oni. Chcel by som dať do vašej pozornosti vyjadrenie 90-ročného Olda Hlaváčka, ktorý pre týždenník Plus 7 dní povedal o svojich kolegoch v Slovenskom národnom divadle okrem iného toto: "Hrdý názov ostal, no keď som tam bol naposledy, myslel som si, že som na predstavení nejakého ochotníckeho divadla. Takéto výkony na javisku našej prvej scény nemajú čo robiť... Ja som bol v SND, ktoré bolo vtedy skutočne národné, vyše polstoročnicu. Stál som na javisku s hercami, ktorí pre divadlo žili a tvorili naozajstné umenie a dejiny. A teraz žiadna úcta, vychovanie, nič... V takom divadle by mali pracovať vzoroví ľudkovia, naše zlato. Ale toto neviem, čo je. Či je to nevychovanosť alebo im stúpla seriálová sláva do hlavy... Veľká väčšina z nich si prenáša zlozvyky aj do divadla, zle artikulujú, nie je im rozumieť. Mali by sa sústrediť, vzdelávať, a nie hrať sa na veľké hviezdy... Zbavili sa ako psov Machatu, Kronera, Kvietika a iných. A to bol ozajstný výkvet. Keď si títo mladí myslia, že horekovaním niečo zmenia, tak by im mali postaviť detskú izbu." O tomto to presne je. Ďakujem, pán Hlaváček, že ste sa ozvali a želám ešte veľa zdravia, síl a chuti do životaČítaj viac

ĎALŠIA HLÚPA INICIATÍVA POŠKODZUJÚCA ČESKO-SLOVENSKÉ VZŤAHY Rozhodnutie Českého rozhlasu ukončiť spoluprácu so Slovenským rozhlasom, lebo si chce počkať, či bude STVR dodržiavať princípy objektívneho a nezávislého média, je také trápne, akoby som sa ja rozišiel s priateľkou, lebo si chcem počkať, či mi bude verná. ...Neviem, na čo sa to zasa českí bratia hrajú, cítiť z toho neprekonaný komplex mentorstva a potreby vo všetkom nás poúčať, ale aj závan protektorátneho myslenia s jeho selektívnym posudzovaním, s kým smú sluhovia ríše kolaborovať. Ľudia s protektorátnou mentalitou si totiž ako typickí srabi vždy trúfnu na Slovákov alebo na niekoho slabšieho a menšieho, no nikdy nie na Nemcov alebo Američanov. Ale chcel by som dôrazne pripomenúť, že české verejnoprávne médiá majú ďaleko od objektívnosti a nezávislosti a že nemajú ani to najmenšie právo kohokoľvek poúčať o tom, ako sa to má robiť. Človek by povedal, že za drobnú maškrtu z Bruselu budú už aj aportovať. Čo mi je však ľúto, že takýto tupý a nezmyselný krok znova zhorší už aj tak dosť naštrbené vzťahy. Len pred pár dňami sme si vo výbornej atmosfére na tradičných Slávnostiach bratstva Čechov a Slovákov na Veľkej Javorine sľubovali to hurbanovské "tu bratia navždy stretať sa budú" a že česko-slovenskú vzájomnosť nijaký politik nezničí. Už predtým som upozorňoval, že to nebude také jednoduché, že je oveľa ľahšie vzťahy poškodiť ako napraviť a že krok Fialovej vlády bude mať dlhotrvajúce následky. Je smutné, že si v Českom rozhlase nevšimli, ako sa potláčala sloboda prejavu a pluralita za bývalého vedenia RTVS, ale po nástupe novej garnitúry sa rozhodli zasiahnuť preventívne, hoci sa ešte nič nestalo. Správanie Českého rozhlasu je dôkazom nadčasovosti bonmotu z čias bývalého režimu, že iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľČítaj viac

TÁTO SPOLOČNOSŤ ZAHYNIE NA PREHÁŇANIE V prostredí, kde jedna časť spoločnosti je hysterická a druhá cynická, je veľmi ťažké vysvetľovať veci triezvo a pokúšať sa o racionálny dialóg. Ale práve to potrebuje zdravá demokracia (namiesto štvavých kampaní) najviac. Kroky súčasnej ministerky kultúry sa obhajujú veľmi ťa...žko a do značnej miery si za to môže Martina Šimkovičová sama. Pretože v tejto funkcii vari nič nie je dôležitejšie ako spôsob komunikácie a ak je niekto arogantný a nepoučiteľný, mal by si to vyžrať sám. Imidž pani ministerky už teda nezlepšíme a ani to nie je naším cieľom - toto má v rukách len ona sama. Niečo iné sú však fakty, ktoré dostávajú v aktuálnom spore poriadne na frak. V prvom rade ma zaráža, že nikto sa nepýta na názor členov operného alebo baletného súboru. Tvorí vari Slovenské národné divadlo len zopár aktivistických hercov? Prepáčte, ale prečo by ma malo zaujímať, čo neustále požaduje Stanke, Fialová alebo Pauhofová? Akú váhu majú ich politické výzvy a vyjadrenia ku všetkému? Koho zastupujú? Je to obyčajné zneužívanie známych tvárí. Tým skôr, že hanebne mlčali, keď predchádzajúca neviditeľná ministerka skutočne likvidovala slovenskú kultúru a nijako im nevadilo, že pre svoj rezort nedokázala z Plánu obnovy presadiť ani jediné euro! Ministerka kultúry môže svojimi vyjadreniami i praktickými krokmi prekážať mnohým. A je to úplne v poriadku. Ale hysterčiť, že odvolanie niekoľkých ľudí je koniec demokracie a likvidácia kultúry, stavať sa do pozície bojovníkov apokalypsy a porovnávať súčasné obdobie s totalitou je (eufemisficky povedané) extrémne neprimerané. V prvom rade sa tu zabúda na to, že odvolanie vedúcich pracovníkov v rezorte je výsostnou právomocou každého ministra, a to bez udania dôvodu. Robili tak aj tí predošlí a nikto nevolal ľudí do ulíc. Keď pred šiestimi rokmi odvolali generálneho riaditeľa SND Mariána Chudovského, herci reagovali neporovnateľne triezvejšie. Člen Činohry SND Milan Ondrík sa vtedy vyjadril takto: "Každý má nejakú funkciu, za ktorú si zodpovedá. Ja som herec, ja sa zaujímam o to, aby som podal dobrý herecký výkon. Ak niečo nefunguje, niekto za to musí niesť zodpovednosť." Zarážajúca ľahostajnosť, s akou okomentoval odvolanie vtedajšieho šéfa národného divadla, ostro kontrastuje s jeho dnešným vyjadrením. Pred uvedením svojho nového filmu o mafiánskom bossovi Mikulášovi Černákovi označil súčasné obdobie za "dobu temna", ktorá mu je natoľko odporná, že aktuálnych predstaviteľov moci by už nehral... Prepáčte, ale to chce vážne prirovnávať divoké deväťdesiate roky s mafiánskymi vraždami na dennom poriadku k súčasnosti??? To mu je milšie hrať mnohonásobného vraha ako súčasného premiéra? Vážený pán Ondrík, a nepreplo vám takto náhodou? Možno vás ospravedlňuje to, že ste boli vtedy príliš mladý na to, aby ste dokázali posudzovať politickú realitu, ale v tom prípade to prenechajte kompetentným a kvalifikovaným ľuďom a nehrajte sa na insitného historika. Žiaľ, takto sa správa väčšina hercov jeho generácie. Tomáš Maštalír pred uvedením filmu o statočných novinároch, ktorí v minulom režime vzdorovali totalite, prirovnal súčasnú dobu k normalizácii. Už to znie ako povinná jazda, akoby si mysleli, že toto plané politizovanie je najlepšie promo ich práce, ale nemali by sme mlčať, keď sa robia takéto nehorázne paralely. Pán Maštalír, čo vy viete o komunistickom režime, keď ste vtedy ešte ťahali káčera? Chcete celkom vážne tvrdiť, že aj dnes máme politických väzňov, polícia rozháňa demonštrácie obuškami a vodnými delami a novinári nemôžu slobodne písať? V akom paralelnom vesmíre to žijete? A nediali sa tieto veci skôr za éry Matoviča, Naďa a Lipšica, keď ste vy nehanebne čušali? Preto sú také zúfalo falošné reči Zuzany Čaputovej na vašu obranu - vraj ste svedomím spoločnosti citlivým na nespravodlivosť! Svatá prostoto!!! 🙏 Povedzte mi jeden jediný príklad, kedy ste sa zastali ľudí vyhadzovaných z práce za politické názory, kedy vás pobúrilo zatváranie ľudí, ktoré sa ukázalo ako protiprávne, kedy ste sa zastali nejakého média, ktoré zakázala matovičovská junta. Namiesto toho ste tlieskali brachiálnej moci, ktorá svoje represívne opatrenia zdôvodňovala akousi "ochranou demokracie". Ochranou pred kým? Pred ľuďmi? Čím je demokracia iba s jediným povoleným názorom? Ako sa opovažujete pyšne sa nazývať demokratmi, keď nemáte k demokratickým pravidlám ani štipku úcty a z vašich úst znie demokracia s prívlastkom liberálna asi tak presvedčivo ako "socialistická demokracia" z úst komunistických papalášov? Ale späť k podstate problému. Necítim sa byť oprávnený k tomu, aby som posúdil, kto má v tomto spore pravdu. Ale kladiem si otázky, ktoré mali v prvom rade klásť novinári, keby si poctivo robili svoju prácu. Prečo sa nerozprávajú aj s inými umelcami ako s aktivistickými hercami. Ja som sa s nimi rozprával a tvrdia mi, že Matej Drlička klame. Je v záujme samého ministerstva kultúry, aby lepšie formulovalo svoje dôvody. Vyhadzovať mu na oči nemiestny vtip v Budapešti je trápne už len preto, že za tento "prešľap" Matej Drlička už raz rezignoval a v novom výberovom konaní opätovne získal dôveru. Za vážnejšie obvinenia považujem tie, ktoré sa týkajú ekonomiky divadla, ale toto najpresvedčivejšie dokáže finančný audit, nie dojmy pani ministerky. Pripomínam, že keď Matej Drlička odvolával renomovanú šéfku baletu Ninu Polákovú, aktivistickí herci sa nebúrili, hoci sa jej zastal aj Ivan Korčok. A keď Matej Drlička odvolal z funkcie riaditeľa Opery SND popredného dirigenta Rastislava Štúra (áno, hlavu slávneho štúrovského rodu), ako to, že nikto nenamietal, že národné divadlo stráca špičkového umelca, ktorý si okamžite našiel uplatnenie v zahraničí? Prečo sa dnes nepýtajú na názor jeho? Prečo sa nespýtajú na názor povedzme Božidary Turzonovovej, ktorá v tom divadle už niečo zažila? Niečo tu smrdí. Priznám sa, že aj moju dôveru v Mateja Drličku nahlodali veľmi protichodné informácie, ktoré na jeho adresu povedali ľudia, ktorí s ním pracovali. Nedám na klebety, ale ak médiá ešte robia žurnalistiku, a nielen politickú propagandu, mali by ich preveriť. Mňa zarazilo už len to, ako Matej Drlička (dez)interpretoval doručenie odvolávacieho dekrétu. Tvrdil, že úradníčka ministerstva kultúry prišla s dvoma stokilovými gorilami. Nehovoril pravdu. Boli to dvaja zamestnanci Právneho oddelenia MK SR a mal by sa im ospravedlniť. Môžeme polemizovať o spôsobe, akým ministerka odvolala Mateja Drličku, ale ak bol opakovane PN a po doručení dekrétu zázračne vyzdravel, že bol schopný robiť tlačovky a navštevovať televízie... no tak si to sám vypýtal. Nevolám po ničom inom ako po triezvom posudzovaní vecí. S ministerkou kultúry môžeme v mnohých veciach nesúhlasiť, ale nemali by sme škandalizovať štandardné manažérske rozhodnutia. Ona za ne ponesie politickú zodpovednosť, ona na ne dostala mandát a ona má aj právo obklopiť sa ľuďmi, ktorým dôveruje. Cimrmanovsky povedané, môžeme s tým nesúhlasiť, ale to je asi tak všetko, čo s tým môžeme robiť. Ak sme autentickí demokrati (dodávam ja). [Edit: Výrokom "ŠtB a gestapo sú späť" sa u mňa Matej Drlička vystrelil mimo obežnú dráhu planéty zdravého rozumu.Čítaj viac