GENOCÍDA V GAZE JE NAJVÄČŠÍM ZLOČINOM TOHTO STOROČIA A JEJ PREHLIADANIE SA NÁM VŠETKÝM VRÁTI AKO BUMERANG Palestínski novinári upálení zaživa. Bábätká, ktoré zomreli od hladu a na podchladenie. Zdravotníci popravení a pochovaní v masových hroboch. Deti zabíjané v spánku. Dávidova hviezda vyrezaná na hlave palestínskeh...o väzňa prepusteného zo zajatia ako znak izraelskej nadradenosti. Zakaždým, keď sa odhodlám opäť napísať o zverstvách dennodenne páchaných v Gaze, sú spáchané ďalšie a ďalšie zverstvá. Naše médiá a politici však o nich mlčia. Ešte pred dvoma rokmi sa snáď mohli vyhovárať na nevedomosť, iné priority alebo obyčajný strach. Dnes už nie. Určite to nie je ani prvá, ani jediná, ani najväčšia genocída, akej sme na tejto planéte svedkami. Ale je to prvá online genocída, ktorú môžeme sledovať, kedy si vrahovia nahrávajú svoje zločiny a obete zaznamenávajú svoju smrť. Nikdy, nikde, nijaký štát sa tak ostentatívne nechvastal svojimi zverstvami. Dokonca aj nacisti sa snažili obalamutiť delegáciu Červeného kríža počas inšpekcie v koncentračných táboroch. Títo nie. Práve táto skutočnosť, že sa Izrael cíti tým viac slobodnejší, čím viac vyhladzuje palestínsky ľud, kým svet sa na to mĺkvo a nečinne prizerá, by nás mala všetkých vydesiť. Gaza je dramatický zlom. Každého, kto to videl, každého, kto o tom počul, každého, kto má v sebe štipku ľudskosti, to muselo zásadne zmeniť. Včera sme však mohli porovnávať reakcie sveta. Záplavu rozhorčených reakcií na ruské bombardovanie centra ukrajinského mesta Sumy (vinu útočníkov nezmyje ani podozrenie, že civilisti boli v tomto prípade ľudskými štítmi, pretože presne takto sa vyhovára izraelská armáda, keď ničí palestínske obydlia) a ohromujúce ticho o inom zločine – izraelskom útoku na poslednú funkčnú nemocnicu v Gaze, pri ktorom zahynulo niekoľko desiatok civilistov a ktorý absolútne zničil prístup k zdravotnej starostlivosti dvoch miliónov Palestínčanov. Izrael je pripravený uskutočniť najväčšie etnické čistky od konca druhej svetovej vojny. Vláda Benjamina Netanjahua podporovaná Trumpovou administratívou pripravuje pôdu pre úplné vypudenie Palestínčanov zo svojej vlasti. Zablokovala prísun akejkoľvek potravinovej a humanitárnej oblasti, prerušila dodávky elektriny a vody a minister financií Becalel Smotrič sľubuje, že „do Gazy sa už nedostane ani zrnko pšenice“. Ak dôjde k masovým deportáciám palestínskeho obyvateľstva, je len otázkou času, kedy vybuchne hnev arabských ulíc v Egypte, Jordánsku, Katare a inde. Tamojšie režimy budú musieť konať, aby sa udržali pri moci. Budú sa množiť teroristické útoky, pretože genocída je pre islamských bojovníkov náborovým eldorádom. A čo si asi v Tel Avive a Washingtone myslia, že sa stane, keď budú Palestínčania vyhnaní z krajiny, kde žili dlhé stáročia? Ako asi zareaguje masakrovaný zúfalý národ zbavený nádeje, dôstojnosti a možnosti obživy? Kde je svedomie tohto sveta? Genocída v Gaze je najväčším zločinom tohto storočia a Izraelu sa to vráti. Nám všetkým sa to vráti. To zlo nenávisti a násilia, ktoré sme zasiali, prenikne až k našim dverám. Skúsme do toho vniesť na porovnanie oficiálnu štatistiku. V dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu zahynulo 12 910 civilistov (vrátane 2500 osôb, ktoré zabila ukrajinská armáda), z toho 682 detí. Za rok a pol izraelskej ofenzívy v Gaze bolo zabitých 49 360 civilistov, väčšinou žien a detí, pričom na tomto maličkom území je väčšie množstvo vojnových trosiek ako na rozľahlej Ukrajine. Ak nám naša piata kolóna dennodenne farbisto líči každý ruský útok (aj ten, ktorý nepriniesol žiadne ľudské obete), ale za dlhých 18 mesiacov nie sú schopní ani raz, ani jeden jediný raz odsúdiť alebo čo i len sa vyjadriť k najväčším zverstvám páchaným na tejto planéte, ba dokonca umlčiavajú tých, ktorí sa o to pokúsia (ako Progresívne Slovensko svojich mládežníkov), potom už títo ľudia nemajú morálne právo vyjadrovať sa k ničomu, maximálne ak k sneženiu na horách. Ich to pripomínanie izraelského masového vraždenia dokonca ešte rozčuľuje a nazývajú to „odvádzaním pozornosti“, akoby upozorňovanie na najväčší zločin našich čias nestálo za pozornosť. Hanba z takej miery pokrytectva padne ešte na vaše detiČítaj viac

HYENIZMUS ÚTOKOV NA CITY Dnešný ruský útok na centrum ukrajinského mesta Sumy, pri ktorom zahynuli desiatky ľudí vrátane detí, sa nedá ničím ospravedlniť. Nebola to chyba, nebol to dôsledok protivzdušnej obrany, je to zločin. Ale ak je niečo odpornejšie od tohto barbarského zabíjania, tak je to hyenizmus tých opozičných pol...itikov a všelijakých pochybných "občianskych" iniciatív, ktoré ronia krokodílie slzy za každým mŕtvym, útočia na city ľudí tým, že sugestívne vyrozprávajú príbeh každej obete, no zároveň podporujú pokračovanie vojny, huckajú Ukrajincov do boja a posielajú im zbrane a muníciu na ďalšie zabíjanie. Lebo práve takto vyzerá vojna a vo vojne sa dejú práve takéto krutosti, to nie je gentlemanská hra v rukavičkách! Prečo sa potom čudujú, čo sa deje, keď to nechcú zastaviť? Prečo sa títo ľudia, ktorí tak neúprimne kvília za každým strateným životom, nepridajú k nám vo volaní po mieri a zastavení krviprelievania? Prečo namiesto toho, aby sme spoločne vyzývali na ukončenie bojov, oni radšej zbabelo povzbudzujú tieto dve slovanské krajiny vo vzájomnom ničení a falošne tvrdia, že Ukrajinci bojujú a umierajú za nás? My predsa nemáme právo žiadať od ukrajinského ľudu akékoľvek obete! Ruské útoky sa tento týždeň zintenzívnili v reakcii na to, že generálny tajomník NATO Mark Rutte v priebehu niekoľkých mesiacov už trikrát zmenil názor, a po tom, čo tvrdil, že Ukrajina nikdy nedostala prísľub členstva v Severoatlantickej aliancii, opäť otočil o 180 stupňov a vyhlásil, že cesta Ukrajiny do NATO zostáva nezvratná. Nahneval tým nielen Rusov, ale aj Američanov. Povedal to totiž v čase, keď minister obrany USA ubezpečoval Moskvu, že toto nehrozí. Pritom základná podmienka Kremľa na akceptovanie mierovej dohody je záväzok, že Ukrajina nebude členom NATO a iných západných vojenských štruktúr. Západ už Rusko toľkokrát oklamal, že sa nemožno čudovať podráždenosti Moskvy. Pre moralistov špeciálne zdôrazňujem, že toto nie je snaha ospravedlniť ruské útoky, ale vysvetliť správanie Kremľa. Vo vojne je bombardovanie často formou nátlaku na politických predstaviteľov alebo odpoveďou na odmietnutie návrhu. Ukrajina ešte stále neprehráva tak veľmi, aby bol mier prioritným cieľom Zelenského režimu. A samotní Ukrajinci sa ešte chcú brániť, ale už nechcú umierať. Cesta k mierovej dohode je oveľa zložitejšia ako si to Trumpova administratíva alebo ktokoľvek iný predstavoval, to však neznamená, že by sme na ňu mali rezignovať. Americký vyjednávač Steve Witkoff rokoval predvčerom v Moskve už po tretíkrát. Zatiaľ nevidno veľký posun, ale reakcie Európy, ktorá pre mier nepohla prstom, sú až neuveriteľné. Vyčítať Witkoffovi, že bol príliš vľúdny alebo že sa na Putina dokonca usmieval, je tak infantilné, až z toho zastáva rozum. Tomuto sa predsa hovorí diplomacia, ktorej cieľom je okrem iného znížiť počas rokovania napätie a vyhnúť sa eskalácii. My nevieme, o čom spolu hovorili, ale ak by sa Witkoff Putinovi vyhrážal alebo mu vyčítal, že nedodržiava ľudské práva, ako to s obľubou robia naši opoziční tajtrlíci, tak by asi vyjednávania netrvali štyri hodiny. Vyčítať Witkoffovi, že si zrejme s Putinom rozumie, je nesmierne hlúpe. To je predsa úlohou vyjednávača. Mal po ňom vari žlčovito štekať ako Denník N? Rovnako ma vedia rozhnevať hlúpe otázky, aké dnes kládol napríklad expremiér Eduard Heger alebo exminister Ivan Korčok: "Ešte stále si myslíte, že Putin chce mier?" Preboha, čo je to za primitívne uvažovanie? Myslíte si, že Slobodan Miloševič chcel mier v Bosne? Možno áno, možno nie, ale podstatné je niečo celkom iné: že ho kyvadlovou diplomaciou donútili podpísať Daytonskú mierovú zmluvu. Podobné zlomyseľné otázky, ktoré dnes kladú opoziční politici, svedčia iba a len o ich neochote rokovať a o ich túžbe predlžovať vojnu a krviprelievanie. Pre mierumilovných ľudí sú tragédie ako tá dnešná naopak výzvou na zintenzívnenie rokovaní a na zvýšenie tlaku na obe znepriatelené strany. Teda niečo, v čom je Európska únia trestuhodne pasívna. Ak nám naozaj záleží na ukrajinských životoch, je našou povinnosťou rokovať, nie eskalovať vojenský konflikt. Ktokoľvek si myslí, že dosiahne bezpečnosť ignorovaním ruských bezpečnostných záujmov, je šialenec. A ktokoľvek narieka nad mŕtvym ukrajinským dieťaťom, ale štve do pokračovania bojov, aby zomreli ďalšie tisíce, je hyenistický pokrytec. Tým skôr, ak mlčí o utrpení palestínskych detí, o pokračujúcej izraelskej genocíde, ktorú nazval Medzinárodný Červený kríž najväčším peklom na Zemi, no oči a ústa sveta zostávajú slepé a nemé. Pritom každý deň zahynie v pásme Gazy viac detí ako na Ukrajine. Dnes je Kvetná nedeľa, jeden z tých dátumov, kedy sa križujú sviatky latinského a gréckeho kresťanstva i židovský Pesach. Pre praktizujúcich veriacich je to hľadanie oslobodenia, spravodlivosti a úniku z útlaku. Práve najbližší týždeň je tým obdobím, kedy by sme mali udržať palestínsku vlajku veľmi vysoko. A keď vás budú ignoranti a cynici napádať nesúhlasnými výkrikmi, čo má Veľká noc spoločné s Palestínčanmi, odpovedzte im prosto: žeby Svätú zem? Hodnotovo sme úplne znecitliveli, pohŕdame najväčšou hodnotou ľudského života a väčšina ľudí v skutočnosti nie je za mier, ale delia sa podľa toho, či nenávidia viac Rusov, Ukrajincov alebo niekoho iného. Jeden drží palce Zelenskému, druhý Putinovi, ale bezbranný človek nezaujíma nikoho. Akoby záležalo na tom, komu veríte, ak pri tom umierajú ľudia. Vojna však nie je futbalový zápas. Prehrávajú v nej všetci. Čaká nás ešte veľa práce. Ale mierumilovnosť a humánnosť sa nedá predstierať. Po ovocí ich poznáte. (Edit: Izrael vyvraždil v nedeľu minimálne 30 palestínskych civilistov. Medzi cieľmi útoku bola posledná funkčná nemocnica v Gaze, ktorá poskytovala kritickú starostlivosť. Izrael sa vyhovára, že mieril na veliteľské stredisko Hamásu v nemocnici - ako všetci útočníci. Prečo ste to nezaznamenali v slovenských médiách? Kde sú teraz rázne odsúdenia genocídy z úst Šimečku, Matoviča a celej tej propagandistickej piatej kolóny? O tom to celé je.Čítaj viac

AKO SA PRIMITÍVNI PROPAGANDISTI CHYTAJÚ DO VLASTNEJ PASCE Stručná odpoveď agentovi Šnídlovi: dvorného propagandistu Denníka N opäť trápi, prečo vraj vyťahujem Irak, keď sa hovorí o Ukrajine. Nuž práve preto, lebo je to rovnaké porušenie medzinárodného práva, ktoré však takíto darebáci nie sú schopní odsúdiť. Ja som i...nváziu na Ukrajinu odsúdil ikskrát, prečo útok na Juhosláviu, Irak atď. nie sú schopní odsúdiť propagandisti typu Šnídl, ale aj Ondrejcsák, Korčok alebo Weiss? Pretože tieto zločiny podporovali, pretože sa verejnosti pokúšajú vnútiť falošný naratív, že rozklad medzinárodného poriadku začalo Rusko, a nie americké imperiálne vojny. Šnídl sa ako každý propagandista vyhovára, že veď o vojenskej agresii v Iraku boli napísané tony článkov, tak prečo by ju mal odsúdiť práve on? Chápete to donebavolajúce pokrytectvo? V skutočnosti je takýto postoj definíciou propagandy - snažiť sa prekryť nepríjemnú pravdu tým, že poukazujete len na jej jeden aspekt, kým ďalšiu rovnako podstatnú časť zamlčíte. Keď to, čo odsudzujete u Rusov, tolerujete alebo dokonca podporujete u Američanov, Saudov alebo Izraelčanov. Preto ma tieto propagandistické úderky neustále, opakovane až nezmyselne nútia odsúdiť vojnu na Ukrajine (keďže som to urobil už ikskrát, vari častejšie ako oni), aby tým prehlušili vlastné svedomie a nemuseli sme sa baviť o ich vlastných zlyhaniach. Ale to sú spojené nádoby. Príčina a následok. Bez jedného nepochopíme druhé. A hlavne bez jedného nevyriešime druhé. A vtip na záver: Šnídl sa pokúša obhajovať opodstatnenosť "whataboutizmu" tým, že to uvádza - wikipédia! Ten najpochybnejší zdroj, pred ktorým vás varuje každá seriózna univerzita. A nadôvažok sa dozvieme, že vynálezcom pojmu "ačohentizmus" je ďalšie arciknieža propagandy, "akademik" Juraj Smatana. Viac k tomu netreba dodať. Títo neboráci sa zosmiešňujú sami. Vari len drobná poznámka na záver: keď treba riešiť slintačku a krívačku a Šnídl pripomína premiérovi Ficovi jeho postoje z covidovej éry, to už nie je ačohentizmus? To už je inéééé? Ale to je tiež typické pre tupých propagandistov: skôr či neskôr sa chytia do vlastnej pasce. Výmysel "ačohentizmu" im len účelovo slúži na to, aby nemuseli čeliť nepríjemným argumentom protivníka. Len mi je záhadou, prečo takýchto nebezpečných demagógov bez vzdelania a kvalifikácie, ktorí našim deťom vymývajú mozgy a otupujú ich schopnosť kritického myslenia, púšťajú čo i len za prah akejkoľvek školy. Príjemný víkendČítaj viac

NÁVRAT LAJČÁKA JE OPAKOVANÍM STARÝCH CHÝB Miroslav Lajčák sa vracia. Keď sa tvorila táto vláda, prejavil záujem stať sa opäť šéfom slovenskej diplomacie. Robert Fico mu údajne položil niekoľko otázok týkajúcich sa "zahraničnej politiky na štyri svetové strany" a zistil, že jeho názory nie sú kompatibilné s cieľmi tej...to vládnej koalície. Preto ho ako ministra odmietol. O to viac prekvapuje, že politik, ktorý bol vyhodený dverami, sa vracia oknom v pozícii poradcu premiéra pre bezpečnosť. Jeho nominácia nedáva zmysel. Na nedávnom zasadnutí Rady predsedov Valného zhromaždenia OSN ho premiér vychválil ako "výborného a skúseného diplomata", hoci podľa našich informácií to bol práve on, ktorý sa zdráhal, aby sa rokovanie konalo v Bratislave a najviac pre to urobil bývalý šéf českej diplomacie Jan Kavan. Včera na sociálnej sieti Robert Fico napínal svaly, že stojí za Srbskom, ktoré sa nepodriadilo západnému diktátu. Ale Srbi doslova nenávidia Lajčáka, majú s ním veľmi zlé skúsenosti z čias jeho pôsobenia v tomto regióne a ak sa má stať Lajčák predĺženou rukou Ficovej politiky na Balkáne, tak je to doslova výsmech jeho silných rečí, že stojí za legitímnou srbskou vládou. Pripomeňme si, že Miroslav Lajčák ako americký lokaj a obhajca vojnových zločinov NATO v bývalej Juhoslávii bol jedným z architektov škandalóznej vojenskej zmluvy s USA. Dlho ju tajil, popieral jej realizáciu a keď som odhalil jej prípravu, obvinil ma z klamstva. Napokon sa ako klamár ukázal on sám. Na základe tejto nevýhodnej zmluvy sa Slovensko vzdalo výkonu trestnej právomoci voči americkým vojakom v SR, Američania môžu rozmiestňovať a skladovať na Slovensku akékoľvek druhy zbraní, privezená vojenská technika nesmie byť prehľadávaná bez súhlasu Spojených štátov a porušenie našich zákonov budú súdiť USA, nie slovenské súdy. Túto nevýhodnú zmluvu sme mali vypovedať, nie "korigovať", ako to sľuboval po voľbách minister Kaliňák, no napriek predvolebným sľubom Smeru-SD sa nestalo ani jedno, ani druhé. A bol to opäť Miroslav Lajčák, ktorý dostal od Roberta Fica voľnú ruku a dosadil do diplomacie také kádre ako je napríklad neurotický Rastislav Káčer. Vtedy sme kritizovali, že Smer nemá vlastnú personálnu politiku v diplomacii a vedúci predstavitelia tejto strany sa dušovali, že túto chybu už neurobia. Opak je pravdou. Lajčákovi ľudia sa vracajú. A jedinou otázkou je, či Ficova vláda mení zahraničnú politiku alebo mieni naďalej opíjať voličov rožkom a pokračovať v tejto dvojtvárnej diplomacii. Návrat Lajčáka, ktorý je absolútne nekompatibilný so zámermi tejto vlády, ktorý bol človekom Eduarda Kukana a má bližšie skôr ku Korčokovi a Valáškovi, je pre mňa signálom, že premiér sa nič nové nenaučil a nič staré nezabudol a že sa vracia k opakovaniu chýb, ktoré mu už raz takmer zlomili väzy. Ale komu niet rady, tomu niet pomociČítaj viac

POSLANEC VALÁŠEK OPÄŤ PERLIL V 5. storočí pred n. l. pôsobila v antickom Grécku skupina učiteľov, ktorá si privyrábala tým, že na objednávku obhajovala a vyvracala akékoľvek názory, a to najmä pomocou rečníckych úskokov a logických klamstiev. Dnes ich poznáme pod názvom sofisti, no v danej dobe ich volali aj „učitelia p...odvodu“. Sofisti hovorili náročky veľmi rýchlo, a to najmä z toho dôvodu, aby ich oponenti v diskusii nestíhali sledovať, a preto im ani nedokázali výraznejšie protirečiť. Túto rečnícku metódu často využíva v politických debatách profesionálny propagandista Tomáš Valášek, toho času poslanec NR SR za Progresívne Slovensko. Sledoval som diskusiu Tomáša Valáška s jeho kolegom Karolom Farkašovským z SNS na TA3 o pripravovanej legislatíve týkajúcej sa mimovládnych organizácií a nestačil som sa čudovať. Nemyslím si, že by bol poslanec Farkašovský nekompetentný, ale na takú nálož demagógie jednoducho nebol pripravený. Tomáš Valášek totiž chrlil také nezmysly, že bolo naozaj náročné stíhať všetky registrovať, a tak som sa zameral najmä na tie nezodpovedané. Podpredseda PS celkom vážne tvrdil, že predkladaný návrh zákona je protiústavný, pretože čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky hovorí, že „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ A teraz, čuduj sa svete, „priamo“ podľa poslanca Valáška znamená, že – cez mimovládne organizácie! Až som zabudol zatvoriť ústa. Sú len dve možnosti. Buď má poslanec Valášek svojich voličov za debilov, ktorí nepoznajú obsah učiva občianskej náuky pre základné školy alebo sám nepozná základný zákon štátu. Každému priemerne vzdelanému občanovi je totiž jasné, že pod priamym výkonom štátnej moci sa myslí priama demokracia, teda plebiscit a referendum, nie činnosť v občianskom združení. Len prostredníctvom ľudového hlasovania sa občan ako suverén štátu sám stáva činným a sám (bez sprostredkovania) pôsobí na tvorbu štátnej vôle. Napokon, mimovládne organizácie sa preto volajú mimo-vládne, lebo sa nezúčastňujú na výkone štátnej moci. Z celej tejto demagogickej verejnej diskusie o mimovládkach priam kričí, ako je opozícia spotená od strachu, že sa jej štát pozrie na prsty. Preto podpredseda Progresívneho Slovenska jačí, že štát nemá právo kontrolovať mimovládky, ale to nie je pravda. Je v najvyššom verejnom záujme, aby občania vedeli, kto financuje činnosť politických think-tankov, a to zvlášť v takom prípade, keď prostredníctvom rôznych nastrčených nadácií dostávajú peniaze od iných štátov, to znamená – sledujú a plnia štátne záujmy iných krajín. Táto potreba zvlášť vyvstáva, keď si uvedomíme, že politické strany nesmú prijímať peniaze zo zahraničia, ale mimovládne organizácie áno. A tak sa treba pozrieť na to, kto financuje nákladné permanentné demonštrácie a s akým cieľom. Len naivný človek si totiž môže myslieť, že sú to nízkonákladové spontánne akcie a že ten, kto do nich investuje, nebude chcieť svoje náklady mnohonásobne vrátiť. Takže, opakujem, je v najvyššom verejnom záujme, aby boli tieto procesy maximálne transparentné a aby neboli zneužívané na riadenie politických zmien jednak nevolenými orgánmi a jednak zahraničnými mocnosťami. Ako viete, stojím na čele malého občianskeho združenia Zjednotení za mier. Na rozdiel od iniciatívy Mier Ukrajine nemáme problém vydokladovať, od koho dostávame finančné príspevky, takže z takejto legislatívy nemáme strach. Žiaľ, ani vládna koalícia nie je bez chyby. Budem otvorený a poviem, že občas som znechutený až šokovaný, akým spôsobom sa prijímajú dôležité rozhodnutia v tomto štáte. Som rozčarovaný, že takú dôležitú legislatívu zveril premiér do rúk „mladým puškám“ na Úrade vlády SR, ktoré nie sú ani dostatočne skúsené, ani dostatočne kompetentné osobnosti na to, aby zvládli takúto náročnú úlohu (až mám pocit, že Robert Fico im to dal ako hračku na zabávanie). Od začiatku (ešte vo funkcii poradcu premiéra SR) som upozorňoval na to, nech neblbnú s tými „zahraničnými agentmi“, nech nehádžu všetky mimovládky do jedného vreca, že pôvodná filozofia legislatívy bola postavená úplne zle – nie, majstri sveta vedia všetko najlepšie, a tak museli doteraz opravovať návrh zákona trikrát a ešte ho korigovať budú musieť. Pretože je nielen kontraproduktívne, ale v niektorých prípadoch vyslovene politicky hlúpe dávať na rovnakú úroveň napríklad Ligu proti rakovine a Naďov Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku, tisíce charitatívnych organizácií a tých niekoľko desiatok politických think-tankov, ktoré nám robia problémy, lebo sa snažia ovplyvňovať politiku štátu, vykonávajú nátlak na štátne štruktúry a ťahajú z nich verejné financie. V tomto má najtriezvejší postoj k celému problému strana Hlas-SD a väčšinu jej výhrad považujem za racionálnu a oprávnenú. Potrebujeme stransparentniť toky financií, nie znepriateliť si celý občiansky sektorČítaj viac

NAZÝVAŤ SÚČASNÝ STAV NORMALIZÁCIOU JE URÁŽKOU VŠETKÝCH, KTORÍ JU PREŽILI NA VLASTNEJ KOŽI Herečka a politická aktivistka Kristína Tormová sa hrá na obeť normalizácie, ktorou nikdy nebola, a to len preto, lebo nerešpektuje pravidlá, ktoré sú súčasťou štábnej kultúry všade v Európe. Nikde by jej nedovolili byť moder...átorkou verejnoprávnej televízie a súčasne aktivistkou a moderátorkou demonštrácií opozičných strán. V Slovenskej televízii jej to z nepochopiteľných dôvodov 17 rokov tolerovali, hoci - keby sa takto správala v britskej BBC, vyrazili by ju na hodinu. Teraz jej dali konečne podpísať etický kódex, ku ktorému sa zaväzuje každý, kto spolupracuje s verejnoprávnou televíziou. Tento kódex stanovuje, že "programoví pracovníci a spolupracovníci STVR, aj keď nie sú označení ako pracovníci STVR, nemôžu priamo ani nepriamo vyjadrovať sympatie alebo antipatie k politickým subjektom, politickým predstaviteľom a ich aktivitám". Tieto zásady sú takmer doslovne prevzaté z Charty BBC. Keď teda pani Tormová hystericky vyvreskuje "Vitajte v normalizácii!", zrejme považuje za normalizačnú aj vzorovú verejnoprávnu televíziu BBC. Je to, samozrejme, hlúposť. Nebol na ňu vyvíjaný žiaden nátlak, napriek tomu sa rozhodla zmluvu nepodpísať a ešte sa aj detinsky vyhovárala, že ona nie je ani pracovníčka, ani spolupracovníčka STVR, a preto vraj nemá dôvod niečo také podpisovať... A kto si myslí, že je? Pracuje pre verejnoprávnu televíziu a berie od nej peniaze nás všetkých, nielen Progresívneho Slovenska. Je to vlastne drzosť, že sa takto správa, lebo toto by jej netolerovali ani v komerčných televíziách. Musíte si totiž vybrať: buď chcete pracovať pre televíziu alebo pre politické strany, pre dôveryhodnosť televízie je to principiálna vec. Progresívci dlhé roky parazitovali na verejnoprávnej televízii. Dlhodobo vytvárali programy súkromnými firmami v externom prostredí a do STVR ich dodávali na kľúč. Nielenže tým doslova tunelovali verejnoprávnu televíziu, ale produkovali škandalózne jednostranné a nevyvážené programy v rozpore s legislatívou. Odstrašujúcim príkladom bola Veronika Cifrová Ostrihoňová (prezývaná VCO), ktorá bez hanby zneužívala verejnoprávny priestor na stranícke diskusie, aby napokon vrcholne nemorálnym spôsobom zo dňa na deň oznámila vedeniu televízie esemeskou, že odchádza kandidovať v eurovoľbách za Progresívne Slovensko. Pre činnosť súčasnej opozície je typické, že náročky preháňa a vytvára nátlakovými akciami atmosféru, akoby s koncom jej moci končila aj demokracia, hoci opak je pravdou. Normalizačné praktiky tu vládli v minulom období. Ľudí vyhadzovali z práce, bezdôvodne ich zatvárali, zastrašovali ich, zakazovali nepohodlné médiá a vytvárali čierne listiny osôb, ktoré nemôžu byť pripustené do médií. Až to bola NEONORMALIZÁCIA. Nespomínam si, že by pani Tormová alebo ktokoľvek z dnešných krikľúňov proti tomu protestovali alebo že by sa nás čo i len slovom zastali. Dnes ich z médií nikto nevyhadzuje, naďalej v nich majú obrovský až neprimeraný priestor, nikto na demonštrantov neposiela policajtov s obuškami alebo vodné delá. Ak opozícia nedokáže akceptovať výsledok volieb a každú svoju nespokojnosť spája s ohrozením demokracie, ak nerešpektuje rovnaké práva pre všetkých, potom je ohrozením demokracie sama. Kristína Tormová dostala na výber: buď bude robiť žurnalistiku alebo politiku. Slobodne sa rozhodla pre to druhé. Mnohí z nás sa za matovičovsko-hegerovskej hrôzovlády takto slobodne rozhodnúť nemohli, hoci svoju prácu milovali. Ak jedna rozmaznaná a neobjektívna herečka toto nazýva normalizáciou, je to urážka všetkých, ktorí ju prežili na vlastnej kožiČítaj viac

Nech sa páči: záznam z dnešnej diskusie s bývalým ministrom zahraničných vecí a predsedom Valného zhromaždenia OSN Janom Kavanom. Debata mala napokon aj praktický význam, lebo následne sme sa pri večeri dohodli na spolupráci pri vytvorení celoeurópskej iniciatívy proti zbrojeniu.

Ďakujem za výbornú debatu a zároveň sa ospravedlňujem tým, ktorí sa nezmestili do miestnosti a museli stáť na chodbe. Záznam bude už čoskoro.

Pripomínam dnešnú diskusiu, ktorá sa uskutoční v predvečer historického zasadnutia Rady predsedov Valného zhromaždenia OSN (UNCPGA) v Bratislave.

ZOPAKUJME SI: „AČOHENTIZMUS“ JE LEN PRIMITÍVNYM PROPAGANDISTICKÝM VÝMYSLOM POKRYTCOV, KTORÍ SA BOJA PRAVDY Agent Šnídl z Denníka N, ktorý svojimi žlčovitými demagogickými útokmi oslovuje rovnaké trosky ako je on sám, si opäť o mňa poobtieral svoje nečisté ústa. Ako obyčajne vytrhol z kontextu pol vety z rozhovoru pre čo...raz bulvárnejšiu 360-ku a opäť natáral kopec paranoidných sprostostí o tom, ako napomáham ruskej diktatúre (už by mohol skúsiť niečo aj o čínskej, ale také noty asi ešte nedostal). Už som povedal, že nie každá uletená úvaha z tejto páchnucej diery mi stojí za odpoveď. No ak sa oplatí urobiť výnimka, tak je to vtedy, keď si na príklade jeho nezmyslov môžeme vysvetliť niekoľko pojmov. Takže zopakujme si: Nič také ako „whataboutizmus“ alebo „ačohentizmus“ neexistuje. Tento propagandistický hejt, ktorý nemá nijaký odborný podklad, si vymysleli agenti v službách amerických záujmov, aby ohlupovali naivné publikum, ktoré si myslí, že všetko zlo sveta sa narodilo s Putinom, a to s jediným cieľom: umlčať verejnú kritiku ich neudržateľných stanovísk. Inak povedané, ten trápny „whataboutizmus“ si vymysleli zbabelci a demagógovia, ktorých usvedčili z nekonzistentnosti ich postojov, ktorí nedokážu čeliť kritickým otázkam a ktorí nevedia čestne zdôvodniť medzery v ich argumentácii. V otvorenej komunikácii musia byť zodpovedané všetky nejasnosti a nesmú byť umlčiavané autoritatívne alebo ideologicky. Výmysel „whataboutizmu“ odmieta spochybňovanie, čo ide proti základnej tradícii západnej racionálnej argumentácie počnúc Descartesom cez Voltairea až po povedzme Russella, a preto nepatrí do slovnej výbavy rozumného človeka. Napokon, niektorí ľudia si ešte stále myslia, že proti nám stojí nejaký sofistikovaný nepriateľ, ale je to len primitivizmus v tej najjednoduchšej podobe. To je aj hlavný dôvod, prečo by ľudia ako Šnídl nemali byť vôbec púšťaní do škôl (iba ak s cieľom, že by sa chceli sami niečo naučiť, ale v tomto prípade je to, myslím, márna snaha), pretože nevzdelávajú, ale vymývajú deťom mozgy. Šnídl nie je novinár, ale platený polovzdelaný propagandista. Na témy, ktoré nanucuje školám a tlačí mladým ľuďom do hláv, nemá žiadnu kvalifikáciu. Základným znakom propagandy je, že neinformuje, ale manipuluje za určitým politickým cieľom účelovými tvrdeniami vytrhnutými z kontextu. Oproti tomu kritické myslenie, ku ktorému treba viesť najmä mladú generáciu, nie je samoúčelné hejtovanie (ako to pretláčajú títo primitívi), ale vyžaduje si kontextuálne uvažovanie v súvislostiach. Preto propagandistov tak desí, keď pripomínate príklady, ktoré nabúravajú ich argumentačnú stavbu vystavanú z poloprávd a lží. Preto napádajú každého kriticky uvažujúceho človeka, ktorý namieta, porovnáva, spochybňuje či vyhodnocuje – teda robí to, čo je základom každej racionálnej analýzy – a nálepkujú ho ako „whataboutistu“. Propaganda totiž nenávidí všetko, čo narúša jej vopred stanovené závery. Lenže svet je zložitejší ako schematické propagandistické postoje. Preto ak sa chceme dopátrať k pravde, nemôžeme im dovoliť, aby potláčali kontextualizáciu ich postojov, lebo je dôležité spomenúť všetky aspekty problému. Nemôžete vyháňať ruského veľvyslanca z pietnej spomienky na (ruské) obete druhej svetovej vojny s argumentom, že jeho krajina napadla inú, keď ste nevyhnali amerického veľvyslanca z pietnej spomienky na obete druhej svetovej vojny v čase, keď USA viedli početné vojenské agresie. Nemôže vám kázať o úcte k medzinárodnému právu Ivan Korčok, ktorý ním počas vojenskej agresie USA do Iraku ako štátny tajomník Dzurindovej vlády otvorene pohŕdal. Nemôžete hystericky komentovať každý úder Ruska (aj ten bez obetí) a na druhej strane rok a pol totálne ignorovať genocídu palestínskeho obyvateľstva a odmietať o nej čo i len zmienku. Nemôžete nechať Veroniku Remišovú moralizovať nad nepriznanou vilou ministra Kaliňáka, ak ona sama nepriznala chatu a musel ju k tomu donútiť až ústavný súd. Nemôžete dovoliť, aby politické ťaženie proti majetkovým podvodom viedol Igor Matovič, daňový podvodník, ktorý prepísal svoj mnohomiliónový majetok na manželku a tvári sa, že nič nevlastní. Nemôžete moralizovať nad extrémistickými prejavmi Daniela Bombica a zároveň bagatelizovať alebo dokonca popierať vzrastajúci antisemitizmus na Ukrajine podporovaný z oficiálnych miest. Ale zároveň nemôžete mlčky prehliadať slovenského antisemitu, ktorý jeden deň povie, že „SNP bol židovský oj.b na rozloženie Slovenska zvnútra“ alebo „Sme jeden národ, jedna rasa, jedna kultúra, jedni predkovia, jedno etnikum“ a druhý deň ho pustíte medzi seba klásť veniec na Slavíne. To proste nejde. Alebo (ako vidíte) ide, ale v tom prípade by vám to malo signalizovať, že ten človek je jednostranný, ako zdroj nespoľahlivý, že sleduje úplne iné ciele ako šíriť pravdu. Preto keď Vladimír Šnídl ani na opakované výzvy nie je ani schopný, ani ochotný odsúdiť žiaden zo zločinov USA, keď bezočivo osočuje každého s iným pohľadom na svet a dokonca aj nadhľad je schopný pošpiniť ako „whataboutizmus“, takýto výklad môže stačiť naozaj iba rovnako plytkým ľuďom ako je on sám. Je dokonca taký priehľadný, že poslúžil úradu vlády ako príklad užitočného idiota – človeka údajne „s iným názorom“. Lenže tento polovzdelaný hejter bez profesionálnej minulosti nie je nijaký odborník s iným názorom, je to prvoplánový propagandista bez zábran a chrbtovej kosti, a preto je kontraproduktívne ho legitimizovať. Ten základný rozdiel medzi nami je, že kým ja som odsúdil nespočetne veľakrát každú vojenskú agresiu v rozpore s medzinárodným právom, Šnídl iba šovinisticky až nepríčetne s krvavými očami vystupuje proti všetkému ruskému. Preto mi nikdy nebude rovnocenným partnerom na rozhovor, aj keď sa o to niekoľkokrát neúspešne pokúšal a doteraz sa za to na mne vyvršuje ako zakomplexovaný neborák. A to je naozaj všetko, za čo mi jeho bezduché útoky stoja. Ale vy sa nedajte. Ak vás niekto obviní z ačohentizmu, obyčajne je argumentačne v koncoch a trafili ste klinec po hlavičkeČítaj viac

REFERENDUM O ZBROJENÍ NIE JE POTREBNÉ, STAČÍ DODRŽIAVAŤ PREDVOLEBNÉ SĽUBY V piatok podvečer som stál na Slavíne a mal som zmiešané pocity. Na jednej strane som bol rád, že vláda zorganizovala oslavy 80. výročia oslobodenia Slovenska, na druhej strane ma mrzelo, že uctenie pamiatky tisícov padlých sa zvrhlo na politický mítin...g. Nie, neprekážala mi prítomnosť ruského veľvyslanca. Práve naopak. Redaktorovi 360-ky som ne jeho hlúpu otázku odpovedal, či mu vadila prítomnosť veľvyslanca USA počas americkej invázie v Iraku. Prečo sa vtedy novinári a politici z druhého tábora nerozčuľovali, keď si vláda išla uctiť padlých amerických vojakov do Normandie? Prečo nevylúčili USA z G7, olympiády, majstrovstiev sveta v hokeji a podobne? Prečo Dominik Hašek, ktorý ku gólu Ovečkina dorovnávajúcemu rekord v NHL napísal šialený status, že kvôli jeho hre zahynulo obrovské množstvo ľudí na Ukrajine - prečo tento darebák, ktorý nemá kožu na tvári, zarábal v NHL ťažké milióny počas agresívnych vojen USA? Mali by sme teraz asi ziapať "Hašek má na rukách krv!", ale nám tu nepreskočilo. Nie, v tomto naozaj nie je problém a tí, ktorí odmietajú vzdať hold padlým pre prítomnosť ruského veľvyslanca, preukazujú hanebnú neúctu k osloboditeľom a hodnotám, na ktorých je postavený povojnový poriadok, lebo tí mŕtvi nezodpovedajú za skutky živých. Zarazilo ma niečo celkom iné. Premiér Fico si za búrlivého jasotu prítomného davu položil otázku, či by sme sa nemali spýtať občanov v referende, či sú za to, aby bolo zbrojenie na úkor ich životnej úrovne. "Prečo má zrazu Európa vynaložiť 800 miliárd eur na zbrojenie?" spýtal sa Fico... Skoro mi zabehlo. Neviem, čo ma šokovalo viac. Či to, s akou ľahkosťou Fico mení názory alebo to, s akou ľahkosťou to jeho zaslepení fanúšikovia prehliadajú... Takže pekne po poriadku. Na summite Európskej únie 6. marca 2025 všetci 27 lídri krajín EÚ súhlasili s výrazným zvýšením príspevkov na prezbrojenie Európy. Vrátane slovenského premiéra Fica, ktorý sa ešte dva dni predtým na tlačovej konferencii vyhýbal odpovedi na otázku, či podporí zvyšovanie zbrojenia. "Máme teraz zobrať dôchodcom, aby sme si kúpili tanky?" rozohňoval sa. O dva dni neskôr bez slova za predložené návrhy zdvihol ruku, a teda, povedané jeho slovami, uprednostnil tanky pred dôchodcami. Pár dní na to vo víkendových politických reláciách zopakoval a zdôraznil svoje pozitívne stanovisko k rastu vojenských výdavkov, keď povedal, že "veľmi podporuje" masívne zvýšenie zbrojenia. No a potom na okrúhlom stole u prezidenta všetci svorne tvrdili, že nikto nechce zvyšovať vojenské výdavky, hoci všetci klamali. A ja sa pýtam, na čo slúži táto fraška. Na čo je vôbec potrebné zvolávať okrúhle stoly k zvyšovaniu zbrojenia, keď zodpovednosť má vláda, nie opozícia. Alebo inak: budú aj okrúhle stoly k zdravotníctvu, školstvu a sociálnej ochrane obyvateľstva? Slovensko výrazne zaostáva v sociálnej ochrane svojich občanov za priemerom EÚ, dávame na túto oblasť (ktorá zahŕňa podporu rodiny, dôchodky, sociálne služby, zdravotné poistenie atď.) len 18,23 % HDP, kým priemer Európskej únie predstavuje 27,98 % HDP. Kedy chceme dobiehať vyspelú Európu v produktívnych investíciách, a nie iba v zbrojení? Členovia slovenskej vlády na čele s prezidentom kľačali v piatok v Chráme sv. Petra vo Vatikáne na kolenách a ďakovali za duchovné povzbudenie od pápeža Františka. Pritom ten istý pápež ostro a vytrvalo odsudzuje zvyšovanie zbrojenia a výslovne aj 2 percentá HDP na vojenské výdavky ako šialené. Ktorý slovenský politik ho kedy počúval a bral vážne? Vážený pán premiér, milý Robert, buď si z nás všetkých robíš srandu alebo strácaš pamäť. Ja viem, že nemáš rád ľudí, ktorí ti hovoria nepríjemnú pravdu, ale túto ti budem pripomínať. Tieto voľby si vyhral aj vďaka státisícom ľudí, ktorí uverili tvojim sľubom, že radšej dáš na mlieko ako na zbrojenie. Ešte 13. júla 2023, niekoľko týždňov pred voľbami, si kritizoval prípadné zvyšovanie výdavkov na obranu a kategoricky si ho odmietol. Po voľbách už bolo všetko inak a stal si sa premiérom, ktorý najviac podporuje zbrojársky priemysel. A teraz sa nás ideš celkom vážne pýtať, či chceme referendum o zbrojení? Na Slovensku, kde ako veľmi dobre vieš, politici pošliapali tento inštitút a bez zmeny zákona prakticky nemôže fungovať? Nebudem ťa zhadzovať paralelami, kto v dejinách takto zneužíval referendum. Poviem len toľko. Viacerí z nás išli s kožou na trh, vyvinuli maximálne úsilie a dali svoje dobré meno, svoju česť a všetku svoju energiu do toho, aby zvíťazili tie politické sily, ktoré sa definovali ako mierové. Presvedčili sme svojím vplyvom obrovské množstvo ľudí, ktorí by za iných okolností týmto stranám nikdy svoj hlas nedali a mnohí z nich už ani nedajú, lebo sa cítia byť oklamaní. A ty sa ich teraz fakticky chceš spýtať, či máš splniť predvolebný sľub, ktorý si im dal? Veď máš na to silný mandát od voličov, keďže toto bola jedna z hlavných tém volebnej kampane. Ak nemá hra okolo referenda opäť iba odviesť pozornosť od iných tém, potom vláda, ktorá má v rukách moc na presadenie týchto cieľov, sa nemá hrať na opozičných aktivistov, ale má jasne deklarovať a zaviazať sa, že zvyšovať zbrojenie nebude a bodka! Lebo ak toto nie je nejaká príprava na predčasné voľby, potom nie je nijaký dôvod pýtať sa ľudí na to, na čo ti už raz odpovedali tým, že ti dali svoju dôveru vo voľbách, aby si toto všetko presadil. Voliči si zaslúžia jasný a férový prístup. Pripomeňte to politikom aj podpisom petície proti zvyšovaniu zbrojenia: https://www.peticie.com/ani_cent_navye_na_zbrojeniČítaj viac

ĎAKUJEME A MAJME SA NA POZORE Pred 80 rokmi, 4. apríla 1945, oslobodili sovietske vojská pod velením maršala Malinovského hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu. Hoci boje na území Slovenska trvali až do 3. mája, tak ako Francúzi oslavujú dobytie Paríža ako oslobodenie Francúzska, mali by sme aj my prestať považovať oslobo...denie Bratislavy za lokálnu záležitosť a pripomínať si tento deň ako oslobodenie Slovenska spod fašistického jarma a nacistickej okupácie. Oslobodenie Bratislavy nebolo v žiadnom prípade formálnou záležitosťou. Nemci sa odmietali vzdať do poslednej chvíle. Ešte 31. marca vypravili posledný transport politických väzňov do koncentračného tábora Mauthausen, kde ich nemilosrdne povraždili. 2. apríla prestala jazdiť mestská hromadná doprava, bolo prerušené zásobovanie a nacisti vyhodili Starý most cez Dunaj do vzduchu. V skorých ranných hodinách 4. apríla 1945 Červená armáda zaútočila na mesto v smere od Rače. Ešte na poludnie sa bojovalo v centre na Korze. Ohniskom nemeckého odporu však boli ruiny Bratislavského hradu, kde sa opevnila posádka s guľometným hniezdom. Dobyli ho až o štvrtej hodine popoludní. Ťažké boje si vyžiadali 1 333 mŕtvych (742 sovietskych vojakov, 470 nemeckých a 121 civilistov). Nikdy nesmieme zabudnúť na to, čoho je schopný fašizmus vo fáze absolútnej moci, nesmieme strácať zo zreteľa, koľko krvi a nešťastia stálo, kým sme sa zbavili posledného cudzieho vojaka, nesmieme dopustiť, aby sa falšovali dejiny. Ešte pred niekoľkými rokmi som spochybňoval zmysel rituálov kladenia vencov pri studených pomníkoch, ktoré podľa mňa umŕtvujú vedomie, že fašizmus je živé nebezpečenstvo. Dnes, keď sa v Česku šíri demagógia, že ich oslobodili Američania, keď aktivisti fakticky vojnovej iniciatívy "Mier Ukrajine" hulákajú na slovenských námestiach, že to vraj bolo Rusko, kto inicioval druhú svetovú vojnu, keď podobné lži pretláča Európsky parlament, je očividné, že osveta je naďalej nevyhnutná, aj keď možno inými prostriedkami. Väčšina ľudí totiž používa slovo "fašizmus" ako zaklínadlo a nerozumie tomu, čo to vlastne je. Nechápe, odkiaľ nám dnes hrozí nebezpečenstvo. Hrozbu nových foriem fašizmu oživili dve tendencie. Prvým z nich je ekonomický neoliberalizmus, ktorý zničil základy sociálnej spravodlivosti v Európe. Druhým z nich je extrémny centrizmus, ktorý neustále okliešťuje slobodu prejavu a v poslednom čase bezprecedentnými zásahmi do volebného práva demontuje samotné princípy demokracie. Títo zaslepení fanatici si myslia, že potláčaním demokracie ju chránia, ale pritom sa zahrávajú s niečím, čo by demokratický systém v žiadnom prípade nemal riskovať. Ak ľudia na základe posledných rozhodnutí v Rumunsku alebo vo Francúzsku dospejú k záveru, že demokracia je fraška a každý, kto sa postaví proti systému, bude odstránený z volieb a uväznený, budú chcieť odstrániť nielen takúto falošnú fasádu demokracie, ale zvolia si namiesto nej poctivú autokraciu. V tom je dnes hlavné nebezpečenstvo, ktoré nechápu progresívci. Najväčšou hrozbou pre demokraciu nie sú izolované hlúčiky pravicových extrémistov, ale spôsob, akým proti nim pseudoliberálny mainstream bojuje. Majme sa na pozore. Rozpad medzinárodného poriadku a globálny konflikt o nové usporiadanie sveta je dnes bližšie ako kedykoľvek predtýmČítaj viac

LÁSKAVÝ, PRÍJEMNÝ A POKOJNÝ ČLOVEK Rozlúčili sme sa so Štefanom Kvietikom. Ešte stále si ťažko zvykám hovoriť o ňom v minulom čase. Je to ako v záverečnej scéne najlepšieho slovenského filmu všetkých čias Medená veža, keď Ivan Rajniak zúfalo reve do skalnej steny "Vráť sa, kamarát!" - no vy viete, že sa už nevrát...i, že je na druhej strane, nech to znamená čokoľvek. Aj záverečné takmer kollárovské slová tejto kultovej drámy akoby odkazovali na toho, na koho mieru Ivan Bukovčan tento scenár napísal: "Pirin už našiel to, čo hľadáme skoro všetci - pokoj pre naše duše, spravodlivosť pre naše skutky. Tu, na tomto krásnom i smutnom kúsku zeme, kde je naša kolíska i náš hrob." Štefan Kvietik mal tento film zo všetkých svojich diel najradšej. A diváci tiež. Nie je to umelecky najnáročnejší počin našej kinematografie, ale je v ňom takmer všetko: romanca s drámou takmer skakespearovských rozmerov zasadená do srdca našich veľhôr (najlepšia reklama na Tatry) s nádhernou hudbou Zdeňka Lišku (jedným z jeho tvorivých vrcholov) a celou plejádou vynikajúcich hercov, ktorí tvorili takú silnú generáciu, že aj tí najhorší boli lepší ako tí najlepší dnes. Táto harmónia fungovala tak dokonalo, že takýto film už nikdy nikto nenakrúti. Aj preto Božidara Turzonovová v najsilnejšom prejave zdôraznila, že odišiel skutočný aristokrat herectva, posledný člen zlatej hereckej generácie, ktorá dosahovala európsku úroveň. A keď sa smútiacemu zhromaždeniu prihovoril za kaskadérov - členov horskej služby pán Jamnický, s pohnutím porozprával príbeh, ako vo vrtuľníku zahynuli takmer všetci horolezci z filmu, a na organe zahrali motív Medenej veže, rozplakal som sa ako malé dieťa. Prišiel, kto chcel. Katedrála praskala vo švíkoch, ľudia stáli aj vonku, s majstrom sa prišli rozlúčiť stovky ľudí. Môj nedávny nekrológ čítalo viac ako milión ľudí. Aj to svedčí o tom, aký mimoriadne obľúbený Štefan Kvietik bol. O to viac mrzí, že na pohreb neprišli tí, ktorých by ste tam čakali najviac: jeho hereckí kolegovia zo Slovenského národného divadla. Milka Vášáryová sa ospravedlnila, lebo bola chorá, prišla Božidara Turzonovová, Marek Ťapák, Peter Kočiš, Hana Gregorová i Štefan Bučko, česť SND zachraňovala generálna riaditeľka Zuzana Ťapáková, ale čo tí ostatní? Uprednostnili hlúpy protest demagogicky označený "proti ruskému zákonu" pred poslednou rozlúčkou s bardom svojej profesie? A tak rakvu za potlesku celého obecenstva niesli jeho kamaráti z hôr. Hanbil som sa za to, aký sme nekultúrny národ. Som rád, že sa našiel dôstojný kompromis v podobe pohrebu so štátnymi poctami, ale ani z politikov neprišiel okrem Ivana Gašparoviča, Jozefa Migaša a Andreja Danka nikto. Znova som si musel pripomenúť, ako sa so svojimi veľkými osobnosťami dokážu rozlúčiť Francúzi, keď napríklad za Belmondovou rakvou kráčal prezident republiky. A znova som si musel zopakovať slová Ladislava Balleka, že bez kultúry nie je možná žiadna zásadnejšia zmena. A podľa toho to tu aj tak vyzerá... Jedna novinárka, ktorej sa mi nepodarilo ujsť, sa ma spýtala na pár slov, ktorými by som mohol charakterizovať osobnosť majstra Kvietika. Odpovedal som jej slovami Emílie Vášáryovej, ktorá o ňom povedala: "Bol to láskavý, príjemný a pokojný človek, bol tolerantný, milý a milo sa správal aj k divákom." Nič viac netreba dodať. Lebo on presne takýto naozaj bol. A to je tá najhlbšia stopa, ktorú nám zanechal na ceste od našich sŕdc k večnostiČítaj viac

SÉRIOVÍ VRAHOVIA NA SLOBODU NEPATRIA Nebudem tajiť, že som pobúrený možnosťou prepustenia jedného z najväčších vrahov v dejinách Slovenska Mikuláša Černáka na slobodu. V plnej miere sa stotožňujem s názorom bývalého vyšetrovateľa generála Ivana Ševčíka, ktorý si položil relevantnú otázku, prečo by mal byť z vyše... 70 odsúdených na doživotie prepustený práve ten najhorší z nich? Prečo sa záhadné občianske združenie "Reštart - nový život" tak húževnato nezaujímalo aj o prepustenie ostatných? Argumenty "znalca", ktorý len tak náhodou mal podpísanú zmluvu práve s uvedeným združením a napriek námietke prokurátorky zo zaujatosti súd pripustil jeho výsluch, považujem za vyslovene smiešne. Zdôrazňujem, že táto otázka nie je len vecou práva a psychológie, ale aj filozofie. Čo považujeme za spravodlivosť? Vážne si myslíme, že desiatky vrážd (z ktorých niektoré mimoriadne brutálne - odrezanie hlavy, ubitie na smrť činkou a podobne) sa dajú prepáčiť za "dobré správanie"? Pripomínam, že keď pápež Ján Pavol II. odpustil svojmu atentátnikovi, to neznamenalo, že ho prepustia na slobodu. Nejde tu teda len o obavy z pokračovania jeho trestnej činnosti. Ide o to, že v prípade takýchto mnohonásobných vrahov by mal existovať trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti prepustenia. Lebo toľko chladnokrvne zmarených životov sa nedá odčiniť. Bolo mi na vracanie z novináriek, ktoré sa dnes na súde zdravili s Mikulášom Černákom tak zaliečavo milo, že to hraničilo s kurizovaním (najmä keď to dáme do kontrastu s tým, ako zúrivo štekajú po vládnych politikoch). Celá tá jeho glorifikácia je zvrátená. Áno, dôverujem skôr bývalým vyšetrovateľom, skúseným profesionálom, ktorí upozorňujú na to, že takýto človek sa nedokáže zmeniť a dokáže sa bravúrne pretvarovať. Nezabúdajme, že Černák pomerne presvedčivo popieral svoju vinu až do momentu, keď ho odsúdili na doživotie. A generál Ševčík doteraz spomína, ako mu dal mafián v súkromí najavo, že žije len vďaka nemu, lebo nedal povolenie na jeho popravu. A teraz máme veriť v jeho zázračné obrátenie? Komu vyhovuje jeho prepustenie? Má dokončiť, čo nestihol? Osobitnou kapitolou tohto príbehu je nakrútenie filmu o bossovi podsvetia. Už som o tom písal, ale zopakujem: som presvedčený, že ide o účelový agitprop (podobne ako film Sviňa) s cieľom dostať Černáka na slobodu a že producenti tohto filmu nemajú kožu na tvári. Okrem toho, že je choré, aby sériový vrah prakticky riadil nakrúcanie filmu o sebe, pripomínam aj námietky vyšetrovateľov, ktorí sa pýtajú, prečo boli z tohto filmu vynechané scény, ktoré by ho ukázali v pravdivejšom, teda horšom svetle. Čerešničkou na torte je správanie hlavného protagonistu filmu Milana Ondríka. Vo februári tohto roka sa herec a mafián dosť zvrátene zabávali na svojich úlohách. Černák vychvaľoval Ondríkov výkon a odkázal mu, že by ho určite bral ako pravú ruku. Polichotený Ondrík na to zareagoval, že ide o to, či by si ho vybral, lebo on je teraz boss. Samozrejme, obaja sa smiali, že "srandujú". Tak sa pýtam, či by sa vedeli pozrieť do tvárí rodinných príslušníkov Černákových obetí, či to aj oni považujú za taký dobrý "žartík". Ale verím, že pre biznis sú tieto nechutnosti dobrou zápletkou a bezškrupulózni producenti filmu si mädlia ruky, ako im všetko krásne sype... A nezabudnime na vyjadrenie herca Ondríka, ktorému je najväčší vrah sympatickejší ako súčasná vláda... Práve v tejto súvislosti chcem upozorniť na niekoľko vecí. Po tom, čo som verejne polemizoval s politickými postojmi Milana Ondríka a upozornil som ho na z odborného hľadiska nezmyselné porovnávanie Jánošíka s Černákom, mi tento herec poslal niekoľko extrémne vulgárnych esemesiek hraničiacich s vyhrážaním. Nebudem ich tu zverejňovať, lebo ho jednak nechcem strápňovať a jednak sú hlboko pod úroveň tejto diskusie. Bol som síce upozornený na to, že je to "jednoduchý chlapec z Oravy", ale stále chcem veriť (keďže mi to poslal neskoro večer), že keď to písal, nebol celkom triezvy. Mne sa už kadejakí vagabundi vyhrážali aj obesením a toto mi nenaženie strach. Chcem len upozorniť na to, čo mi potvrdilo aj niekoľko odborníkov, že tento nesporne výborný herec sa nedokázal z tejto úlohy vrátiť späť (čo je v tejto profesii nevyhnutnosťou), a stotožnil sa so svojou postavou natoľko, že zjavne nedokáže rozlišovať, čo je fikcia a čo je realita. Bol by som nerád, keby tento film napáchal ešte väčšie škody ako už doteraz preukázateľne napáchalČítaj viac

NAJPRESNEJŠÍ DIAGNOSTIK OSUDOV A ČŔT NÁŠHO NÁRODA Pred 50 rokmi, 1. apríla 1975, predčasne dotĺklo srdce jedného z najvplyvnejších a najmúdrejších slovenských mysliteľov 20. storočia, národného umelca Alexandra Matušku. Väčšina ľudí ho neprávom vtesnáva do škatuľky „literárny kritik“, čo bolo jeho pôvodné pov...olanie, no jeho vplyv ďaleko presahoval túto oblasť. Predovšetkým to bol radikálny kritik spoločnosti, ktorého prvorepublikový režim ignoroval, fašistický prenasledoval a komunistický trpel. Ako sám vravel, od literatúry si ustavične odskakoval, keďže literatúra mu bola len „prostriedok“. Chcel by som jeho osobnosť priblížiť najmä mladým ľuďom, lebo mám pocit, že sa na neho zabúda a že dnešnej spoločnosti strašne, ale naozaj veľmi chýba hlboká osobnosť jeho formátu, ktorá bez akejkoľvek funkcie svojou múdrosťou národ učila, viedla a ukazovala mu cestu, ale aj provokovala, búrala predsudky, vyvolávala vášne a ťala do živého. Ak na nejakého literáta pasovala vzletná fráza „svedomie národa“, tak to bol práve Alexander Matuška. Matuška bol vždy vnútorne slobodný človek a plnokrvný demokrat, ktorý sa nedokázal stotožniť so žiadnym režimom. Bol však dostatočne inteligentný na to, aby ním vedel preplávať. Zatrpknutý Dominik Tatarka ním za to pohŕdal a nazýval ho oportunistom, ktorý sedí na dvoch stoličkách. Ibaže aký bol výsledok? Tatarka sa nedokázal začleniť do spoločnosti, bol umlčaný a pre celú jednu generáciu sa vytratil, kým Matuška na ňu aj za cenu kompromisov vplýval, formoval ju a dráždil až do takej miery, že dogmatickí členovia ÚV KSS mu pohrozili odobratím titulu „národný umelec“, čo však minister kultúry Miroslav Válek nikdy nedopustil. Filozof, estetik a historik umenia Marian Váross uvádza vo svojej spomienkovej knihe jednu príhodu, keď 7. októbra 1974 počas štátnej recepcie pri príležitosti 30. výročia SNP na Bratislavskom hrade došlo ku konfliktu medzi Alexandrom Matuškom a Gustávom Husákom. Matuška mu vyhodil na oči, že zradil všetkých svojich priateľov, aj svoje názory. Urazený Husák sa ho spýtal, či nechce po hube. „Vrátim,“ varoval ho zjavne podnapitý Matuška. Váross k tomu poznamenáva, že Matuška sa vždy cítil medzi konformistami veľmi zle a takýmto spôsobom vyventiloval nahromadený tlak. Vždy sa mu to však takto neprepieklo. Počas vojny ho ako politicky nespoľahlivého preložili za učiteľa do Michaloviec. V auguste 1944 sa aktívne zapojil do príprav Slovenského národného povstania, viedol tlačový odbor Slovenskej národnej rady a publikoval v povstaleckom Novom Slove. Po potlačení SNP ho v Banskej Bystrici zatklo nemecké gestapo a počas vianočných sviatkov ho kruto mučilo. Sám označil tento výsluch za „veľmi neslávny“. Čestne priznal, že z neho vymlátili všetko, „a tak som hneď vybľabotal, kto som a čo som robil“. Napriek týmto skúsenostiam označoval Povstanie za „najväčší zážitok svojho života“. Zatknutie vodcov Povstania ako „buržoáznych nacionalistov“ o pár rokov neskôr bolo pre neho veľkou svetonázorovou traumou. Obdivoval Husákovu nepoddajnosť. Keď sa však predral Husák opäť k moci, vyjadril sa, že až teraz, dodatočne, sa ukazuje, že bol ľudskejším „posratý“ Novomeský, lebo „k prirodzenosti človeka patrí chránenie si holej existencie, aby raz mohol znova žiť v plnosti“, kým „v tej Husákovej absolútnej nepoddajnosti bolo čosi mrazivo neľudské“... Alexander Matuška patril k tým, ktorí po desivých päťdesiatych rokoch rehabilitovali Slovenské národné povstanie. V literatúre zasa odhalil dovtedy nedotknuteľný kult Vajanského, o ktorom dokázal, že napriek zaužívanej tradícii bol slabým prozaikom. Naopak, rehabilitoval dovtedy zaznávaného Hronského ako jedného z najväčších slovenských spisovateľov. A o Karlovi Čapkovi napísal doteraz najuznávanejšiu monografiu. Alexander Matuška má však oveľa väčší význam ako literárny kritik. Bol tvorcom modernej slovenskej esejistiky a patrí do radu takých mysliteľov ako boli Hurban, Vajanský, Škultéty, Lajčiak, Rázus, Hodža, Novomeský, Tatarka, Mináč alebo Kaliský. Jeho životným krédom bolo „žiť bez strachu“. Najviac si cenil „ľudí, ktorí vedia budovať seba samých“. Pomáhal formovať základné myslenie o význame SNP. Národ sa podľa neho v auguste 1944 prebral zo svojej pokory a poníženosti, prekročil v sebe bariéru strachu a vzal svoj osud do vlastných rúk. Nikdy predtým nebolo spolu toľko Slovákov v Povstaní – tých so zbraňou i skrytých hrdinov, ktorí protifašistickému odboju odovzdali svoje srdce. Pustili sa do „malej vojny vo veľkej vojne“ (ako to povedal Alfonz Bednár). V tom zápase s fašizmom bol akýsi „kľúčový bod, z ktorého bolo možné pohnúť mnohými vecami v našom ľudskom vesmíre“. Náš národ ešte stále mnohé veci nedomyslel, mnohé nevyriešil, stačilo však, že predostrel, a tým presiahol seba samého. Po Povstaní by už Janko Kráľ nemohol o ňom zúfalo vykríknuť, že je „zhnité drevo, sklenený pohár rozbitý na tisíc kusov, prach rozchytávaný každým vetrom a tráva šliapaná na chodníku“. Povstanie nám podľa Matušku ukázalo, že si musíme za každých okolností zachovať česť, lebo iba prosté a základné trvá. „Trvá zmysel pre pravdu, právo a spravodlivosť. Trvá súcit a svedomie. Trvá láska, vernosť i nádej. Láska nás viaže k tejto krajine, k jej prírode, k náklonu jej tráv a stebiel pod vánkom, k šumu jej vôd a hôr, k mlčaniu jej hviezd a nerastov. Vernosť nás púta k jazyku tejto krajiny, k jej ľuďom – k hladkému zamatu mladých líc i k starým vráskam – k tomuto národu, ktorý putoval trúchlou púťou dejinami, mletý mlynom, čo ho mlel, zomieľal a jednako nezomlel, zákrutami, čo ho všelijako poznačili, a predsa nevykoľajili. Nádej nás zväzuje s usilovaním človeka tejto krajiny, lebo len človekom – ničím viacej, ale ani ničím menej – chcel byť tento človek, stíhaný slinou pohŕdania v nížinách svojej poníženosti i obávaný vo svojom odbojnom geste.“ Životnou témou Alexandra Matušku bol národ a vlastenectvo. Pozor, nie ten sentimentálny, tradicionalistický smerujúci do minulosti – ten sa mu z duše protivil, ba v mladosti sa voči nemu pomerne radikálne vyhraňoval. Každá autorita bola pre neho výzvou na spochybnenie, čo bolo trochu drzé, o niečo viac sarkastické, ale vždy autentické. Nenávidel moralizovanie, falošné modly a prázdne gestá. Všimol si krikľavý rozpor medzi tým, čo sa hlása a tým, čo sa robí. Tvrdil, že „nemožno u nás povedať slobodnejšie slovo, aby nejaký starý bard nezačal mravne slintať, križovať sa a zapíjať zármutok“. Usiloval sa zmodernizovať svoje spoločenstvo myslením i úlohami, ktoré pred neho kládol. Bojoval proti stále hlboko zakorenenému klerikalizmu. Citoval Tajovského, že prvé, čomu Slovák učí svoje dieťa, je poníženosť – a prvá stanica, ktorá nám dáva do kráľovstva poníženosti lístok, je fara. U nás sa dejiny netvoria, ale ospevujú, aj to bez nadšenia. Rodíme sa „s opaskom na duši“, ktorý nám dáva slušnú, sterilnú a z policajných medzí nevystupujúcu podobu. Práve od Matušku som si vypožičal termín, ktorý často používam – trochárstvo, teda naša trochárska povaha. Ak aj máme nejaké plány, nikdy ich nedotiahneme do konca. Nikdy nežiadame veľa, ale život je taký, že tým, ktorí žiadajú veľa, dá málo, a tým, ktorí žiadajú málo, nedá nič. Trochárstvo sa vo svete netrpí. Opierame sa o minulosť, o ktorej vieme aj tak strašne málo, a tak veríme v jej zmýtizovanú podobu. My nepoznáme pravú, mužnú, chlapskú úctu k niečomu, poznáme len úctivosť alebo grobianstvo. Keď Alexander Matuška nečakane vo veku 65 rokov zomrel, bolo to ako krutý prvoaprílový žart so smutným koncom. Všetci si uvedomovali, že odišiel najpresnejší diagnostik osudov a čŕt nášho národa – tých dobrých, ale ešte väčšmi tých zlých a slabošských. Bol burič, ale v hĺbke srdca tradicionalista. Nechcel rušiť a odstraňovať, chcel mať národ a kultúru veľkú, zbavenú malicherností, takú, aby nezahanbovala, ale aby mohol byť na ňu každý človek pateticky hrdý. Aj nežičlivci mu museli priznať silu, aká patrila naozaj len nemnohým. Mal v sebe tisícero protirečení. Zrejme aj veľa trpel, lebo nemal len chvíle, keď bol na koni, ale aj chvíle neistôt, keď sa považoval za zlého, zbabelého, za trochára, ktorým tak veľmi pohŕdal. Vyjadroval sa ku všetkému podstatnému. Mal vzácnu schopnosť uchopovať realitu vcelku i v súvislostiach. Bol opakom svojho veľkého kamaráta Laca Novomeského. Matuška bol búrlivák, ale v jadre klasik, ktorý vlastne celý svoj život nanovo zápasil o hodnoty už dávno dobyté a uznané. Novomeský bol avantgardista a modernista cítením a talentom, vždy však gentleman a „slušný človek“. Práve toľko, koľko sa Matuška za celý svoj život naprovokoval, toľko zasa Novomeský neprovokoval. A či presnejšie: tých, ktorých Matuška súkromne provokoval, udobroval si tým, čo napísal, lebo aj ním ranený človek nevdojak stíchol pred slávnostnou prenikavosťou jeho viet a aforizmov. Novomeský možno provokoval podaktorých, ktorí čítali jeho verše, lebo do nich vložil neobvyklý a nekonformný estetický obraz sveta. Ak tí dvaja mali čosi spoločné, tak v náročnosti myšlienkových a formálnych kritérií. Obom bola rovnako odporná malosť, zápecníctvo a malomeštiactvo. A tak zakončím tým, čo o ňom povedal na pohrebe jeho ideový súputník, priateľ, ochranca, básnik a minister kultúry Miroslav Válek: „On, ktorý svojho ducha venoval nesmrteľným, podľahol nepominuteľným zákonom míňajúceho sa času. A keď sa teda sám stáva jeho súčasťou, je v tom niečo z jeho horkej irónie, z jeho žeravého sarkazmu. Ako dobre by bolo pochybovať o tom, čo sa stalo. On sám by pochyboval. Pravda príliš zjavných faktov sa mu vždy zdala podozrivá. Nešiel po slovo ďaleko, keď potreboval nôž do bitky, rukavicu do tváre alebo kameň, ktorým sa tak elegantne a provokačne rozbíjali okná strnulého sveta. Ale váhal, keď mal vysloviť definitívnu pravdu... Tentoraz je to pravda, súdruh Matuška. A táto zámlka je najdlhšia zo všetkých zámlk vášho života i diela. A niet v nej zmyslu ani logiky, ani neodhaľuje skryté súvislosti vecí, nevyslovuje nevypovedateľné spôsobom, ktorý ste používali, keď bolo slovo príliš ľahké do života aj do kníh. Niet v nej nič, nič; ani mučivá úzkosť, s ktorou ste s klobúkom v ruke tak často stáli pred dielom iných, ani nádej, že to všetko bude predsa len raz možné preskúmať a pochopiť. Niet v nej nič, len biologická nevyhnutnosť. Ako keby ste nastúpili do vlaku a kývali nám z okna veľkou bielou vreckovkou svojej rezignácie. Ale zabudli ste si kúpiť spiatočný lístok, a to sa nás hlboko dotýka. Nás, ktorí sme vás strácali a opäť nachádzali, nás, ktorí sme sa s vami lúčili, a opäť stretali, nás, ktorí sme aj vo chvíľach rozlúčenia vedeli, že ste s nami, že sa vaša šedivá hlava zdvihne v sále nad ostatné … Niekedy ste boli skúpy na slová a šetrili ste si ich na lepšiu príležitosť. Ale keď prišla, vždy ste mali v hlave jastraba, ktorý padol náhle a nečakane z chmúrneho neba vášho mlčania, a obeť, ktorú si našiel, nepatrila k nevinným. V takej chvíli ste si nerád vyberali protivníkov pod svoju úroveň. Ale neváhali ste ani vykričať svoju pravdu do zástupov, vy, ktorý ste viedli intímne rozhovory s veľkými.�Čítaj viac